Celý večer som sa zlostila. Prechádzala som sa hore dolu po izbe s rukami založenými za chrbtom ako nejaký pridrbaný učiteľ a premýšľala som. Čo. Idem. Kurva. Robiť?! Vôbec mi nepomohlo, že môj mobil vkuse vyzváňal. Nakoniec som to vzdala a vypla som si zvonenie. Každý, kto by sa mi chcel dovolať, mal smolu.

Celý deň som na to nemyslela, ale po hádke s mamou sa mi v mysli pomaly začali vynárať obavy o môj stratený denník. Čo som s tým mohla robiť?Nič. Ak by sa Heaven pýtala po svojom denníku, určite by ho všetci hľadali a nikomu by to nepripadalo divné. Lenže ja som nebola ako Heaven. U človeka ako ja by sa všetci len čudovali, divne na mňa zízali a šepkali si niečo o tom, ako môžem byť taká čudná. Moja reputácia by šla dolu. A niekto by sa tam určite pozrel. Čo by som urobila potom? Ako by som im to vysvetlila? To sa nedalo. Nadávala som tam prakticky na každého z našej školy. Keby tam boli len istí ľudia, ktorých nenávidí celá naša trieda, potom možno... Možno by som to nejako uhrala. Lenže ja som tam mala naozaj asi všetkých. Vrátane samej seba. Ako by sa asi cítili, ak by som im povedala, že ho chcem späť?Ako by sa asi tvárili, keby zistili, že mi na tomto fakt záleží a že to tak nejak ku svojmu životu potrebujem?

Už by ma asi nikdy nevnímali tak ako predtým. Možno by ma všetci opustili. Možno by o mňa stratili záujem, ak by zistili, aká som v skutočnosti divná...

Pokrútila som hlavou a sadla som si na posteľ. Jasné, že nie dopiči. Nikdy sa o tom nikto z nich nedozvie. O to sa postarám... Prečo by ma, kurva, opúšťali? Veď som ako oni. Som úplne rovnaká ako oni.

Bola som nervná. Fakt moc. Nohou som búchala po podlahe ako do rytmu nejakej neexistujúcej piesne a ukazovákom som si klopkala po brade. Ale teraz fakt... čo s tým idem robiť?

Bola som v prdeli. Trápila som sa nad tým, ako to, kurva, idem vyriešiť. Čo by spravila tá baba, ktorú Will volá rebelka? Čo by urobilo to dievča, ktoré sa nikdy nebojí povedať svoj názor? Čo byspravila? Čo by som spravila ja? Snažila som sa vyprodukovať nejakú normálnu odpoveď, ale akosi mi to nešlo. V hlave sa mi zjavovali samé hlúpe a nepotrebné odpovede. Nič sa mi nechcelo...

Prečo bol ešte len štvrtok? Čo som komu urobila? Prečo. Ja?

Ľahla som si na posteľ a zadívala som sa na strop. V izbe som mala tmu. Slnko už dávno zapadlo za horizont a jeho miesto nahradil mesiac so svojimi spoločníčkami hviezdami. Vďaka svetlu mesta som matne rozoznávala obrysy nábytku v mojej izbe.

Vzdychla som si a prevrátila som sa na bok. Teraz som pre zmenu čumela na stenu. Na chvíľočku som zatvorila oči. Len na chvíľku... Na maličkú chvíľu si oddýchnem. A potom... Potom vymyslím, čo ďalej.

Neviem, či som chcela zaspať. Asi skôr nie, pretože akonáhle som zavrela oči, moja myseľ začala pracovať na plné obrátky. Predstavovala som si rozhovory s ľuďmi, ktorých mohli nejako uraziť časti v mojom denníku. V hlave mi dookola hrali pasáže z piesne High on life od Martina Garrixa, ktoré som vedela naspamäť. Snažila som sa to tým ľuďom vysvetliť, predstavovala som si ich reakcie. Takmer vždy to dopadlo tak, že mi vynadali a poslali ma do riti.

Otvorila som oči. Naraz sa mi už nechcelo spať. Bola som čulá a plná energie, potrebovala som sa nejak upokojiť a dostať to zo seba. Posadila som sa na posteli a vyzrela som von oknom. Mala som výhľad priamo na obrovský mesiac, ktorý svietil na oblohe.

Začula som na chodbe kroky, ktoré sa približovali k mojej izbe. Rýchlo som si ľahla naspäť a tvárila som sa, že spím. Nemala som chuť rozprávať sa s mamou. Nechcela som ju ani vidieť. Skrútila som sa do klbka a pevne som zavrela oči. Akurát včas.

Dvere sa otvorili. Na chrbát mi dopadol pás svetla z chodby. Kroky zastali. Napadlo mi, na čo asi myslí. Chvíľu tam len tak stála a aj keď som ju nevidela, bola som si presne istá tým, ako sa tvári. Sklamanie... Vzdychla si, v hlave som jasne videla, ako krúti hlavou. Vždy to tak robila.

Otočila sa na odchod a stúpila na parketu, ktorá vždy vŕzgala. Potichu zakliala. Dvere sa zatvorili a mama si so sebou vzala to jediné, o čom som si myslela, že poznám. Nevedela som to presne pomenovať, no bola som si istá, že to existuje.

Možno nakoniec nie je taká chladná, ani taká dokonalá, ako sa vždy tvári...

Ľudia moji, toto sa kedy stalo, prosím vás? Dvesto videní a osemsto hviezdičiek? Čo...? Prečo...? Ako...? Čo? Neruzumiem. Ale ľúbim vás a som naozaj vďačná za každý vote a každé pozretie. ❤❤❤

Majte sa dnes ešte krásne.

BigSpace