„Koho myslíš?" predstierala som prekvapenie. Nečakala som, že nadviaže na až takúto osobnú tému. Jasné, bola to predsa Heaven. Za ten mesiac som mala kopec času ju spoznať a mohla som bez najmenšieho zaváhania povedať, že je tým najúprimnejším človekom na svete. Ale... toto prehnala. Spýtať sa ma pred ďalšími dvoma chalanmi, či sa mi jeden z nich páči?

„Ty vieš, koho myslím," povedala a hlavou kývla na chlapca so zelenými očami. Ten okamžite nastražil uši. Nevravel nič, ale vycítila som, že zbystril pozornosť.

„Odmietam odpovedať na otázku," vyhlásila som a prekrížila som si ruky na hrudi. Pripravovala som sa na hádku. Čakala som, že ma začne nútiť, že do mňa bude dobiedzať, až kým sa vzdám a poviem jej to. Ona si ma však namiesto toho skúmavo premerala. V jej očiach som nevidela nič iné, než pochopenie. Nemala tam hnev, ani sklamanie, nechcela zo mňa ťahať odpoveď.

Potom spravila niečo, čo som nečakala. Pokrčila plecami a usmiala sa. „Neva. Môžeš ísť," zadívala sa na chalana a vybrala z vrecka mobil. Pozrela na hodinky a zosmutnela, úsmev sa jej stratil z tváre. „Ale rýchlo. O chvíľu budem musieť ísť," zašepkala a vrátila mobil späť do vrecka. Mala som chuť spýtať sa jej, čo sa deje. Ale keď som sa na ňu pozrela pozornejšie, nevyzerala, že by mala náladu sa o tom baviť. Nech už ju trápilo čokoľvek.

„Fajn," chalan sa zamyslel a zatočil sa na stoličke. Robil to tak často, že mi tým začínal liezť na nervy. Chcela som mu to povedať, ale v poslednej chvíli som sa zadržala a zahryzla som si do jazyka. Nechala som ho premýšľať. Pohľadom prechádzal po nás všetkých. Nakoniec sa zastavil na Leovi a ja som si vydýchla. Fakt som sa bála, že ma bude spovedať. Normálne mi to nevadilo, ale keď už Heaven začala s tými osobnými otázkami, mala som pocit, že aj on nadviaže na niečo podobné. Nenávidela som osobné otázky, no túto hru som milovala. Vždy, keď to zašlo priďaleko, keď už to bolo príliš osobné, som radšej klamala, než aby som povedala pravdu. Nechcela som si to pripustiť, no záležalo mi na tom, čo si o mne títo traja ľudia myslia. Možno to tak nevyzeralo, ale aj ja som mala emócie. Aj ja som dokázala niečo cítiť, nebola som bezduchý robot bez čohokoľvek, čo by aspoň pripomínalo ľudskosť. To, že som svoju ľudskú stránku často neukazovala ostatným, možno občas bol trochu problém, ale nejako som nikdy nemala potrebu byť k ľuďom úprimná. Ha. A nakoniec jediný papier, na ktorý som sa odvážila napísať pravdu skončil v rukách nejakého kokota, ktorý očividne nevie, že denníky iných ľudí sa nečítajú bez dovolenia, pomyslela som si.

„Flair," oslovil ma a preniesol pohľad na mňa. V tej chvíli som si uvedomila, že nechce otázku položiť Leovi, ale mne. A je to v piči... „Zaujímalo by ma, či," začal a nechal fakt dlhú prestávku. Po takmer mesiaci, počas ktorého sme túto hru hrali, sme o sebe navzájom toho vedeli už toľko, že bolo niekedy naozaj ťažké vymyslieť nejakú otázku. „Či máš niekoho, o kom máš silné tušenie, že to mohol byť práve on, kto vzal-"

„Našiel," opravila som ho v rýchlosti. Ani som nevedela, prečo som to vlastne spravila, vyhŕklo to zo mňa akosi samo. Prevrátil očami a pokračoval tam, kde prestal, akoby som ho ani neprerušila. „...kto vzal tvoj denník. Niekoho, koho totálne nenávidíš a kto totálne nenávidí teba a všetky tie kecy okolo toho." Zahľadel sa mi do očí. Mala som pocit, akoby jeho pohľad videl až na samé dno mojej duše. Akoby dokázal nahliadnuť do môjho srdca a do mojej mysle a ukradnúť mi všetky moje myšlienky.„Neviem," pokrčila som ramenami a odvrátila som pohľad. Nemala som rada také pohľady. „Neklam. Prosím, rob čokoľvek, ale hlavne neklam," požiadal ma. Stále zo na nespúšťal zrak. Nabrala som zvyšky odvahy a pozrela som mu priamo do očí. Mala som rada túto jeho vlastnosť. Aj keď sa raz správal ako anjelik a inokedy ako ten najväčší debil, páčilo sa mi, že presne vie, kedy mu človek klame. Istým spôsobom som nad tým žasla. Mňa vždy všetci oklamali. Väčšinou som tiež každému klamala. „Čocchceš odo mňa počuť?" spýtala som sa a rozhodila som rukami. „Že poznám minimálne päťdesiat ľudí, ktorí by boli najradšej, ak by som sa ani nenarodila a neexistovala? Alebo, že to vlastne môže byť ktokoľvek, koho poznám, vrátane vás troch?Alebo, ešte lepšie, že to môžu byť aj ľudia, ktorých som videla dva či tri razy?" Strácala som výhľad na jeho nádherné zelené oči kvôli slzám, ktoré sa mi driapali do očí. Ani som nevedela, čo ma tak rozľútostilo, proste toho len bolo veľmi veľa. „Alebo že mám niekedy strašný pocit, že práve ty môžeš za všetko, čo sa mi teraz deje?"