Názov: Skrýša (v origináli HIDEOUT)
Autor: Masasumi Kakizaki
Pôvodný rok vydania: 2010
Žáner: Horor 

-

-

-

Japonský mangaka Masasumi Kakizaki má na svojom konte niekoľko pomerne známych máng; medzi tie najznámejšie patrí Rainbow, Bestialious, Green Blood či Hideout (teda Skrýša). Každý aspoň raz počul o mangách, ale neviem, nakoľko je rozšírené všeobecné povedomie o tomto literárnom žánri. V stručnosti je manga japonský komiks, ktorý sa najviac od tých západných odlišuje tým, že sa číta z pravej strany na ľavú a nie z ľavej na pravú. Každá manga má vlastný štýl kresby, avšak vo väčšine sledujeme pomerne podobné charakteristiky. Často majú postavy veľké oči, drobné nosy, bláznivé vlasy či zvláštne telesné proporcie. Dá sa povedať, že väčšina máng pracuje so štylizovanou podobou človeka, než s tým, aby sa snažila o realistický a anatomicky presný model ľudského tela. Nie však všetky, čo je aj prípad máng Kakizakiho. Samozrejme, istá štylizácia tu je, ale drží sa v relatívne realistickej podobe ľudí, zároveň s extrémne detailnou kresbou. Každému jednému panelu je venovaná značná práca a pri čítaní človek ostáva až fascinovaný tým, ako je vôbec možné niečo tak skvelo zachytiť. Alebo minimálne obdiv, že sa s tým niekomu chcelo takto piplať. Ale to vám musí byť jasné už od pohľadu na obrázky z mangy, ktoré som vám dal na začiatok namiesto klasických citátov z knihy.

Ale grafická stránka mangy je síce pomerne dôležitá, trúfol by som si povedať, že tvorí päťdesiat percent z konečnej kvality danej mangy, avšak nesmieme zabúdať aj na jej príbeh. Premisa príbehu nie je nijak nová či nikdy predtým nepoužitá. Príbeh nám je rozprávaný z pohľadu spisovateľa Seiičiho, dospelého muža a manžela. Príbeh začína tým, že sa nám Seiiči predstaví a vidíme niekde v džungli poničený zápisník, pričom nám Seiiči hovorí, ako musí stihnúť všetko zapísať; že toto bude jeho posledná kniha. Po pretočení strany sa nám naskytne pohľad na nahého Seiičiho, celého od krvi, ako je pripútaný na drevené kreslo v nejakej malej miestnosti. Chrapľavým hlasom hovorí, nech ho hlavne nezabíjajú a cez dieru vo dverách sa na neho pozerajú strašidelné oči niečoho, čo nevyzerá ako človek. Hneď po tomto úvode vidíme, ako je spoločne so svojou manželkou Miki na dovolenke. Sú spoločne na pláži a Seiiči navrhne, aby sa večer išli pozrieť na nádherný vodopád, o ktorom počul. Jeho manželka je od začiatku chladná a pochybovačná, ale nakoniec súhlasí. Tak teda nasledujúcej temnej noci vyráža Seiiči do prudkého dažďa, v spoločnosti jeho manželky, s jediným cieľom. Zabiť svoju ženu. Avšak netuší, že tento ostrovný raj skrýva miesta, ku ktorým nie je radno sa približovať. Čo natoľko strašného vlastne človek musí zažiť, aby sa z neho stala... príšera?

V tejto mange sa stáva to, čo sa stáva vo väčšine hororových mangách: koncept je dôležitejší, než postavy. Pokiaľ aktívne čítate mangy, tak vám bude známe meno Džundži Itó (áno, nepíšem to v anglickom prepise, ukameňujte ma). Ten je ozaj majstrom v nápadoch na to, z toho vytvoriť hororovú mangu, ale jeho postavy hrajú skôr doplnkovú úlohu. Teda sú vlastne len nástrojom k prerozprávaniu príbehu. A presne toto sa deje aj tu, avšak nie úplne. Postáv v Kakizakiho mange nie je veľa a my operujeme predovšetkým so štyrmi – Seiičim, Miki a dvoma ďalšími, ktoré vám ale neprezradím. Dá sa povedať, že Miki sama o sebe nemá skoro žiadnu hĺbku a slúži len na to, aby sa mohol Seiiči nejak vyvíjať a dávalo to zmysel. Ďalšie dve zvyšné postavy sú taktiež v podstate bezcharakterné postavičky, ktoré slúžia hlavnej postave, aby sa na konci dopracovala k tomu, k čomu sa dopracuje. Viem, že toto píšem pomerne krkolomne, avšak je ťažké to opísať bez toho, aby som vám vyzradil celú zápletku. Jediná postavy, u ktorej sa nám črtajú aj nejaké tie charakterové rysy, je Seiiči. V priebehu deja ho vidíme sa vyvíjať a sledujeme rôzne životné udalosti, ktoré ho formovali a dostali až do bodu, kedy plánuje zavraždiť svoju vlastnú manželku. Musím uznať, že koniec som očakával iný, pretože to pôsobí, že sa dočkáme klasického klišé momentu, ale nastane pomerne veľký zvrat, ktorý ma príjemne prekvapil. Zároveň však dáva zmysel, pokiaľ si všímame jednotlivé náznaky v priebehu celého deja. V konečnom dôsledku to ale veľa nemení na fakte, že koncept prevyšuje postavy.

