Jungkook išiel spať akonáhle zostali s Taehyungom celú noc.

Cez deň išli znovu do nemocnice. Bolo šialené ako dobre poznali tieto pocity. Ako mohol Taehyung neustále znášať túto bolesť alebo niečo podobné?

Keď vošli mi miestnosti, uvideli, ako si policajt s Taehyungom potriasol ruku. Taehyung vyzeral nervózne, no upokojil sa, keď uvidel svojich dvoch prichádzajúcich kamarátov.

„Ahoj, čo sa dialo?" spýtal sa Jungkook, keď si sadol na kraj postele. Jimin sa tiež posadil a pobozkal Taehyunga na tvár.

„Dobrý deň. Som tu, aby som sa spýtal na to, čo sa stalo."

„Takže povedz mi ako to bolo, ak môžeš," spýtal sa Taehyunga prvú otázku.

Taehyung prikývol a nervózne sa posunul.

„Takže, je to môj otec. On, ummm, dlhý čas ma zneužíval. Potom som utiekol a teraz žijem so svojim kamarátom," povedal Taehyung.

„V skutočnosti priateľom," objasnil Jimin.

Taehyung sa zasmial.

„Áno, priateľom. A všetko bolo v poriadku, až kým ma nezačal hľadať. Potom som v Jiminovej izbe našiel odkaz, ktorý hovoril, že ma našiel."

Policajt prikývol, na čo si všetky veci zapisoval do zápisníka.

„Bol som naozaj vystrašený. Chcel som ho vystrašiť, aby ma nechal na pokoji," povedal Taehyung.

Jimin položil ruku na Taehyungovo rameno, aby ho utešil.

„Takže som zobral zbraň, o ktorej som vedel, kde je skrytá."

Taehyung prestal, keď si uvedomil, že by sa mohol Jungkook dostať do problémov, ak by povedal, že je jeho. Nervózne prehltol. Práve išiel klamať policajtovi.

„V dome môjho otca. Išiel som do obývačky a namieril som naňho zbraň, aby som ho vystrašil a on ma nechal ísť, no nešlo to tak, ako som plánoval," povedal Taehyung a jeho ruka sa triasla od strachu.

Nepozeral sa na svojich kamarátov, nechcel vidieť ich reakciu.

„Keď som začal od strachu plakať, vytrhol mi z ruky zbraň a potom vystrelil. Pamätám si iba, že som počul viac výstrelov, no myslím, že ich jeden bol do mňa," zašepkal Taehyung a pozrel sa na policajta, ktorý si to prestal zapisovať.

„Myslím, že toto je zatiaľ dostatočný dôkaz. Sľubujem, že tvoj otec už viac okolo teba nebude."

Taehyung prikývol.

„Ďakujem, pán policajt."

Policajt odišiel, čo spôsobilo, že Jungkook sa prekvapene pozrel na Taehyunga.

„Ty si zobral moju zbraň?!"

Taehyung sa zarazil a prikývol.

„Prečo?" spýtal sa Jungkook a ustarostene sa pozrel do Taehyungových očí.

Bol znepokojený, že Taehyung pravdepodobne použil jeho zbraň, no teraz boli všetky jeho nádeje na peniaze preč.

„C-chcel som ho vystrašiť," povedal Taehyung.

Jungkook si povzdychol, posadil sa a hlavu si frustrovane vložil do dlaní.

„Jungkook, čo sa deje?" spýtal sa Jimin, pozrúc sa na jeho vystresovaný stav.

Jungkook si zhlboka povzdychol.

„Na tom nezáleží. Iba preháňam."

Jungkook na Taehyunga gánil a Jimin sa tváril ustarostene, rozhodol sa, že sa nebude zaťažovať ich problémami.

Jimin zvraštil obočie.

Po pár hodinách rozprávania, Jungkook hral, že je všetko v poriadku až napokon odišli po nejaký obed. Taehyung im povedal, že chce iba hamburger.

Akonáhle sa dostali do auta, sadli si. Jungkook sa zvedavo pozrel na Jimina.

„Pôjdeš?"

Jimin si povzdychol.

„Jungkook, povedz mi, čo sa deje."

Jungkook sa chystal byť chladný, no pozrel sa ustráchaného Jimina a jeho znepokojených očí. Nemohol v sebe držať svoj smútok, na čo sa mu rozochveli pery. Jimin bol zdesený, no neurobil žiadny unáhlený pohyb.

„Potrebujem pomoc, Jimin."

Jimin prikývol.

„S čím?"

Jungkook odvrátil zrak, pretože ho to bolelo povedať.

„Potrebujem nejaké peniaze."

Jimin sa cítil akoby ho niekto zrazil k zemi. Jungkook musel byť naozaj v problémoch, ak žiadal pomoc. Pamätal si, ako bol proti tomu, aby mu dal peniaze.

Jimin prikývol.

„Samozrejme!" Nerozumel, prečo bol ohľadom toho Jungkook taký zahanbený, Jimina nezaujímala jeho pýchy.

Pritiahol si Jungkooka bližšie, čo spôsobilo, že sa naňho pozrel.

„Nebuď v rozpakoch. Nie si pre mňa menej, Jungkook," povedal Jimin a utrel Jungkookovi neposlušnú slzu.

Jungkook si Jimina pritiahol do objatia.

„Ďakujem ti strašne moc."

Jimin ho iba objal pevnejšie. Jungkook to naozaj potreboval. Bol zničený a potreboval utešiť. Jimin bol iba rád, že nebol uzavretý.

„Toto je pekný, intímny moment," zasmial sa Jungkook do Jiminovho ucha.

„Kamarát, nie je to na teba príliš teplé?" zamrmlal Jimin.

Jungkook sa s veľkým úsmevom odtiahol, odrúc Jimina do hrude.

„Naozaj ťa nenávidím."

Jimin vydal zamýšľajúci zvuk.

„Áno, myslím, že sú to iba kecy."

Jungkook sa iba zasmial, utrúc si vlhké oči.

„Hm. Naozaj ťa milujem, Jimin. Aj keď sa tak nesprávam, nechcem, aby si bol do mňa zamilovaný alebo niečo podobné," žmurkol Jungkook.

Jimin sa usmial.

„To by bolo tvrdé. A okrem toho, ak by som sa do teba zamiloval, bol by som top."

Jungkook si zívol.

„Ohh, nie! Nebol by si top. Nebudem bottom. Bodka."

Jimin zvraštil obočie.

„Myslíš si, že ja budem?"

Jungkook sa pozrel na Jimina.

„Si malý a máš krivky. Perfektný bottom."

„Je to také... homofóbne?"

„Čo to, dopekla, hovoríš?"

„Čo?"

„Vieš, aké slovo si použil?"

„Áno?"

„Mal si na mysli stereotypné?"

„Je to veľké slovo."

Jungkook sa rozosmial.

„To je."

Jimin si povzdychol a odvrátil zrak od Jungkooka.

„Takže... mohli by sme ísť po jedlo?

Jungkook prikývol.

„Áno, umriem hladom."

Jimin naštartoval a vyšiel z parkoviska.

„Dobre, koľko peňazí potrebuješ?"

Jungkook pokrčil ramenami.

„Na tom nezáleží. Naozaj sa o tom nechcem rozprávať. Neskôr, dobre?"

Jimin prikývol.

„Dobre."

„Mal si úplnú pravdu, že nikdy by si nebol bottom."

„Som rád, že vieš pravdu."

„Jebem ťa."

„Som si istý, že ja by som jebal teba."

„Zastavím auto."

„Stavme sa."

©taehyungbby-
All rights reserved