Taehyunga sužoval chlad. Oči mal pevne zatvorené a celé jeho telo ochablo v temnej vode. Dovolil vode, aby ho stiahla nižšie a pomaly ho stiahla dolu.

Premýšľal iba o svojich problémoch v živote. Problémoch, ktoré spôsobil a zapríčinil. Jeho vlastných problémoch. Všetko sa zdalo, akoby nikdy nekončilo. Všetky tie veci a Taehyung to nemohol nijako vyriešiť.

Chcel iba odísť. Chcel iba zomrieť a uľaviť si od bolesti v srdci, ktorá naozaj nikdy nezmizne. Nechcel byť nažive.

Hruď mu začala horieť a jeho pľúca prosili o kyslík. Taehyung začal naokolo hádzať rukami, snažiac sa plávať späť ku kyslíku.

Nemohol odísť. Nemohol to spraviť Jiminovi. Ani Jungkookovi či Yoongimu. Nemohol to spraviť ľuďom, čo ho tak moc milovali.

Nechcel ich opustiť. Nemohol ich opustiť.

Konečne sa vynoril nad vodu, lapal po vzduchu a vykašlal nejakú vodu, ktorou sa dusil. Hruď sa mu zdvíhala, na čo sa pokúsil priplávať k brehu. Slzy mu stekali po tvári a dostal záchvat kašľa.

Napokon sa dostal na zem a posmrkol, na čo si ľahol do hliny. Bol mokrý a ľadový. Konečne prestal kašľať a v absolútnom hneve nahlas skríkol. Na seba. Na toho, kto ho znásilnil. Na Yoongiho. Na všetkých. No iba stromy to mohli počuť.

„Prečo?" plakal Taehyung, „prečo? Prečo? Prečo nemôžem dýchať?"

Tvárou ležal na zemi a iba jemne vzlykal.

„Neschopný," zašepkal pomedzi plač, „hlúpy teploš."

Spomienky na to, ako ho jeho otec a šikanátor urážali sa mu votreli do mysle. Nikdy nekončiaci krik a bolesť. Údery a kopance, psychické zneužívanie a sexuálne obťažovanie. Všetko to Taehyunga zrazilo k zemi.

Ešte viac sa rozplakal a rukou zovrel hlinu, aby sa niečoho držal. Srdce mu bolestivo zvieralo.

Iba chcel na všetko zabudnúť.

O hodinu neskôr, slnko po dlhej dobe vyšlo a traja chlapci v Jiminovej izbe sa začali obávať, pokúšajúc sa vymyslieť plán, ako nájsť ich milovaného chlapca.

No skôr, než boli chalani pripravený, buchli Jiminové dvere a stál v nich Taehyung. Mokrý, špinavý a so slzami stekajúcimi po tvári. Oči mal od plaču červené a pery sa mu chveli, na čo podišiel.

Jungkook vyskočil z postele a chytil Taehyunga, no ten ho šikovne odstrčil. Jungkook ustúpil a všetci chlapci boli tou reakciou prekvapení. Taehyung nebol jediný v okolí, ktorý trpel.

Taehyung vypustil vzlyk.

„N-nemôžem," povedal a chytil podoprel sa o Jiminov stôl.

„Baby, čo sa stalo?" spýtal sa Jimin a znepokojene sa naňho pozrel.

Yoongi pozoroval Taehyungové trhavé pohyby, ako sa triasol, pretože bol premočený. Prečo bol, dopekla, mokrý?

Taehyung pokrútil hlavou a pevne privrel viečka. Ťažko dýchal a otvoril oči, nezdvíhajúc zrak od zeme.

„Dnes večer som sa pokúsil zabiť," šepol a napokon s očami plnými sĺz vzhliadol.

Jungkook zbledol a prehltol zlobu, ktorá hrozila, že príde. Nemyslel si, že bol Taehyung taký zranený, že by sa pokúsil zobrať si život. Nemohol sa hýbať, iba stuhlo stál.

Jimin sa, samozrejme, rozplakal. Cítil sa, akoby ho niekto udrel do tváre. Osoba, ktorú miloval sa pokúsila spáchať samovraždu. Nemyslel si, že by sa to stalo.

Yoongi s vytreštenými očami pozeral na Taehyunga. Nechcel uveriť tomu, že Taehyung bol taký smutný. Taký zranený. Naozaj mu ublížil. Yoongi začal plakať. Poznal pocit túžbe po smrti a nikdy nechcel, aby to cítil Taehyung, no sklamal.

Taehyung sklopil zrak.

„Ale nemohol som," zašepkal, „pretože som vás nechcel zraniť."

Taehyung začal hlboko a trhavo dýchať. Zobral svoj notes s kresbami z Jiminovho stola a odhodil ho, na čo skríkol a papiere sa všade rozleteli. Jimin nad tým činom ustúpil.

„Chcem iba zomrieť!" skríkol, „ale nemôžem to ani len spraviť!"

Jungkook sa pozrel na papier, ktorý pristál pred ním. Bola to kresba jeho a Jimina, ako sa spolu smejú. Jungkook sa sklonil a zdvihol ju, rozplačúc sa keď pomyslel na to, ako moc ich Taehyung miloval.

Jeho láska k nim ho vlastne zastavila v samovražde. Jungkook zobral majstrovské dielo do rúk a išiel smerom k Taehyungovi, ktorý plakal a udrel doňho. Pritiahol si ho do hrude. Taehyung zafňukal a pokúšal sa dostať s Jungkookovho zovretia, no prestal, keď k nim prišiel Jimin a objal ho zozadu.

„Neopustil si nás," zaplakal Jungkook Taehyungovi do uška.

„Nikdy," zašepkal Jimin.

Taehyung sa zložil a nechal svojich priateľov, aby ho utešili.

Yoongi ich pozoroval a zotrel si vlastné slzy.

„Je mi to tak ľúto, dieťa," posmrkol, dúfajúc, že to Taehyung počul.

Naraz ho do objatia stiahol Jungkook, ktorý si ho pritiahol bližšie k sebe.

„Nikam nejdeme," povedal Jungkook Taehyungovi, ktorý do jeho hrude posmrkol.

Taehyung nedokázal cez slzy hovoriť. Všetko, čo spravil bolo, že prikývol.

No to stačilo.

©taehyungbby-
All rights reserved