Názov: Spoveď masky ( v origináli 仮面の告白, Kamen no kokuhaku)
Autor: Jukio Mišima
Pôvodný rok vydania: 1949
Žáner: Román

-

-

-

V žilách Sebastiána prúdila krv divokejším tempom, než zvyčajne; už hľadala otvory, cez ktoré zanedlho vystriekne von, keď jeho telo bezvládne klesne. Ako mohli tieto ženy nepočuť búrlivé bublanie jeho krvi?

-

„Nechajme už tých nezmyslov," vstúpil do rozhovoru B, bledý študent, trpiaci tuberkulózou, na ktorom to bolo už na prvý pohľad vidno.
„Vo vzduchu sú nepriateľské lietadlá, na zemi právo... Pche," pohŕdavo som sa uškrnul. „To má byť tá sláva na nebi a mier na zemi?"

-

Ako sa ten jeho špinavý bedrový pás nádherne sfarbí záplavou červenej krvi. Ako nesú jeho skrvavené mŕtve telo naložené na dverách, uspôsobených ako nosidlá, naspäť sem...
„Ostáva nám už len päť minút," doľahol k mojim ušiam Sonokin vysoký a smutný hlas. Prekvapene som sa k nej otočil.

-

-

-

Jukio Mišima je jeden z najznámejších a najvýznačnejších japonských autorov dvadsiateho storočia, ktorý v mladom veku takmer získal Nobelovu cenu za literatúru. V našich končinách sa vieme dostať predovšetkým len k dvom dielam, ktoré vyšli spod pera tohto spisovateľa; Zlatý pavilón a Spoveď masky. Mišimova tvorba sa vyznačuje predovšetkým metaforickým štýlom, pričom do svojich diel pridáva aj vlastné myšlienky a presvedčenia; predovšetkým fascinácia telesnou silou a dôraz na tradičné japonské hodnoty. Možno aj toto prispelo k jeho neslávne známemu skonu; v roku 1970, po násilnom obsadení kancelárie veliteľa Japonských síl sebaobrany, vyzval k štátnemu prevratu a následne spáchal seppuku (tradičná rituálna samovražda samurajov).

Hoci sa hovorí, že nemáme dielo súdiť na základe autora, tak tu si dovolím tvrdiť, že toto dielo je veľmi silne napojené na samotného Jukia Mišimu.

Druhá svetová vojna a jej priebeh je všeobecne známy, rovnako ako fakt, že Japonsko bolo spojencom nacistického Nemecka. Keďže sa príbeh odohráva pred, počas a aj po konci vojny, tak je potrebné rátať s tým, že táto otrasná kapitola ľudských dejín tu je a hrá pomerne zásadnú úlohu. Avšak dej nie je primárne o vojne, nedočkáte sa tu nudnej faktografie o jej priebehu či siahodlhých opisov jej hrôz. V príbehu sledujeme život mladého chlapca Kóčana. Retrospektívou sledujeme udalosti jeho života, pričom samotný Kóčan je náš rozprávač. Začíname pri jeho samotnom narodení, následne ho vidíme dospievať a sme svedkami toho, ako sa formulovali jeho názory a pohľad na svet. Tu sa dostávame k tomu, čo som zmienil vyššie, že dielo je veľmi silne napojené na samotného Mišimu. Kóčan je taktiež veľmi silne fascinovaný telesnou silou, tradičnými japonskými hodnotami a až morbídne túži po smrti na bojovom poli, ako vysnený hrdinovia jeho „zlého zvyku". Plne sa ponárame do mysle mladého chlapca, ktorý je fyzicky veľmi chatrný, ale o to viac priťahovaný tradičnou mužnosťou. Nebavíme sa tu o nijakej romantickej príťažlivosti; predsa len, ako sa dá za romantické brať to, že chce týchto svojich hrdinov vidieť zomierať v záplave sýto červenej krvi?

