Názov: 1793
Autor: Niklas Natt och Dag
Rok pôvodného vydania: 2017
Žáner: Historická detektívka

-

-

-

„Moje meno je Thatcher. Na obchodovanie so Švédskom je rovnako nevhodné ako môj tovar. Predpokladám, že nerozprávate mojou rečou?“
Winge hovoril vynikajúco po francúzsky, dobre po nemecky, obstojne rozumel po grécky a bez zábran čítal po latinsky, no hlbšie znalosti angličtiny mu chýbali. Thatcher prikývol, neprekvapilo ho to.
„Ani moja švédčina nie je, ako by sa patrilo. Takže francúzština. V akej záležitosti ste ma vyhľadali?“

-

Hrobár sa zanedlho dostal do tempa, pohmkával si akúsi melódiu a udržiaval v chode svoje nástroje. Cardell toto divadlo pozoroval so zmesou nadšenia a zlých predtúch. Chlad mu prekážal, para z úst sa mu vznášala pred tvárou ako chochol. Vedľa neho stál Winge, opieral sa mu o plece a na ústach si pridržiaval vreckovku, aby si zohrial vdychovaný vzduch.

-

„Ty a ja máme spoločnú prinajmenšom jednu vec, a to, že obaja sa nachádzame ďaleko od svojho rodiska.“
Napil sa. Hoci som bol smädný, mohol som ho iba mlčky pozorovať.
„V Poľsku, kde som vyrástol, som pracoval so sklom, Blix.“

-

-

-

Niklas Natt och Dag, narodený v roku 1979 v Štokholme, je švédsky novinár a spisovateľ, pochádzajúci z najstaršej šľachtickej rodiny vo Švédsku. Spisovateľsky debutoval v roku 2017 so svojou historickou detektívkou 1793, ktorá sa stala okamžitou senzáciou. V tom istom roku získal ocenenie „Najlepší švédsky debut roka". Získal aj ďalšie knižné ocenenia a v roku 2020 k ním pridal aj cenu mesta Štokholm za literatúru. Vďaka svojmu pôvodu má veľmi blízky vzťah k švédskej histórii; štyri roky strávil študovaním štokholmských máp, listín a kníh, aby sa čo najlepšie dokázal vžiť do svojich protagonistov a ich osudov. Pri študovaní kriminalistiky osemnásteho storočia hovorí, že ho najviac fascinovalo poznanie, ako osvietenské myšlienky prenikali do feudálnej spoločnosti. To sa aj zrkadlí na jednej z jeho hlavných postáv príbehu 1793. V súkromí je aj milovníkom hudby a hudobných nástrojov; dokáže hrať na gitaru, mandolínu, husle či na japonskej bambusovej flaute šahukači.

Kriminálna historická detektívka zo Štokholmu osemnásteho storočia – takto by sa dal zhrnúť opis v jednej vete. Avšak, nemyslím si, že táto prostá veta by dokázala dostatočne dobre zhrnúť takúto skvelú škandinávsku záležitosť. Na začiatku je nám predstavená jedna z hlavných postáv príbehu; zmrzačený jednoruký dráb Cardell. Práve opitý vylihúva v krčme, keď ho dve deti zobudia s tým, že v neoficiálnej žumpe mesta, kedysi jazere, videli ľudské telo. Cardell ich odbije s tým, že tam len mäsiari hodili zvyšky nejakého dobytka a nech ho neotravujú. Deti si však stoja za svojim a nakoniec ho presvedčia, aby išiel s nimi. Stále opitý skočí do odpadného jazera, aby vytiahol na breh to, čo tam deti objavili. K jeho vlastnému prekvapeniu to skutočne je ľudské torzo. Posiela deti pre strážcov zákona a poriadku, zatiaľ čo sám leží vedľa tela a dáva si dole drevenú protézu, keďže sa mu pri plávaní v brečke prisilno zaryla do mäsa. Toto všetko sa odohrá v prvej kapitole, takže to nepovažujem sa žiadne výrazné vyzradenie deja. Neskôr sa zoznamuje s ďalšími hlavnými hrdinami nášho príbehu. Kniha je rozdelená sa štyri celky, ktoré sú potom rozdelené na jednotlivé kapitoly.