Teraz sa zvyknem venovať gramatickej časti danej literatúry, ale hádam je pochopiteľné, že tu tomu tak nebude. Pozrieme sa na zúbok grafickej časti, pretože je to neodmysliteľná súčasť celku. Tam, kde nie príliš revolučný príbeh stráda, grafická časť získava. Vizuálna je natoľko dych berúca, až zachraňuje slabšie či nudnejšie momenty. Nad detailnou kresbou sa budete pozastavovať a obdivovať to, ako to niekto vôbec dokázal nakresliť. Autor veľmi dobre využíva jednotlivé rozvrhnutie panelov, vie, kedy aký použiť, aby sme pri pretočení strany ostali vystrašený. Dôrazom na každý detail táto manga priam prekypuje, čo v nás necháva veľmi dobrý estetický zážitok. Vizuál sa však nedá rozoberať do takej miery, ako písané slovo, keďže tam sa priamo vnárame do myslí postáv, zatiaľ čo pri komiksoch obecne skôr vnímame situácie cez jednotlivé ilustrácie. Jedno nie je o nič horšie, než druhé, ale aspoň ja patrím k ľuďom, ktorí to nevedia tak dobre opísať, ako práve klasickú knihu.

Ako to najdôležitejšia osoba vo vesmíre sa s vami teraz podelím o môj názor, keďže to je to najdôležitejšie, samozrejme. Viem, že viacerí z vás si isto pomysleli, prečo tu recenzujem mangu, keď to majú byť knižné recenzie. Na to poviem len toľko, že to sú moje recenzie a môžem si recenzovať čo sa mi zachce. No, ale naspäť k téme. Osobne mám mangy veľmi rád a som ich aktívny čitateľ. Od Kakizakiho mám celú sériu Green Blood (na ktorú možno urobím v budúcnosti recenziu), čiže mi nie je tento autor úplne neznámy. Ale je nezmysel porovnávať celú sériu s jediným zväzkom. Zhrnul by som to tak, že je to kvalitná jedno razová záležitosť, ktorú si prečítate, poviete si super, odložíte to a potom na to príliš spomínať nebudete. Príbeh nezabudnete, to asi nie, ale skôr to nie je niečo, čo vám príde automaticky na myseľ, ak si chcete niečo nostalgicky znova prečítať. Čiže v jednoduchosti: ujde, ale nezaryje sa vám príliš do pamäte.

Cieľovú skupinu by som tipoval najskôr na mladé publikum, zhruba od tých pätnástich do dvadsaťpäť, plus-mínus. Nehovorím, že to neocenia ani starší čitatelia, ale myslím si, že ich to až natoľko nezaujme.

Manga je v mäkkej väzbe, obálka je o niečo hrubší papier a je hladký. Nie je nijak prekvapivé, že vizuálna stránka je prekrásna, či už jej predná alebo zadná strana. Voľba žltej farby vytvára krásny kontrast a necháva vyniknúť zvyšok. Zároveň je veľmi vizuálne atraktívne to, ako sa z knihy k nám snaží dostať nejaká príšera, ktorej dlhé pazúry akoby trhajú obálku. Rovnako aj krvavá škvrna ruky vzadu v nás vyvoláva dojem, že toto nebude prechádzka ružovým sadom. Zároveň táto obálka ukazuje, že nie každá obálka niečoho hororového musí nutne spoliehať na čiernu, prípadne červenú, farbu.

Osobne vám asi mangu môžem odporučiť, avšak moje celkové hodnotenie je: 6,5/10.