I 20 I
Moje nasledujúce ráno prebehlo celkom v poriadku. Pred domom nestál čierny Range Rover, takže som sa nebála, že ma Harry donúti vynechať školu. To by som kvôli nemu nerada. Bolo takmer sedem hodín a do jedenástej – kedy povedal, že po mňa príde – som mala čas. Stále som dúfala, že ma nevyzdvihne v škole.
Skoro ráno ešte ani nevyšlo slnko a ja som išla smerom do školy kde mi pomaličky prebiehali prednášky z oblastí ako napríklad biológia, anatómia človeka alebo psychológia.
Keď som vychádzala z budovy školy, porozhliadala som sa po parkovisku a blízkych miestach kde sa dalo parkovať. A prečo? Či sa tam niekde náhodou nevyskytoval Harry. Bola som si istá, že vedel, kde sa moja škola nachádza. S Niallom, ktorého som tu spoznala mu o tejto škole musel povedať. Boli to predsa najlepší priatelia a bola som si istá, že Niall by niečo – pre neho nepodstatné – povedal okamžite.
Bolo niečo po druhej keď som opúšťala budovy školy. Na Harryho som našťastie nemyslela celý školský deň a len sa pilne vzdelávala až kým ma nenapadla myšlienka, že by ma vyzdvihol zo školy.
Ale keď tak teraz po ceste domov rozmýšľam bude čistá katastrofa ak sa to rodičia dozvedia. Alebo média. Veď nejde dohromady aby sa najnepriateľskejšie rodiny spojili a zrazu syn a dcéra, potomkovia a dediči celého tohto kráľovstva cukrárov, boli spolu. Jednoducho to nešlo.
Cesta domov pri mojich myšlienkach ubehla rýchlo a tiež tak rýchlo som sa musela prezliecť a nachystať aby som vyrazila do práce.
Trvala len chvíľu no stihla som si domyslieť kedy po mňa Harry dorazí. Jedenásť hodín. Neprišiel cez školu, príde večer. V noci o jedenástej ma bude čakať pred mojím domom a chcieť dôkaz, že som schopná nebrať ohľad na názor rodičov. Budem nútená opustiť dom po mojej osobnej večierke.
Je to divné? Mám osemnásť a stále mám večierku? Ak keď to nie je zadané rodičmi ale mnou samou? Mám radšej keď sa vyspím a mám plno energie na ďalší deň. Je to omnoho lepšie ako vymetať párty, piť alkohol alebo si užívať s náhodnými ľuďmi.
V práci bolo rušno, takže som neváhala a zobrala si zásteru ktorú siahala len do pása a pomáhala na dve hodiny Lii. Išlo to rýchlejšie. Zákazníci sa rýchlo menili a my sme boli neustále na nohách. Naše jediné šťastie boli koláče v chladničkách do zásoby. Keby nebolo nich asi by sme rýchlo prišli o zákazníkov len kvôli nedostatku zákuskov.
,,No čo, Harry sa ti už ozval?" prehovoria Lia keď už oblečená v kabáte sa chystala na výmenou s Vicky.
,,Ozval. A vieš ako? S tými jeho podarenými kamarátmi ma uniesli na tú horu za mestom a tam ma donútil aby som ukázala moju nezávislosť a že sa o seba dokážem postarať aj bez rodičov." Vychrlila som zo seba na jeden nádych. Liin výraz bol zamračený no rysoval sa tam aj malý úškľabok.
,,Možno si konečne trochu pri ňom oddýchneš. Nebudeš myslieť stále len na prácu a školu."
,,Ale chce aby som dokázala odvahu a teoreticky ukázala rodičom rebelstvo. Veď toto je život mojej sestry nie môj. Bude sa mi smiať. Hovorila som ti, že sa priatelí s Harryho bývalou? A pokiaľ to Harry len hrá a ja nedokážem ani jedinú úlohu bude sa mi smiať po celý život."
,,Ale Nicol, neprežívaj to. Som presvedčená, že to nerobí aby ťa zosmiešnil. A pokiaľ áno ukáž mu kto v skutočnosti si – že sa nebojíš rodičov a nepotrebuješ ich súhlas k tvojim rozhodnutiam. Ukáž mu silu, ktorú máš v sebe a ukáž tú sexi osobu o ktorú sa bije každý." Drgne do môjho ramena a s mrknutím odchádza preš z kaviarne.
