Nedeľa ubehla ešte pomalšie než sobota, ale ja som si nesťažovala. Čokoľvek, ale naozaj čokoľvek bolo lepšie než pondelok a škola. S knihou som to už dávno vzdala. Chrbtom som sa opierala o stenu a bezducho som civela von oknom. Na oblohe sa mihali kusy modrej farby, kusy modrej oblohy, no nebolo ich veľa. Väčšinu zaberali sivé a biele oblaky.

Prečo sú vlastne niektoré oblaky sivé? premýšľala som.

Pokrútila som hlavou a tresla som päsťou do matraca. Kurva, odkedy ma zaujímajú takéto sračky?!

Zaprela som sa o päste a vyliezla som z postele. Potichu som prešla až ku dverám, otvorila ich a vykukla von. Vôbec som si nebola istá, koľko je hodín a nechcela som zobudiť mamu, pretože som si bola takmer úplne istá, že by som sa nevyhla prednáške o mojom veľmi neúctivom správaní.

Po špičkách som vyšla zo svojej izby, prešla cez celý byt a vošla do spálne.

Nikto tam nebol. Vydýchla som si. Našťastie už je v práci... Vošla som do kuchyne a pozrela do chladničky. Bola som hladná a nevedela som, čo chcem jesť. Fakt strašná kombinácia. Ktovie, či...

Takmer som dostala infarkt, keď som za chrbtom začula niekoho zakašľať. Strhla som sa a pomaly som sa obrátila. Fakt som bola v tom, že som doma sama...

Mama sedela na gauči, bola prikrytá dekou, mala na sebe oblečenie zo včera a strapaté vlasy. Upierala na mňa svoje sýto-modré oči.

„Prepáč!" To bolo to jediné, čo zo mňa vyšlo. Žiadne ahoj, čau či dobré ráno. Proste som sa len ospravedlnila a čakala, čo na to povie. Naozaj sa mi nechcelo vypočuť si prednášku o tom, ako by sa mala správať mladá dáma, ako by som mala chodiť tak potichu, aby som nezobudila svoju matku.

No na moje obrovské prekvapenie nič také neprišlo. Možno by bola tá prednáška predsa len lepšia. Tú som aspoň dôverne poznala... Ale moja mama sa namiesto toho len usmiala (fanfáry poprosím, ona sa na mňa fakt usmiala!) a mávla nad tým rukou. „Nechaj tak. Nemusíš sa ospravedlňovať," povedala.

Sánka mi určite spadla až na podlahu, pretože som naozaj nedokázala uveriť tomu, čo sa práve odohráva. Uniesli mi moju ozajstnú mamu mimozemšťania a túto trápnu napodobeninu mi sem hodili namiesto toho?

„Dobré ráno, inak." Pri tých slovách sa jej úsmev rozšíril ešte viac. „Vyspala si sa dobre?"

Nezmohla som sa na odpoveď. Čo sa to tu, kurva, deje?! Čo sa to deje s ňou?Nerozumela som už vôbec ničomu. Trocha som naklonila hlavu. Podarilo sa mi zavrieť ústa a trochu sa zamračiť. Určite som vyzerala, akoby som sa snažila prísť na riešenie nejakého neriešiteľného príkladu. „Hmm... Čože?" Nechápala som to. Prečo sa chovala tak zvláštne?

Schuti sa zasmiala. „Veď som len povedala dobré ráno a spýtala som sa ťa, či si sa dobre vyspala. Je to až také neuveriteľné?" Na tvári jej žiaril obrovský úsmev, taký, ktorý mne asi ešte nikdy nevenovala.

Nezmohla som sa na slovo, preto som len prikývla. Čo...? Ako...? Prečo...?Nevedela som nájsť vhodné slová. Len som sa na ňu pozerala akona blázna.

Vstala z gauča - úsmev jej stále žiaril na tvári ako mesiac na tmavom temnom nebi - a podišla ku mne. „Čo si dáme na raňajky?" opýtala sa ma. Bola to taká obyčajná otázka! A predsa mi z jej úst pripadala tak zvláštna. Neviem, či sa ma to niekedy spýtala. Možnože keď som bola menšia a bolo všetko v našej rodine oveľa lepšie, vtedy možno. Ale teraz?

Zvykla som si na-jej chladné prenikavé pohľady a na jej večnú nespokojnosť. Brala som ako samozrejmosť, že sa chová tak, ako sa chová a predpokladala som, že sa to nikdy nezmení. Myslela som si, že sa nedočkám jej úsmevu. Ale teraz?

Posledných niekoľko rokov som mala pocit, že ma nenávidí a že by bola najradšej, ak by som sa ani nenarodila. Mala som pocit, akoby som bola to najhoršie, čo sa jej kedy v živote prihodilo... Ale teraz? Teraz som sa cítila, akoby bolo všetko naopak. Chovala sa ako... Ako naozajstná mama. Starostlivá, dobrá, milá, usmievavá. Tvárila sa ako niekto, koho som nikdy nemala šancu poznať.

Pozrela som sa na ňu a asi po prvýkrát v živote som premýšľala nad tým, či ma niekde hlboko vo svojej duši má rada.

Áno, viem, vydávanie tohto príbehu sem nič moc. To nejako flákam v poslednej dobe. Ale ja sa polepším, sľubujem!

Ďakujem vám krásne. Ďakujem každému, kto si čo i len pozrel tento príbeh, každému, kto zanechal hviezdičky či komentáre. Všetkého si veľmi vážim a hreje ma pri srdiečku pocit, že čítate moje príbehy.

Ľúbim vás!!
Majte sa krásne
BigSpace
(A nejedzte žltý sneh! xD)