Po chvíli som to vzdala. Zavolala som ešte nejakým ľuďom, ale všetci ma veľmi rýchlo odpálkovali. Asi ani neriešili, že možno mám fakt nejaký problém a fakt niekoho potrebujem. A fakt by sa mi hodila pomoc a fakt by sa mi zišlo, keby ma niekto neignoroval a keby mi aspoň niekto dal najavo, že sa na mňa nevykašľal.

Nepomohli mi, keď som ich potrebovala. Bolo mi jedno, s kým by som bola. Hlavne, že by tu bol niekto pre mňa. Ak by tu niekto, čo i len jediný človek, stál a bol by pri mne, kým by som nadávala, preklínala a znovu nadávala na moju strašnú matku. Ale nikomu nestojím ani za to úsilie. Nikomu, ani jednému jedinému človeku nestojím za to, aby sa na chvíľu zastavil, pozrel na mňa a nejako mi pomohol.

Mala som poprosiť Heaven, pomyslela som si. Tá by určite nikam nešla a prišla by za mnou. Kurva, prečo sú niektorí ľudia tak hrozne moc dobrí?!

Vstala som zo schodu, oprášila som si zadok a rýchlym ráznym krokom som odišla preč.

Nebudem plakať, zaumienila som si. Neurobím jej takú veľkú radosť... Kráčala som cez celú našu ulicu. Neviem, kam som mierila. Chcela som ísť len čo najďalej. Čo najďalej od nej, od všetkých ľudí, od všetkého okolo mňa.

Nestoja mi za to, napadlo mi. Vtedy som už takmer bežala. Uháňala som prázdnymi ulicami. Šero sa míľovými krokmi premieňalo na temnotu a ja som rovnakou rýchlosťou míňala domy.

Nikto mi za to nestojí...

V takmer všetkých oknách, okolo ktorých som uháňala sa svietilo. Šťastné rodiny. Šťastné deti so šťastnými rodičmi... Pri tej predstave sa mi robilo zle.

Alebo rodiny, ktoré sú na tom oveľa horšie, ako som ja, pripomenula som si. Nezabudni. Ona ti za to nestojí. Prestaň to už riešiť. Jedna osamelá slza sa mi skotúľala po tvári. Utrela som si ju a pokračovala som ďalej v behu. Pľúca ma pálili, horeli vo mne. Išlo ma roztrhnúť od nedostatku kyslíka, v tvári som už určite bola celá červená. Utekala som cez mesto. Bočnými uličkami a skratkami, cez miesta, na ktorých neboli žiadni ľudia. Po tvári mi behal vietor, po čele mi stekal pot. Čierny zápisník som tuho zvierala v ruke. Šialená, šialená, šialená, hučalo mi v mysli. Pozrela som pred seba a rýchlo som zažmurkala. Prudko som zastala a schovala som sa v uličke. Zarazilo ma, čo som zbadala. Koho som zbadala.

Charlotte s Jonnym sa prechádzali spolu s ďalšími ľuďmi. Všetci sa veselo bavili, smiali, boli v pohode.

Ovládol ma taký prudký a silný hnev, taká nevraživosť a nenávisť, až ma to samú prekvapilo. Netušila som, že som schopná takých temných pocitov. Bolo toho na mňa príliš. Mala som chuť vybuchnúť. Chcela som tam nabehnúť a ziapať na ňu. Chcela som vidieť, ako sa zachová. Chcela som vedieť, či jej na mne vôbec záleží. Prečo ma ignorovala?! Sprostá pipka.

Naozaj dala prednosť Jonnymu predo mnou? Chcela som poznať pravdu. Chcela som vedieť, čo sa deje. Prečo naše priateľstvo už nie je tým, čím bývalo predtým? Chcela som, aby sa mi aspoň zverila. Chcela som... čokoľvek, hlavne nie žiť svoj terajší život a doplácať na svoje rozhodnutia.

No namiesto toho, aby som tam medzi nich vpochodovala a dožadovala sa odpovedí som sa len bez slova prizerala, ako sa vzďaľujú. Prikrčená za rohom paneláku som pozorovala svoje premárnené možnosti.