Postáv tu nemáme ani prehnane veľa, ani prílišne málo. Autor ich počet odhadol na zlatú strednú cestu, takže si jednotlivé postavy zapamätáme a zároveň ich nie je len počet spočítateľný na prstoch jednej ruky. Samozrejme, bavíme sa o všetkých postavách, nie len tých hlavných. Je to detektívka, takže sa budem snažil o opis tak, aby som nič zbytočne neprezradil. Budem vychádzať z anotácie na Martinuse a zopár viet venujem postavám, ktoré tam sú uvedené. Máme tu dvoch hlavných vyšetrovateľov, ktorí by v zjednodušenej forme mohli pripomínať Holmesa a Watsona; ale v skutočnosti tomu až tak nie je. Michael Cardell je vojnový veterán, chlap ako hora, pravdepodobne alkoholik a chlap, ktorý pre ranu nezájde ďaleko. V kontraste s ním tu je uhladený a elegantný právnik Cecil Winge, ktorý pre štokholmskú políciu rieši obzvlášť závažné a zamotané prípady. Spoločne naši vyšetrovatelia (alebo vyšetrovateľ a pomocník) pátrajú po vrahovi, ktorý tak ukrutne zohavil a zahubil inú ľudskú bytosť. Cardell dosť času slúži ako hrubá sila, zatiaľ čo Cecil je mozog, ale Cardella netreba podceňovať, pretože nie je plochá postava bez hĺbky. S postavou Cecila sa neoddeliteľne spája istá vec, ktorú neprezradím, ale pre dej je zásadná. Postupom čítania sa dozvedáme, ako veľmi tento muž musí myslieť dopredu, ako kalkuje každé jedno svoje rozhodnutie a riadi len zásadami rozumu. Chémia medzi postavami je skvelá, a nie, nie je to ako Holmesa a Watsona. Sherlock a John sú skvelí priatelia, ktorí sa často podpichujú a dobre sa poznajú. Cardell a Cecil sa poznajú len krátko, ich chémia je skvelá, ale ťažko opísateľná. Ak by sme pripustiť toto prirovnanie, tak je vyslovene severská. Časom sa medzi nimi vytvára priateľstvo, ale nie je to to klišé, kedy si hneď skočia do náručia, zveria si všetky svoje životné strasti a radosti. Ak viete niečo o mentalite Škandinávcov, tak mi určite dáte za pravdu. Ich priateľstvo sa vyvíja postupne, môžeme vidieť postupné zmeny a zároveň, ako si sú vnútorne vlastne dosť podobní. Spája ich primárne jeden cieľ; zajať vraha. Ale vidíme, že to nie je len ten jediný dôvod, prečo spolu spolupracujú. Nie sú k sebe nasilu pripútaní, ale prirodzene sa hodnotovo zhodnú na tom, čo je potrebné spraviť a aj vďaka ich kontrastu si začnú viac rozumieť. Myslím si, že najlepšie to môžeme vidieť ku koncu knihy, kedy sa Cecilova záležitosť stupňuje. Aj vyvrcholenie knihy je racionálne a uspokojivé. Aby som ale nehovoril len pozitívne, tak si musíme spomenúť aj pár negatív. Začiatok sa rozbieha trocha pomalšie, hlavne ak to porovnáme so zvyškom knihy. Čítal som aj recenzie, podľa ktorých je hlavným ťahúňom náhoda a šťastena; osobne som tento pocit mal možno raz, takže to tu spomeniem. Konanie postáv bolo niekedy nelogické, ale to býva často aj v iných dielach. Čo by som ešte vytkol, bolo to, že autor použil jednu dramatickú situáciu asi trikrát, len v inej podobe. Najprv ste v šoku, potom už menej a tretíkrát už to očakávate. Ak to zoberieme celkovo, tak tu tej kritiky veľa nie je, pretože všetko kniha spĺňa minimálne priemerne. Samozrejme, pokiaľ sa vám príbeh nebude páčiť, tak so mnou nebudete súhlasiť, ale myslím si, že aj s nadhľadom sa dá povedať, že kniha sa šplhá k nadpriemeru.

