Pozrela som tým smerom a rýchlo som odvrátila zrak. Úplne vpredu, na štyroch sedadlách oproti sebe, sedeli moji milovaní samozvaní kamoši, ktorý sa na mňa totálne vyjebali, hneď ako zistili, že na nich nadávam vo svojom denníku. Prijebanci, pomyslela som si a odfrkla som si. Bola tam Charlotte, Nick a Will so Scarlet, ktorí sa, samozrejme, držali za ruky (už boli spolu celkom dosť dlho, čo mi prišlo poriadne divné). Prekvapilo ma, že už vôbec nie som nahnevaná. Bolo mi úplne jedno, s kým chodí Will a či je to Scarlet, alebo niekto iný...

Znovu som zaletela pohľadom ku nim. Nepodarilo sa mi spraviť to tak nenápadne, ako by som si to želala. Scarlet zacítila môj pohľad a pozrela sa rovno mojím smerom. Chvíľu sme si navzájom pozerali do očí. Nakoniec odvrátila pohľad a poťahala Willa za rukáv a niečo všetkým povedala. V tej chvíli sa na mňa všetci pozreli. Ich pohľady sa na mňa upierali ako nejaké laserové zameriavače na zbraniach. Pod toľkým nátlakom som musela odvrátiť zrak. Pozrela som sa na chlapca so zelenými očami. Prekvapilo ma, že sa na mňa tiež uprene pozeral. Uškŕňal sa, vnímala som, ako boli naše telá nebezpečne blízko. Dych sa mi zrýchlil a srdce mi začalo biť ešte rýchlejšie, než predtým.

„Nie som si istá, či je to dobrý nápad," zašepkala som. Trocha som uvoľnila zovretie a na chvíľu som sa úplne pustila. Rozcvičila som si zápästie a chcela som sa znovu chytiť, ale už bolo neskoro. Celý autobus nadhodilo na nejakom výmole, cez ktorý prešiel. Letela som chrbtom priamo na dlážku a aj keď som sa veľmi bála, že ma zachytí a oni to uvidia, nechcela som hlavou dopadnúť na tvrdú podlahu vozidla. Za tie ani nie tri sekundy som si stihla uvedomiť jednu vec. Chcela som spadnúť. Chcela som, aby ma zachytil a aby sme zase boli tak blízko, ako vtedy pred necelým mesiacom, pred tými troma týždňami, kedy sa odohralo presne toto isté, len za iných okolností.

A stalo sa presne to, čo som čakala. Jednou rukou zachytil moje ťažké telo a uprene sa mi pozrel do očí. V tom momente som prestala vnímať všetko okolo seba. Strácala som sa v jeho zelených očiach. Tie jeho nádherné zelené oči, tie, do ktorých som sa zamilovala skôr, ako som vôbec spoznala jeho osobnosť, presne tie boli teraz len zopár centimetrov od mojich. Boli veľké a neskutočne nádherné. Zreničky mal rozšírené a na perách mu pohrával jemný úsmev.

„Dobrý nápad," zašepkal a pomohol mi znovu nadobudnúť rovnováhu. Chvíľu sme stáli nebezpečne blízko seba. Jeden druhému sme sa dívali do očí a obaja sme sa uškŕňali.

Sklopila som pohľad ako prvá a snažila som sa upokojiť rýchle búšenie svojho srdca. Čudovala som sa, ako je možné, že si to nevšimol, že to nepočul. Búchalo tak nahlas, že som si bola istá, že to počujú aj ostatní... Náhle ma prepadlo zahanbenie. Červeň mi rýchlo vstúpila do líc a bola som si istá, že chalan sa uškŕňa ešte viac, než predtým. Nebola som na to pripravená. Väčšinou som sa nehanbila za svoje skutky a myšlienky, ktoré sa mi preháňajú v hlave...

Potriasla som hlavou, aby som odtiaľ všetko vyhnala a sústredila som sa len na naše topánky. Boli naozaj blízko pri sebe, špičkami sa trošku dotýkali. Jeho blízkosť ma napĺňala troškou nervozity, troškou strachu, ale hlavne takou túžbou pobozkať ho, o ktorej som ani nebola schopná uveriť, že ju môžem cítiť. Ja, chladná a bezcitná, ktorá sa nikdy nebála bodnúť do chrbta a zradiť priateľov aj rodinu, len kvôli banalitám a maličkostiam, ja, ktorá som sa nikdy nemusela doprosovať pozornosti, ja ktorá som vždy bola pod drobnohľadom všetkých ľudí naokolo, ja, ktorá som odmietla každého, kto bol pod moju úroveň... som túžila po niekom, koho som mala takmer na dosah, ale aj tak ďaleko. Život je skurvená irónia, pomyslela som si a pohľad mi znovu zaletel na miesto, kde sedeli moji bývalí kamoši.

Všetci nás uprene pozorovali. Nevedela som, či som sa zamyslela na dlho alebo na krátko, ale všetci sa na nás ešte stále dívali, ako keby sme mali v sebe zabudované nejaké magnety, ktoré priťahovali ich pohľady.

 „Nechcem rušiť vašu súťaž v zízaní," zašepkal mi chalan do ucha a naklonil sa bližšie ku mne.„Vystupujeme," šepol a chytil ma za ruku. Venovala som posledný pohľad mojim bývalým priateľom, odvrátila som od nich zrak a zdvihla som tašku zo zeme. Pokrútila som hlavou a so sklopeným pohľadom som čakala, kým autobus zastane. Až sa tak stalo, ruka v ruke s chlapcom so zelenými očami sme vystúpili z tepla autobusu do snehom posiateho centra mesta. Zdvihla som pohľad z bieleho chodníka a pozrela som na oblohu. Musela som sa usmiať. Znovu začalo snežiť.