Vošla som do triedy, tentoraz už bez Heaven. Matiku mala v inej miestnosti, než ja. Tu však na mňa čakal iný problém. Will a Charlotte sa na mňa usmievali. Obaja mi zamávali. Obaja mali odpovede na otázky, ktoré mi trápili už od rána hlavu. Obaja boli moji dobrí priatelia... Ale môžem si sadnúť len k jednému z nich.

Usmiala som sa na Charlotte a venovala jeden osprevedlňujúci pohľad Willovi. Prepáč, naznačila som ústami a vybrala som sa do zadnej lavice pri okne na opačnej strane miestnosti.

„Ahoj, Char," pozdravila som ju, keď som si zložila tašku vedľa nej v lavici. Z vrecka som vytiahla mobil a rýchlo napísala Willovi. Pokecáme potom, okej? Bez dlhšieho váhania som správu odoslala a mobil položila na lavicu.

„Ahoj," odzdravila a čudne sa pozerala na môj mobil.

„Tak..." Nadýchla som sa.

„Tak," zopakovala po mne.

„Jonny?" spýtala som sa. Nebola som si istá, kam chcem, aby smeroval náš rozhovor, ale pri spomienke na toho chalana som mala chuť nadávať a plakať zároveň. Bol to fakt divný pocit.

„Áno," oči sa jej rozžiarili. „Je úžasný. Chodí o ročník vyššie a je... Dokonalý! Strašne pekný a múdry. Je jednoducho úžasný..." Pohľad mala zastretý. Zasnívaný. Usmievala sa. Nemyslím, že ma vnímala. Zamávala som jej pred tvárou, ale keď nijako nereagovala, vzdala som to. Vzdychla som si a pohľad som uprela na obrazovku mobilu.

Ako bolo na druhom konci sveta, Američan? Máš sa, že si tam bol, napísala som Willovi ďalšiu správu. Ani mi nenapadlo, že môžem normálne prejsť ku nemu a za zvyšných päť minút prestávky niečo povyzvedať.

Po niekoľkých sekundách mi odpísal. Ani nie. Rodičia stále pracovali a ja v podstate tiež. Na to, že to bolo niečo ako neskorá dovolenka, sme spolu nestrávili takmer žiadny čas.

Rýchlo som odpísala: To je mi naozaj ľúto...

V tom momente zazvonilo. Pozrela som sa na dvere. Učiteľky nikde a v triede bol blázinec ako vždy.

Jeden pohľad som venovala aj Willovi. Pri jeho lavici stála Scarlet, lakťami sa opierala o jeho lavicu a vytŕčala svoj zadok polovici sveta. Posratá štetka, prekrútila som očami. No pohľad som neodvrátila.

Naklonila sa k nemu bližšie a aj keď by mi to malo byť jedno, vzplanul vo mne hnev. Tá pridrbaná kurva sa tu bude vytŕčať a ešte mi bude kradnúť aj kamošov?! Nemá snáď dostatok svojich sprostých blonďavých šľapiek?!

Vstala som. Presne som vedela, čo urobím. Budem na ňu hučať, vynadám jej a totálne ju strápnim pred celou triedou. Nedám jej šancu povedať pol slova. Nedám jej jedinú šancu protestovať. Chcela som vidieť jej slzy, obrovské slzy, ktoré jej budú stekať po tvári. Chcela som vidieť, ako sa jej rozmaže celý ten nechutný mejkap, chcela som počuť škodoradostný smiech spolužiakov. Chcela som ju vidieť trpieť... Možno som bola krutá. Určite som bola krutá. Ale keď ma ovládal hnev, nedokázala som vnímať nič iné.

Vstala som. Chystala som sa každému ukázať jej pravú tvár. Chcela som, aby každý videl, ako strašne je falošná a ako každému neustále klame.

Ale presne v tej chvíli do triedy vošla učiteľka. Obe si nás premerala a prižmúrila oči. Poobzerala som sa po triede a zistila som, že už všetci sedia na svojich miestach.

„Deje sa niečo, dámy?" spýtala sa a prepálila nás pohľadom.

„Deje sa toho veľa, ale môžeme sa tváriť, že je všetko v pohode," povedala som, kým som si sadala. Pár ľudí, ktorí mali toho v hlave dosť na to, aby môj vtip pochopili, sa zasmialo, ostatní však zaryto mlčali a sledovali Scarlet.

„Pravdaže sa nič nedeje," sladko a falošne sa usmiala na učiteľku a sadla si do svojej lavice.