„Hej, rebelka!" zasmial sa Will a potľapkal ma po pleci. „Ako ide život?" opýtal sa ma s obrovským úsmevom na tvári.

„Zle, ale ako správna žena sa budem tváriť, že je všetko v pohode," prehodila som so značnou dávkou sarkazmu a prekrútila som očami.

Will sa poškrabal vzadu na hlave. „Tomu nechápem..."

To nechápem, ty hlupák! „Nechaj tak," mávla som nad tým rukou. V podstate mi bolo jedno, čo sa stane. Bolo mi to ukradnuté, ako všetko ostatné. Nebolo veľa vecí, na ktorých mi záležalo a toto nepatrilo medzi ne. Nezniesla som pomyslenie na to, že by ma trápili takéto malichernosti...

Pokrčil plecami a otočil sa na odchod. Choď si za svojou novou frajerkou, ty úbožiak, pomyslela som si, kým som sa dívala na jeho vzdaľujúci sa chrbát.

„Hej, Will!"zakričala som za ním. Okamžite som si zakryla ústa. Prečo som to, kurva, povedala?! Prečo nemôžem aspoň raz držať hubu?

Will sa okamžite otočil. V tvári mal spýtavý pohľad.

Prečo mi torobíš? napadlo mi. Musela som rýchlo vymyslieť niečo lepšie.

„Hmmm," zamyslela som sa. Pohľadom som šibala po celej chodbe. Nič mi nepomohlo. Bože, jasné, že mi nič nepomohlo! Bola to len pridrbaná školská chodba.

„Potom niekedy mi musíš porozprávať o tej Amerike," povedala som prvú debilinu, ktorá mi napadla. V tej chvíli by som sa najradšej prepadla pod zem a poriadne sa prefackala.

Will si očividne neuvedomil, že mám chuť povedať niečo úplne iné a za takúto sračku sa prizabiť.

Široko sa usmial a prikývol. „Jasné, niekedy o tom musíme pokecať," prehovoril, venoval mi jeden zo svojich krásnych úsmevov a odbehol späť do jedálne.

Pozerala som sa za ním a v duchu som premýšľala, prečo som to spravila. Mohla som sa ho opýtať na miliardu vecí.

Videl si už toho Charlottinho nového frajera? Ako dlho myslíš, že im to vydrží? Keď sme sa smiali na druhých, vždy sa akosi odľahčila atmosféra a obaja sme boli viac v pohode, než inokedy.

Alebo som sa homohla spýtať, ako je to s ním a so Scarlet. Tá kurva sa na teba vkuse vešia. To akože si fakt klesol až tak nízko a začal s ňou chodiť? Určite by mi vysvetlil, ako to je... Určite by mi na to niečo povedal, tým som si bola istá.

Tak potom prečo? Prečo som sa ho na to neopýtala? Prečo som radšej riskovala to, ako ma vníma, než aby som nadviazala na jednu z tém, ktoré ma zaujímajú? Prečo, kurva, som sa ho neopýtala na jednu z milióna duchaplných otázok, ktoré mi hučali v hlave?

Lebo sa bojíš, zašepkal cudzí hlas v mojej hlave. Spomienka na to sa mi okamžite vynorila a plávala mi v mysli, ako nejaký nechcený spoločník.

Celé moje telo oblial studený pot. Na holých rukách mi naskočili zimomriavky. Objala som sa a snažila sa trocha zahriať.

Bojíš sa toho, čo sa stane, šepol. V hlave mi znel ten zvláštny, priškripnutý smiech, ktorý som tak moc nemala rada.

Pre nič iné... Len sa bojíš. Stále sa len bojíš.