Dá sa povedať, že kniha je primárne o jednej osobe, hoci, samozrejme, máme tu viacero vedľajších postáv, avšak nemáme príliš možnosť k ním nadviazať nejakú citovú väzbu. Popravde vám postavy pravdepodobne prídu ako pomerne ploché, bez hlbšieho presahu do deja. Toto všetko je spôsobené tým, že rozprávačom je samotný hlavný hrdina, teda ako čitatelia všetko vnímame len cez jeho perspektívu. Tu to je pomerne dobre použité a autor tu šikovne využíva práve to, že sme odkázaný na Kóčana. Nepôsobí to nijak silene a záverom nemáte pocit, že ste nútený do niečoho, čo autor od vás chce. Najlepšie sa toto opisuje na postavách, keďže my ich máme síce nepriamo opísané, ale kvôli tomu, že Kóčan je voči nim vzťahovo neutrálny, možno by sa dalo povedať aj chladný, sami dobrovoľne skresľujeme ich charaktery tak, ako ich vidí hlavný hrdina. Dielo má silné známky autobiografie, čo tomu dodáva autentickosť a pri čítaní máte skutočne pocit, že čítate niekoho memoáre. Hoci ale tu je autor sám k sebe pomerne kritický; nerobí mu problém povedať kedy sa zachoval ako ignorant, kedy si len domýšľal veci a kedy bol, podľa jeho vlastných slov, len naivný a túžiac po tom, aby zapadol medzi bežných ľudí, sa choval ako hlupák. Cez tento kritický prvok sa nám ale aj ukazuje pokrytectvo, samoľúbosť a predovšetkým alibizmus nášho rozprávača. Na jednej strane morbídne túži po tragickej smrti, ale na strane druhej je smrteľne vystrašený z každého hlásenia sirén, keď je bombardované Tokio a ako prvý sa beží schovať do krytu. Najvýraznejšie to môžeme vidieť na opisoch jeho vzťahoch s jednotlivými postavami. Predovšetkým na postave mladého dievčaťa Sonoko. V snahe zapadnúť si nasádza istú masku normálnosti, hoci sám veľmi dobre vie, že to nenávidí a prieči sa mu to.

Ak sa pozrieme čisto na formálnu časť knihy, tak ostane milo prekvapený. Jukio Mišima je známy svojou obľubou v metaforách, lenže tie nie sú klasické klišé otrepané frázy, ktoré vidíme v každej druhej knihe. Bavíme sa, samozrejme, o druhotriednych knihách, ktoré pravdepodobne čítajú vaše matky, pretože predstavujú ľahko stráviteľný obsah, pri ktorom jediná mozgová aktivita spočíva v prečítaní si písmen. Al vráťme sa naspäť ku Spovedi masky. Samotný názov diela je veľmi výstižný, pretože fakticky sleduje spoveď niekoho, kto používa túto masku pred ostatnými. Retrospektívne rozprávanie nám dáva skvelú možnosť na spoznanie našej hlavnej postavy, pričom je tu dobre využitý prvok rozprávača, ktorý občas okomentuje svoje činy či skutky. Nie sme svedkami zbytočne dlhých otravných opisov, ktoré len neefektívne čitateľa ukrádajú o čas a neprinášajú mu nič nové. Teda až na pasáž, ktorá sa nachádza zhruba v polovici knihy, kde je tempo spomalené na mínus desať a nič sa tu nedeje. Sme svedkami len nudných opisov ničoho, pričom tu nedostávame na vyváženie ani nijakú emocionálnu stránku príbehu. Avšak po tomto krkolomnom strede opäť nadväzuje svižné tempo, ktoré panuje aj na začiatku knihy. Je ale pravdou, že to nie je až tak svižné, ako začiatok, ale stále je to pomerne solídne. Kniha je, samozrejme, preklad z japonského originálu, čiže sa budem venovať aj prekladu. Nezachytil som, že by existoval aj slovenský preklad a tak som čítal český. Z gramatickej stránky tu nemám veľmi čo dodať, keďže nie som Čech, ale k samotnému spracovaniu prekladu už áno. Už od prvých strán je viditeľné, že to prekladal niekto, kto má cit aj pre češtinu, aj pre japončinu. Pri čítaní vôbec nemáte pocit, že čítate preložené dielo, čo sa nanešťastie občas stáva. Tu tomu tak ale nie je, metafory a slovné spojenia sú veľmi dobre využité, ale zároveň to nie je až zbytočne zložito prekombinované slovami, ktorým by ani priemerný Čech nerozumel. Je to dobre vyvážené, dalo by sa povedať, že je to zlatý stred medzi tým, aby si to zachovalo pôvodnú pestrosť, a zároveň aby to bolo stále dobre čitateľné pre bežného človeka. Samozrejme, nemám poňatia, ako je to v origináli, ale preklad je určite podarený a nemám z neho pocit, že by sme ako čitatelia boli o niečo ukrátení oproti japonskému originálu.

