Jungkook sedel za Taehyungovými dverami, takmer spal. Bol unavený, pretože bol plný obáv. Kvôli Taehyungovi.

Jungkook prinútil Jimina ísť do postele, no on sám tajne zostal hore, aby sa mohol uistiť, že je Taehyung v poriadku.

Bolo niečo okolo polnoci, kedy Jungkook započul Taehyungov plač a znelo to, akoby sa zvíjal v bolesti. Jungkook vyskočil a utekal do izby, pribehol k Taehyungovi a pokúsil sa ho upokojiť.

Trhal sebou a plakal v spánku, mrmlúc veci, ktorým Jungkook nerozumel. Chytil Taehyunga za rameno a zatriasol ním.

„Taehyung! Je to iba sen!"

Zrazu sa Taehyungové oči prudko otvorili a nahlas zakričal, nohou počas toho incidentu udrel Jungkooka do brucha.

Zalapal po dychu, ustúpil a Taehyung začal posmrkovať. Jimin vbehol do izby a pri tej scéne vytreštil oči.

„Čo sa stalo?"

Taehyung iba plakal, vstal a zakopol, na čo ho zachytili Jimin s Jungkookom. Išiel do kúpeľne a zabuchol za sebou dvere.

Jungkook sa postavil a naštvane kopol do kresla vedľa seba.

„Kurva!"

Jimin si povzdychol a chytil Jungkooka za ruku.

„Čo sa stalo?"

Jungkook sa iba zamračil a do očí sa mu začali tlačiť slzy.

„Je to iba dieťa," štikútol, „všetci sme iba deti!"

„Ja viem," zamračil sa Jimin.

„Nie! Nemali by sme si prechádzať týmto! On by si nemal prejsť ničím, čím si prešiel!" zakričal Jungkook a ukázal na dvere, „je dieťa a prekonal veci, ktoré väčšina ľudí neprežije ani do konca života!"

Jimin prikývol a súcitne sa pozrel na Jungkooka. Súhlasil so všetkým, čo povedal.

„Prečo sa to deje? Prečo? Nezaslúži si to!" skríkol nahlas Jungkook a Jimin mal strach, že by to počuli jeho rodičia o dve poschodia dole.

Jimin položil svoju ruku na Jungkookovú tvár a pokúsil sa ho upokojiť. Jungkook plakal, zatínal zuby, no vďačne vyšiel Jiminovmu dotyku naproti.

„Viem to, Jungkook. Ale nemôžeme začať kričať. Iba tu musíme byť preňho."

„Nezaslúži si to," zašepkal medzi plačom Jungkook. Jimin mu zotrel slzy a prikývol.

„Viem."

Taehyung bol za dverami. Opieral sa o stenu a počúval, nechávajúc stekať svoje vlastné slzy.

Tí dvaja sa oňho tak moc zaujímali až to Taehyunga dusilo. Nerozumel, prečo to robia. Pre Taehyunga to bolo iba bremeno.

Jimin s Jungkookom sa zobudili, keď na ďalší deň prišiel Yoongi.

Kopol ich do nôh a zobudil ich.

„Jedol?" spýtal sa Yoongi a založil si ruky.

„Nie," povedal Jimin, na čo pokrútil hlavou, „naposledy jedol pred dvoma dňami."

„Nemal by hladovať," povzdychol si smutne Jungkook.

Yoongi záporne pokrútil hlavou.

„To nie je dôvod, prečo neje. Zmizol mu apetít. Stavím sa, že všetko na čo myslí je, čo mu spravil ten násilník," povedal Yoongi nenávistným hlasom.

„Čo mu spravili? Videl si to, nie?"

Yoongi odvrátil zrak a zamrkal.

„Nechceš vedieť, čo som videl."

Yoongi si navlhčil suché pery a sklopil zrak.

„Jungkook, ak by som ti povedal, čo som videl, zúril by si, pretože si hlúpy," povedal Yoongi, „a to nie je to, čo práve teraz potrebujeme."

Jungkook naňho zagánil.

„Obviňuješ ma, že sa naštvem? Ty si, kurva, niekoho zabil, pretože si bol naštvaný!"

Yoongi zdvihol zrak a pohľadom prepaľoval Jungkooka.

„Dopekla, áno! A mohol by som to spraviť ešte raz. Kokot toho muža bol v Taehyungovi, aj keď to nechcel!"

Jungkook sa zamračil a on hnevu odvrátil zrak. Nemohol sa zbaviť myšlienky, že ho videl nahého iný muž okrem tých, ktorých miloval. Jimin si šokovane pritisol dlane k ústam. Nechcel premýšľať nad tou predstavou, aj keď chcel vedieť, čo sa stalo.

„Vy dvaja nechápete," zasyčal Yoongi, „že som tú vec spravil z nejakého dôvodu."

Potom Yoongi okolo nich prešiel a išiel do Taehyungovej izby. Keď sa tam dostal, otvoril dvere a v tichosti vkročil dnu. Váhavo sa k nemu priblížil a Taehyung sa posadil. Yoongi zovrel čeľusť pri pohľade na jeho dobitú tvár. Bolo to vlastne prvýkrát, čo ho do toho dňa videl. Vždy bol zavretý za dverami, rešpektujúc jeho želanie, no teraz ho už viac nedokázal vidieť takto. Akonáhle sa posadil, podišiel k posteli a posadil sa na jej okraj.

„Taehyung," zašepkal smutne a natiahol sa k jeho tvári, no Taehyung sebou trhol dozadu.

Yoongi stiahol svoju ruku dole a povzdychol si.

„Tvár sa ti hojí."

Taehyung zízal na pootvorené dvere, vediac, že jeho priatelia ich počúvajú. Vždy sa zdalo, že sa okolo neho zdržiavajú. A to sa stalo problémom.

„A?"

Yoongi sa ako na odpoveď zamračil.

„Dieťa, hojenie je dobré."

Taehyung si povzdychol.

„Yoongi," zašepkal Taehyung a pomaly sa načiahol k Yoongiho ruke, „n-nezotavujem sa."

Yoongi uvidel Taehyungovú ruku, chytil ju do tej svojej a pevne ju zovrel.

„Prečo tak rozprávaš?"

Taehyung ťažko dýchal.

„Môžem zostať s tebou?"

Naraz sa otvorili dvere a Jimin s ublíženým výrazom povedal: „Nie! Neopustíš nás!"

„Jimin, musím ísť."

„Čo? Nie! Sme tvoji priatelia! Máme sa o teba starať! Nesmieš -"

„Idem s Yoongim," povedal Taehyung, nenechajúc Jimina dokončiť vetu.

„Nemyslím si, že to bude najlepšie," zamračil sa Jungkook.

„Ak ma nenecháte ísť, ja -"

„Čo Taehyung? Čo spravíš?" spýtal sa Jimin, v jeho hlase sa ukazovala bolesť.

„Bojím sa, že by som sa mohol zabiť," odpovedal Taehyung roztraseným hlasom.

©taehyungbby-
All rights reserved