Pozrela som na  hodiny. Polo len sedem hodín. Čas ubiehal nejako zvláštne, ale rozhodla som sa to nechať tak. Vrátila som sa do mojej izby a prekvapene som ostala stáť na prahu. Bol tam oveľa  väčší neporiadok, než som si pamätala, že som urobila. Zamračila som sa a rýchlo som začala ukladať veci na svoje miesto. Potom som podišla k roztrhanému odkazu od mamy a pozbierala som všetky jeho kúsky. Presne som vedela, čo s ním urobím.

Kôpku papiera som položila na kuchynskú linku a vzala som si jeden malý papierik.

Ahoj, mami, napísala som. Aby som bola stručná a neničila lesy... Toto si myslím o tvojich trápnych odkazoch. ;)

Vzdychla som si, papier skrkvala do maličkej guľôčky a spolu so zvyškami maminho odkazu som ho odhodila do koša. Pokrútila som hlavou a znovu som vzdychla.

Ako mi vôbec mohlo napadnúť niečo také trápne a ponižujúce?! Zase som mala chuť niekoho zmlátiť. Najlepšie Willa. Ha, ten kokot by sa určite nebránil aj napriek tomu, že vie, aká som dobrá. Pridrbaný idiot.

Vrátila som sa  do izby a zatresla som za sebou dvere. Mobil ležal na mojej posteli. Kopla som do jednej zatúlanej ponožky a zvalila som sa na stoličku. Bola som v pokušení načiahnuť sa za mobilom, ale odolala som. Na čo by to bolo dobré? Vedela som, že nikde nebude nič nové. Jasné, mohla som bezducho scrollovať obrázkami na Instagrame a potichu sa smiať na vtipoch, ktoré uvidím, ale nechcelo sa mi... Tak veľmi sa mi nechcelo! Môj život akoby zo dňa na deň, z hodiny na hodinu, stratil zmysel.

Krista, nebuď taká dramatická. Že tvoj život stratil zmysel? Ha, to asi ťažko. Spomeň si na všetkých tých ľudí, ktorí majú oveľa horší život, než máš ty. Nebuď sebecká! Tvoj život nemôže len tak stratiť zmysel...

Pokrútila som hlavou a tresla som päsťou po stole. Kurva. Už som nebola nahnevaná a aj keď som veľmi chcela vrátiť všetky tie negatívne myšlienky a pocit šialenej zlosti, jediné, čo ma úplne ovládlo, bola sebaľútosť. Nenávidela som to. Už len to slovo bolo divné. Že vraj sebaľútosť... Ani som nevedela, či je to slovo spisovné. Ľutujem sama seba... Aké úbohé. Prekrútila som očami.

Začula som štrkotanie kľúča v zámke a následné otvorenie dverí. Mama, blyslo sa mi v mysli.

Potichučky som vstala zo stoličky, otvorila dvere a vyzrela som von. Dúfala som, že mama si so sebou nepriniesla aj svoju novú hračku. Zazerala som na chodbu a snažila som sa vidieť za roh.

Nakoniec, keď si konečne asi po sto rokoch vyzula topánky a zložila všetky veci, zamierila do kuchyne. Nevšimla si ma. Našťastie. Ešte hodnú chvíľu som žmúrila na roh steny. Ani po niekoľkých minútach som nepostrehla pohyb. Odvrátila som zrak a pozrela do kuchyne. Mama sa určite len tvárila, že ma nevníma. Vedela, že by som nikdy nenechala odomknuté. Vedela to... Chvíľu som ju pozerala, ako si pripravuje večeru s telefónom na uchu .

Vyzerala celkom v pohode. Nič ju neštvalo, nič ju neotravovalo, venovala sa svojej práci, ako vždy. Falošná piča, prekrútila som očami a otvorila som dvere o trochu viac. Oprela som sa o zárubňu a čakala som, kým si ma všimne. Museli sme sa porozprávať.

Keď som si spomenula na to, akú scénu tu vyrobila len pred niekoľkými hodinami, chcelo sa mi grcať. Všetko svedomie v túto chvíľu odišlo niekam do neznáma a už mi nič nebránilo povedať jej rovno do očí, čo si o nej myslím. Občas ma udivovalo, ako rýchlo sa jej dokáže zmeniť nálada. Naštve sa na mňa a o desať sekúnd si veselo pospevuje nejakú pesničku spolu s rádiom. A ak sa náhodou odvážim niečo povedať, znovu sa na mňa nahnevá...

Stála som tam ešte dobrých pätnásť minút, kým som pochopila, že to nikam nevedie a zaliezla som naspäť do svojej izby.

Stále nerozumiem, ako je možné, že tento príbeh číta toľko ľudí... Mám vás všetkých veľmo rada a vážim si každé prečítanie, každú hviezdičku aj každý komentár. Napĺňa ma to neskutočnou vďakou. A, samozrejme, aj šťastím, že môj príbeh, príbeh malého trápneho dievčaťa, ktoré sa ešte stále len učí, ako byť dobrou autorkou a písať niečo, čo stojí za to, sa páči toľkým ľuďom. ❤️❤️❤️❤️ 

Majte sa ešte krásne

BigSpace