Z hlbokým nádychom a výdychom prestávam myslieť na Harry a katastrofálny večer, ktorý sa každou minútou blížil. Moju myseľ zamestnávala práca a ďakovala som je až do deviatej hodiny kedy som úspešne skončila s pečením všetkých koláčov a tort na zajtrajší deň.
Domov som prichádzala až okolo pol desiatej po tme a vedela som, že môj čas sa kráti na hodinu a pol. Rodičia už odchádzali spať a ja som ich nechala tak. Po sprche kde som si utriedila dych aj myšlienky som si obliekla teplé oblečenie v čiernej farbe. Nie že by som čierne nosila extra často ale nechcela som aby ma bolo vidieť, mňa v spoločnosti s ním.
Dobre som vedela, že novinári sú ochotný zasiahnuť každú jednu minútu a preto som nechcela riskovať aby som bola prezradená. Radšej budem označovaná za ďalšiu jeho bábiku na noc ako aby zistili, že som to ja.
Jedenásta hodina sa čoraz blížila a ja som bola v čoraz väčšom nepokoji. V izbe som mala tmu, jemné svetlo prenikalo len zo svetla mesiaca. Sedela som v tureckom sede na posteli a čakala kým odbije jedenásť a ozve sa zvuk motora alebo domovský zvonček, ktorý rodičia určite započujú. Avšak nič také sa nestalo iba mi pípla správa na mojom mobile.
Neznáme číslo: Čakám ťa pred domom. Vybehni oknom. – Hxx
Po tejto správe sa mi v hlave vytvorilo množstvo otázok. Odkiaľ má moje číslo? Niall ani nikto z jeho partie moje číslo nemajú a Lia ani Vicky by tak rýchlo nezlomil. A keby áno povedali by mi to.
Druhou otázkou bolo, kedy a ako sa sem stihol dostať. Ani nie pred piatimi minútami som bola v okne a pozerala či nejde alebo už tam nie je, nebol a ulica dýchala prázdnotou. Tak ako sa tam potichu mohol sem dostať:
Preskočilo mu? Táto otázka mi vyskočila v hlave po prečítaní druhej časti jeho správy. Vyskoč oknom. Dobre je to druhé poschodie a je tu strom ale stále mám vyskočiť z okna preboha!
Povzdychla som si a odhrnula záves ktorý zakrýval okno. Otvorila som dokorán a dnu prenikla chladná zima. Bol to prvotný šok ale po chvíli to bolo v poriadku. Mobil aj kľúče od domu som si nezobrala. Všetko som nechala na písacom stolíku a okno som dúfala, že nikto nezatvorí.
Pomaly som dostúpala na konáre, ktoré som myslela, že sa prelomia no udržali moju váhu. Vydýchla som si keď som zoskočila na zem a potom bežala do auta kde som si sadla na miesto spolujazdca.
,,Vitaj."
,,Dúfam, že toto bola moja úloha a teraz sa budeme len voziť po meste." Vydýchla som a kúrenie zapla trochu viac pretože ešte stále som sa neotriasla z vonkajšej teploty.
,,Nebuď hlúpa Nicol. Takúto podradnú úlohu ti môže dať maximálne dvojročné dieťa. Ja mám pre teba niečo špeciálne." Povie s úškľabkom na tvári a ja v duchu zahreším.
,,A povieš mi aspoň kam ideme a čo budem musieť robiť?" spýtam sa ho no on pokrúti hlavou.
,,Spravíme to spolu, nemusíš sa báť. Budeme na verejnom mieste tak sa nemusíš obávať, že ideme niekoho zabiť. Ale či sa dnes dostaneš domov to ti odprisahať nedokážem."
,,Ako to myslíš?" zarazím sa.
,,Pochopíš o dvadsať minút." Povie a rozhovor ďalej nerozvíja a ani ja sa o to nepokúšam. Sedím a hrejem svoje telo pred nasledujúcou zimou. Keď Harry o necelú hodinu zastaví pred miestom kde to moc nepoznám. Nedokážem rozoznať miesto kde sa nachádzame aj kvôli tme ktorá tu prevláda no viem určiť, že to nie je miesto kde by bolo v tejto chvíli veľa ľudí. Je tu hrobové ticho.
