V triede nikto nebol. Aj napriek tomu sa nedalo povedať, že by miestnosť zívala prázdnotou. Po celej triede boli porozhadzované veci. Oblečenie, učebnice, peračníky aj zošity. Boli na zemi aj na laviciach... Jednoducho, bol tam celkom slušný bordel. „Kurva, čo je zas toto," zamrmlala som a rozhliadala som sa po rozsiahlom neporiadku, ktorý mohli spôsobiť jedine moji spolužiaci. Obrátila som sa na chalana so zelenými očami, namiesto neho však za mnou stála učiteľka a mračila sa na mňa. Super, zase táto krava a jej sprosté táraniny, pomyslela som si. Mala som chuť prevrátiť očami, ale...

Nenašla som nijaký dôvod, pre ktorý by som to nemala spraviť.

„Lanceyová, pravdaže," učiteľka si povzdychla a prešla popri mne ku katedre. „Vždy meškáte," obvinila ma. Jedinou mojou reakciou bolo pokrčenie plecami. Čo som jej na to mala odpovedať? Nebola to moja vina. Nikdy to nebola moja vina. Tvárila sa, ako keby som mohla za to, že sa mi ráno nechce vstávať. Naviac, dnes som bola v škole načas. Ako keby bola moja vina, že škola sa vždy začínala tak skoro...

Zamračila som sa na učiteľku. Prevrátila som očami a šla som na samý koniec triedy. Sadla som si do poslednej lavice, do uší som si vopchala slúchadlá a zamyslene som sa zahľadela von oknom. V ušiach mi nahlas hrala hudba a ak si tá učiteľka myslela, že ju budem počúvať, poriadne sa mýlila. Vŕtalo mi v hlave, kde sú všetci... Akože, veď len pred niekoľkými minútami boli všetci vo vestibule. Prečo teda nikto nie je v triede? Pojebaní ulievači, pomyslela som si a odfrkla som si.

„Lanceyová!" skríkla učiteľka. Vytiahla som si jedno slúchadlo z ucha a pozrela som sa na ňu. Občas som premýšľala, ako fajn by bolo, keby na mieste skapala. Keby nikdy nežila a nikdy by ma neučila. To by bolo úžasné.

„Áno?" opýtala som sa otrávene. Moje drahocenné sekundy sa míňali a ja som ich trávila v škole. Katastrofálne. Mala som pocit, že škola je hrozne zbytočná...

„Kde sú tvoji spolužiaci?" zaujímala sa. Prevrátila som oči a uškrnula som sa.

„Ako to mám vedieť? Nie som ich matka," odvetila som a založila som si ruky na hrudníku. Nechcela som sa s ňou baviť. Nemala som ju vôbec rada. Chcela som si znovu napchať slúchadlá do uší a totálne ju ignorovať. Len som chcela spraviť to, čo robím vždy v nepríjemných situáciách. Zdúchnem - čo sa v tejto chvíli nedalo - alebo sa proste niekam schovám. Najradšej by som sa niekam ukryla, kľudne aj do skrinky, a proste sa tvárila, akoby som tam nebola... Tak, ako som to robila celé dva roky pred rozvodom...

„A kto to má vedieť?" Učiteľka si dramaticky povzdychla a zalomila rukami. Teta, choďte radšej do piče. Toto je dejepis a nie herectvo, pomyslela som si a zo zvyku som prevrátila oči.

„Vy." Jedno slovo a dve hlásky. Také trápne. Také trápne a ľahké. A predsa sa učiteľka po tomto jednoduchom slove zarazila. Otvorila ústa, chcela niečo povedať, no už na prvý pohľad bolo jasné, že ani len netuší, čo. Ústa rýchlo zatvorila.

Vtom do triedy vbehla Scarlet. Tá krpatá štetka sa na mňa zaškerila, ale keď sa na ňu obrátila učiteľka, anjelsky sa usmievala. V jej tesnom závese vošiel Will, za ním Chrlotte, potom Heaven s Leom, Olivia a Tracey, Jim, Jane, Nick, Sam, Hope a vlastne všetci z mojej triedy. Chlapca so zelenými očami som však nikde nezazrela. Bola som trochu smutná. Na druhej strane som ale dobre vedela, že nie je z našej triedy, dokonca ani z nášho ročníka. Netušila som, kto to bol. Áno, bolo to zvláštne, ale už mi to prestávalo vadiť. Zvykla som si na to, že o chlapcovi so zelenými očami neviem takmer vôbec nič... Ale tie oči. Tie nádherné zelené oči. Prečo len sú mi tak veľmi povedomé? Prečo mám pocit, akoby som toho chlapca odniekiaľ poznala?

„Dámy a páni sa nám uráčili prísť, aké veľkorysé," skonštatovala som a prevrátila som očami. Vyslúžila som si za to nahnevaný pohľad od učiteľky, ktorá stála pred mojou lavicou. Pohľad preniesla na decká zoskupené pri dverách a pred tabuľou a založila si ruky na hrudi.

„Tak?" spýtala sa ostrým hlasom, ktorý by kľudne mohol prerezať niekoho tepnu. „Kde ste boli? A čo je to tu za neporiadok?" obšírnym gestom rúk naznačila triedu. „Mali by ste si tu upratať. A cez veľkú prestávku vyvetrajte. Máte tu hrozný vzduch."

So značnou dávkou prekvapenia som zízala, ako si sadla na katedru a pozrela na spolužiakov. „Sadnite si," prikázala. „A nech sa to viac neopakuje, jasné?"