Tak a teraz sa vrhnime ku gramatickej časti. Kniha je napísaná z pohľadu tretej osoby, pričom sa nám mení perspektíva na základe toho, s akou postavou práve sme. Číta sa ľahko, väčšinu času svižne, bez hluchých miest. Nevybavujem si, že by tam boli nejaké preklepy či gramatické chyby, čo je u mňa vždy veľké plus. Ako som spomínal, kniha je rozdelené na štyri celky a tie sú rozdelené na podkapitoly, vďaka ktorým nemáte pocit, že čítate jeden nekonečný text. Veľa ľudí píše, že opisy sú v tejto knihe tak detailné, že si museli dať pauzu od čítania, ako im z toho bolo zle. Ja mám silný žalúdok, mňa sa to nijak nedotklo, ale uznávam, že opisy tu sú dobre a vierohodne zvládnuté. Skáčeme tu v čase a v pohľadoch, ale veľmi priehľadne, takže by ste museli byť ozaj idiot, aby ste sa stratili. Autor taktiež hravo pracuje s tým, koľko informácií nám prezradí a naschvál nám podsúva zdanlivo očividné skutočnosti. Najlepšie to je asi pri druhej časti knihy, kedy celý čas pracujete s jedným scenárom a myslíte si, že to tak je. Autor sa s vami ale len šikovne pohráva. Aj ku konci tretej časti to tu je, ale lepšie to je v tej druhej; aspoň podľa mňa. Najradšej mám ale jednu metaforu, ktorá sa prelína celým dejom a na konci je to krásne uzavretá čerešnička na torte. V závere sa teda dá povedať, že gramatická časť je zvládnutá obstojne.

Konečne najlepšia pasáž; môj bezchybný názor. Kniha mi ležala doma pomerne dlho; myslím, že niečo cez rok. Nesiahol som po nej tak dlho pre to, že som nemal veľmi chuť a odrádzalo ma aj to, aká je veľká. Ale prečítal som ju na tri posedenia; najprv prvú časť, potom druhú, tretiu a štvrtú som nevydržal, tak som ju prečítal ešte v ten deň, ako tretiu. Osobne som na konci uronil slzičku, nebudem klamať. Kniha ma ale sama o sebe veľmi milo prekvapila, nakoľko som o nej nevedel nič, takže to hodnotím pozitívne. Veľmi sa mi taktiež páčilo, ako autor postupne spája rôzne aspekty minulosti, či súčasnosti, do rôznych metafor, ktoré sa ukážu neskôr. Čo mi ale veľmi imponovalo, bolo to, že mi nevadila ženská postava. Spočiatku áno, ale postupom času som názor zmenil. Nepovedal by som, že by som ju mal potom nejak extra rád, ale to, čo urobila, mi zaimponovalo a minimálne ma teda neiritovala, čo sa mi zväčša pri ženských postavách stáva. To je za mňa dôkaz, že tie postavy sú napísané dobre. A aj hlavná zápletka je dosť originálna, ak teda neberieme ako hlavnú zápletku to, že dvaja ľudia hľadajú vraha. Rovnako nezvyčajné je aj prostredie, pretože neviem ako vy, ale ja veľa kníh, odohrávajúcich sa vo Švédsku osemnásteho storočia, nepoznám. Knihu vám môžem určite odporučiť, hlavne pokiaľ vás bavia detektívky, alebo nezvyčajné príbehy a osudy ľudí.

Na záver už len niečo k samotnej knihe. Je to od Tatranu, takže nie je žiadnym prekvapením, že je veľmi kvalitná. Pevná väzba, ale s lacnejším a teda ľahším papierom, vďaka čomu nie je príliš ťažká do ruky. Osobne mám tento papier najradšej, pretože nenávidím, keď je kniha taká ťažká, že ju musím mať pri čítaní niekde položenú. Je vyššia, než priemer, hrúbka klasická. Grafické spracovanie je esteticky príjemné, vo vnútri je aj mapka Štokholmu, ktorá za mňa je len taká doplnková, ale nesťažujem sa. Prebal je matný, okrem nápisu, čo je síce pekné, ale je to neskutočný zberač odtlačkov prstov. Kniha bez prebalu je jednoduchá, pekná a kvalitné spracovanie je vidno aj na tom, že aj najmenšia kvapka krvi je dobre vyrezaná. Výsledné spracovanie a podobu tak hodnotím veľmi dobre.

Mám chuť dať hodnotenie 7,93, ale zdržím sa a dávam: 8/10