Jimin bol zmätený. Jungkook bol naňho nahnevaný za to, že mu kúpil jedlo, no teraz tu bol Taehyung a pýtal si ho. Taehyung sa naňho pozrel svojimi veľkými očami a znepokojene stisol rukávy svojho kabáta.

„Nasleduj ma," povedal Jimin, chytiac ho za ruku. Mal naozaj dlhé prsty, jeho ruka bola väčšia ako majú normálni ľudia, čo bolo zvláštne, keďže vyzeral naozaj drobne. Jimin šiel na balkón, ľahko nadskočil a prichytil sa zábradlia, vytiahnuc sa hore. Pozrel sa dole na Taehyunga, ktorý vytreštil oči.

„Očakávaš, že to spravím?"

„Nezabolí ťa, vyskúšať to," usmial sa Jimin. Taehyung si povzdychol a vyskočil, minúc zábradlie. Skúsil to ešte raz, chytil sa ho, no keď nemohol udržať svoju váhu, pustil sa a našpúlil ústa.

Jimin sa zachichotal, sklonil sa dole a povedal Taehyungovi, aby sa chytil jeho ruky. Vyskočil a držal sa ako o život, keď mu Jimin pomáhal, aby sa chytil zábradlia. Taehyung sledoval Jiminove svaly cez dlhé rukávy jeho trička. Na malého chalana mal dosť svalnaté telo.

Keď sa tam konečne vyšplhal, pristál Jiminovi v náručí.

„Nemáš žiadnu rovnováhu," povedal Jimin a pomohol rozpačitému Taehyungovi postaviť sa zo zeme.

„Ako to môžeš povedať," zamrmlal Taehyung a pozoroval Jiminov úsmev.

Jimin mal jeden z tých úsmevov, ktoré by ho priviedli k tomu, aby mu stisol tváričku. Len čo sa jeho úsmev rozšíril, zmenšili sa mu oči. Jedinú nedokonalosť, ktorú mohol Taehyung postrehnúť bola tá, že jeho dva predné zuby sa mierne prekrývali, no pre Taehyunga ho to robilo ešte dokonalejším.

Jimin otvoril balkónové dvere a viedol ho do svojej izby. Taehyung zastal a prezeral si bielu, upratanú izbu, ktorá bola dvakrát väčšia ako tá jeho.

„Tu žiješ?" spýtal sa Taehyung so stále fascinujúcim výrazom.

„Áno. Zostaň tu a ja ti prinesiem nejaké jedlo," povedal Jimin kráčajúc k dverám.

Taehyung si práve vtedy spomenul na svoj hlad. Prikývol a potľapkal si po bruchu. Jimin odišiel a Taehyung zostal nepríjemne stáť uprostred miestnosti. Ničoho sa nechcel dotýkať a zničiť.

Pozoroval biely, mäkký koberec a svoje špinavé topánky. Rýchlo si ich vyzul a hodil na balkón, aby nemohol nijako zničiť Jiminovú krásnu izbu.

Nemal ponožky a mal starosť o to, že mu budú smrdieť nohy, no našťastie nemal topánky moc dlho. Jimin sa vrátil a zavrel za sebou dvere.

„Môj vrchný sluha urobil nejaké špagety. Bolo to naozaj rýchlo, takže dúfam, že máš také rád," povedal Jimin, všimnúc si, že sa Taehyung nepohol z miesta, no jeho topánky boli preč.

„Vieš, že toto nie je múzeum. Môžeš si sadnúť."

Taehyung si skusol peru a sadol si na zem, na čo Jimin zvraštil obočie.

„Čo to robíš?"

„Nechcem nič zašpiniť."

Jimin si povzdychol, schmatol Taehyunga za ruku a zdvihol ho.

„Nebuď hlúpy. Posaď sa na posteľ," postrčil Taehyunga smerom k svojej kráľovsky veľkej posteli. Návlečky boli hodvábne biele a Taehyung pomaly dopadol to tej hebkosti.

„Ohh," zavzdychal Taehyung, na čo sa v pohodlnej posteli uvoľnil.

„Je to iba posteľ, Taehyung."

„Nikdy som nevedel o posteli, v ktorej by som sa cítil takto."

Jimin zostal ticho. Všimol si, že Taehyungovo oblečenie sa zdalo byť staré. Mal by mu ponúknuť nejaké oblečenie? Pravdepodobne by mu boli trochu krátke, no aspoň by boli nové.

„Nechceš sa prezliecť do niečoho pohodlnejšieho?" spýtal sa Jimin, pokúšajúc sa znieť neformálne, na čo podišiel k šatníku.

Taehyung zamrzol. Myslel si Jimin, že je špinavý? Bolo to to, prečo sa mu pokúša dať čisté oblečenie?

„Iste," povedal Taehyung.

Jimin sa vrátil s čiernymi nohavicami a bielym tričkom. Dal ich Taehyungovi a povedal mu, že sa môže prezliecť v skrini.

„Wow," zamrmlal Taehyung, keď vošiel do obrovského priestoru na Jiminove oblečenie.

Prezliekaniu venoval čas a prezrel sa v zrkadle v skrini. Nohavice mu končili pod kolenami a hádam to bolo preto lebo je vyšší ako Jimin. Jeho nohavice neboli moc dlhé, no preto lebo bol Taehyung chudý, boli mu voľné. Tričko mu bolo široké a takmer mu viselo z ramien. Predtým než odišiel preč, upravil si tričko a jeho oči okamžite vystrelili k jedlu na Jiminovom stole.

Jimin sa naňho pozrel. Vždy vedel, že je Taehyung atraktívny. Pokúšal sa to zakryť, no bolo očividné, že Jimin si jeho krásy naozaj všimol. Vedel, že muž by nemal byť považovaný za nádherného, no slovo krásny s Taehyungom nesúladilo.

„Toto je pre mňa?" spýtal sa Taehyung, ukazujúc na tanier s rezancami a cesnakovým chlebom.

„Je."

Taehyung podišiel, chytil vidličku, omotal okolo nej špagety a starostlivo si ich vložil do úst.

Keď si Taehyung sadol, zastonal a začal jesť rýchlejšie. Jimin mal oňho strach, pretože vyzeral, že ani neprežúva.

Jimin sa už o chlapca neobával, jasne videl, aký hladný v skutočnosti bol. Kedy naposledy jedol?

Taehyung zjedol všetko. Tanier, na ktorom bola halda jedla, bol prázdny a iba omáčka bola dôkazom, že tam nejaké jedlo bolo. Taehyung sa oprel a chytil sa za brucho.

„Kedy si naposledy jedol?"

„V nedeľu?" zašepkal zamýšľajúc sa Taehyung. Jimin sa neobťažoval zakryť prekvapenie. Dnes bola streda.

„Taehyung..." zašepkal Jimin a podišiel k chlapcovi.

„Vieš, že môžeš prísť vždy, keď budeš potrebovať jedlo," povedal Jimin, pozorujúc ako sa Taehyung zahanbil a prikývol.

„Nepovieš o tomto Jungkookovi? Nechcem, aby vedel, že som ťa požiadal o jedlo," povedal Taehyung, pozrel sa na Jimina a on sa sklonil do výšky jeho očí.

„Nepoviem, ale som veľmi rád, že si prišiel ku mne," zašepkal Jimin a utierkou mu utrel omáčku, ktorú mal na tvári.

„Ja tiež," zašepkal Taehyung späť, nechajúc Jimina, aby ho objal. Tae okolo neho tiež omotal ruky, no tentokrát to nebolo také zvláštne.

©taehyungbby-
All rights reserved