Blížime sa ku koncu tejto recenzie, čiže ešte prikladám môj osobný názor a pohľad na knihu. Nejdem sa tu hrať na svätého a netváriť sa, že som si to nekúpil len pre to, že som si prečítal, že to je nejak homosexuálne. Avšak bol som celkovo príjemne prekvapený, že kniha prekonala moje očakávania a ten prvok homosexuality tu nie je nejak lacno a nedôstojne využitý. Samozrejme, ako ste sa už mohli dovtípiť, tak Kóčan a jeho predstavy nie sú práve nijak vanilkovo jemné. Ja som si to z môjho sadistického pohľadu užíval, možno sa niekedy aj mierne stotožňoval (kto vie), ale nemám dojem, že by to pre bežného čitateľa predstavovalo nejak zbytočne grafický a explicitný obsah. Pretože Mišima tu veľmi dobre využíva svoju poetickú stránku, čiže veľa vecí je nejakým spôsobom opísaných, ale zároveň to pôsobí skoro až ako básnicky opis. Zároveň to nie je použité nijak prvoplánovo, nepôsobí to lacným dojmom, nekričí to na vás zbytočne vulgárne. Mimo tohto tu ale prevažnú väčšinu deja sledujeme ale život jedného mladého chlapca, čiže k tomu neodvratne patria aj problémy, ktoré si každý niekedy zažil, alebo zažije. Ale dostáva sa nám to z inej perspektívy a určite sa to nedá zaradiť medzi literatúru pre pubertálne deti. Nestretávame sa tu totiž s tým, čo sa k nám dostáva bežne v príbehoch, kde figurujú hlavne mladí ľudia. Nemáme tu žiadne otrepané a stokrát využité námety, pokiaľ aj sú, tak sú využité inak a nie nezaujímavo, zároveň Jukio Mišimima veľmi dobre pracuje s vnútornými monológmi, cez ktoré nám dáva možnosť hlbšie pochopiť jeho dielo.

Nemyslím si, že táto kniha má jasne danú cieľovú skupinu čitateľov. Povedal by som ale, že ju ocenia skôr starší čitatelia a ľudia pod pätnásť rokov nemusia úplne pochopiť plný potenciál knihy. Samozrejme generalizujem a hovorím len môj názor, tak to neberte nijak striktne. Pokiaľ ale nie ste fanúšikom viac myšlienkovo zameraných kníh, ktoré nie sú prílišne akčné, tak ani pre vás táto kniha nebude ono.

No a na záver si ešte v rýchlosti povieme niečo o samotnej vydanej knihe. Ako som spomínal, nie som si vedomý toho, že by existovala slovenská verzia a viem len o tej českej. Je to pomerne malá kniha, má mäkkú väzbu, čo je pomerne nevýhodné a ako väčšina kníh s mäkkou väzbou nemá prebal, čiže si dávate dobrý pozor, aby ste ju nijak nepoškodili. Obálka má zvláštne príjemnú štruktúru – ak by som to mal opísať, tak si predstavte štruktúru papiera, len tak desaťnásobne silnejšiu. Samotná obálka nie je úplne nič pre mňa; osobne mi nepríde nijak pekná a výber farieb sa mi javí vcelku čudný, ale nemôžem povedať, že už som v ruke nemal aj horšie veci. Celkovo by som to zhrnul tak, že je to nemastné, neslané; neurazí, ale ani nenadchne.

Kniha je však predovšetkým o svojom obsahu, takže to nehrá až tak zásadnú úlohu a moje konečné hodnotenie je: 8/10