Celý víkend som nevystrčila päty z domu. Aj v sobotu som sa snažila čítať tú knihu, ale moc mi to nešlo. Po necelej hodine som to vzdala a aj kniha skončila odhodená v kúte mojej izby. Čas sa vliekol, ako vždy, keď som nemala čo robiť. Vstala som z postele, trochu som sa ponaťahovala a vyšla som z izby. Spravila som si jedlo a s tanierom v ruke som si sadla na gauč.

„Dobré ráno," ozvalo sa mi za chrbtom. Strhla som sa a otočila som sa na mamu. Vôbec som ju nepočula prichádzať.

„Ahoj," povedala som s plnými ústami. Schytila som do ruky ovládač a zapla som telku. Prepínala som kanály, až kým som nenarazila na kanál, kde práve neboli reklamy. Ovládač som položila vedľa seba na gauč a vidličkou som si nakladala jedlo do úst.

Mama si ku mne prisadla a s rukami v lone sa dívala na televízor.

„Máš už hotové domáce úlohy?" spýtala sa ma po chvíli mlčania.

„Čože?" pozrela som sa na ňu. Nejako som nerozumela, kam tým mieri. Ten rozhovor bol fakt divný. Nikdy sa nezaujímala o také hlúposti, či som si spravila alebo nespravila drbnuté domáce úlohy. A už vôbec nie v sobotu... Čo to s ňou, kurva, je?

„Pýtala som sa, či už máš spravené domáce úlohy," zopakovala.

„Nemám,"odvetila som a znovu som sa pozrela na telku.

„A nemala by si si ich spraviť?"

„Prečo by som si robila úlohy?" odpovedala som jej na otázku otázkou a nechápavo som sa na ňu kukla.

Pokrčila plecami. „Aby si sa zlepšila v učive?"

Vyprskla som do smiechu. Prekvapilo ma, keď sa mama uškrnula. Ale teraz fakt, čo to s ňou je? Takto sa nikdy nespráva... „A to by mi bolo na čo?"

Znova mykla plecami. „Neviem," povedala neurčito. Pozrela sa na mňa, ale keď si všimla, že ju pozorujem, rýchlo odvrátila zrak. Správala sa divne. Ako nejaká tínedžerka, alebo čo. Mala frajera (bol to vôbec jej frajer?), teraz sa uškŕňala, akoby mala znovu pätnásť a... dnes ešte nebola v práci.

„Mama?" ozvala som sa opatrne. Stále som nevedela, čo s ňou je a nechcela som, aby sa na mňa naštvala.

„Mhm?" Pohľad odtrhla od obrazovky a pozrela na mňa. Prisahala by som, že sa usmiala, ale bol to pohyb taký letmý, že som si nebola istá, či sa mi to náhodou nezdalo.

„Stalo sa niečo?"

Zamračila sa. „Nie, nič sa nestalo..." Asi premýšľala nad tým, čo sa stalo mne, že sa o ňu tak náhle zaujímam. Vrhla na mňa spýtavý pohľad.

Pokrútila som hlavou a vzdychla som si. „Ja len, že..." Odmlčala som sa a vošla som si rukou do vlasov. Zložila som si tanier z kolien a položila som ho na stolík pred gaučom. „Správaš sa fakt divne," povedala som jej úprimne. Čakala som, že sa na mňa nahnevá, že na mňa začne kričať, alebo ja neviem, čo. No ona ani jedno z toho nespravila. Len sa zadívala do zeme a mykla plecami.

OK. Toto je fakticky divné.

Nenávidela som, keď sa tak niekto správal. Neviem prečo, no nenávidela som, ak sa niekto správal inak, než normálne. Nútilo ma to pýtať sa prečo. Vedela som, že niečo nie je v poriadku... Najviac ma vždy naštvalo, keď mi klamali. Keď povedali, že je všetko v pohode, že sa nič nedeje. A potom uhli pohľadom, alebo sa zasmiali, ako vždy, keď klamali. Nenávidela som to. Nenávidela som ich. Ich všetkých. Ich správanie, ich čudné zmeny nálad, ich názory, ich myšlienky, ich štýl... Nenávidela som všetkých.

A to ma privádza k ďalšiemu dôvodu, pre ktorý musím nájsť ten jebnutý denník...

Kam inam by som, do piče písala tie svoje jebnuté pocity a skurvené myšlienky?! Kam inam by som písala, ako všetkých nenávidím a ako mi na nich všetko lezie na nervy? Ako ma niekedy dokáže vytočiť len ich jebnutý dych?

„Idem do izby," oznámila som mame a oprášila som si z pyžama neviditeľné omrvinky. V tej chvíli mi bolo jedno, že mi neodpovedala.

Prikývla, ani sa na mňa nepozrela, len sa ďalej dívala na televízor. Pokrútila som hlavou a neubránila som sa vzdychu.

„Tak čau zatiaľ," znovu som na ňu prehovorila a čakala nejakú reakciu.

„Mhm," zahmkala a zasa prikývla. No tak nič, no... Aj ta sa dá, nie?

Vstala som a tanier som si vzala do ruky. Odniesla som si ho do izby a tam som dojedla raňajky.