,,Harry kde to sme?" vystrašene sa opýtam keď vystúpime z auta a Harry si ešte berie nejaký čierny batoh na plecia. Potom zamyká auto a pomalými krokmi smeruje ku mne. Berie ma za ruku a ťahá ma smerom mne neznáme.
,,Sme na železnici. V týchto hodinách je zatvorená, slúži len od ôsmej ráno do ôsmej večer. Divím sa, že si o tejto nepočula, aj keď na hlavnú nemá." Povie a mne sa trošku rozjasní myseľ. Áno v našom meste sú dve železnice. Táto tu bola dlhé roky a aj keď sa postavila hlavná na druhej strane mesta, neprestala sa používať aj keď len počas svetla. V nočných hodinách nie je najlepšia premávka a stávalo sa aj veľa úrazov keďže to tu nebolo v najlepšom stave.
,,Ale prečo sme tu?" Nechápavo sa opýtam.
,,Grafity Nicol. Ideme sprejovať." Povie a ja zalapám po dychu. Viem, že je to nelegálne ale nedokázala som pochopiť, že niečo také robí aj Harry. Teraz som aj pochopila, prečo hovorí, že sa možno dnes nedostanem domov. Pokiaľ by nás niekto našiel sprejovať môžeme skončiť vo väzení. A rodičia aj média to budú vedieť ako prvý.
,,Okej tak čo obvykle sprejuješ ty?" spýtala som sa pre inšpiráciu a začala sa prehrabávať množstvom farebných sprejov, ktoré odhalil z jeho tašky.
,,Nikdy som nesprejoval." Povedal a ja som v šoku otvorila ústa a pozrela sa naňho.
,,Ako to? Myslela som, že keď si ma sem zobral, máš v tom veľkú prax." Povedala som a on pokrútil hlavou.
,,Bolo to moje útočisko. Keď som sa cítil zle sedával som na hentom plote." Povedal a ukázal na stĺpy ktoré spojovalo pletivo. ,,Raz som tam sedel a prišla skupina chalanov a sprejovali. Videl som ich aj inokedy ale nikdy sa neprihovoril až ma zbadali a učili ma. No nikdy som nesprejoval. Iba hovorili čo to je. Pre umelcov to má hlboký význam, vidia v tom posolstvo. No pre obyčajných obyvateľov to znamená ničenie verejného majetku aj keď chceme len vyjadriť sami seba a aký sme."
,,Tak vyjadri aký si ty. A ukážem ti to aj ja." Prikývol a spolu sme sa dali do práce. Bolo počuť len zvuky, ktoré vydávali tie spreje. Netrvalo to dlho. Možno len pol hodinu a ja som so svojim dielom skončila. Keď som sa pozrela na Harryho, stál so založenými rukami opretý o vlak a pozeral na mňa.
,,Čo sa tak pozeráš?" nechápavo som sa naňho pozrela no smiala som sa. Moje líca nabrali červenú farbu a ja som ďakovala bohu za tmu, ktorá prevládala.
,,Vypadala si tak zaujato a fascinovalo ma to. Tak čo si vytvorila." Povedal po s malou odmlkou a postavil sa za mňa pozerajúc na dievča.
,,Dievča, ktoré je v svojom svete."
,,Je bez tváre." Podotkol a ja som prikývla.
,,Pretože tvár z nej robí len ikonu pre média a verejnosť a nikto nepozná to, aká je bez tej tváre. Takúto ju nikto nepozná."
,,Hovoríš o sebe?" prikývla som on určite pochopil, že nechcem pokračovať v rozhovore na túto tému.
Prešli sme o pár metrov ďalej kde sme mohli vidieť jeho výtvor. Ako vážne?
,,Harry? Myslím, že bolo dobre, že ťa nenechali sprejovať lebo nedokážem pochopiť čo to vyjadruje. Zbytočné mrhanie farbou aj miestom."
,,Nepreháňaj dobre? Poď sme vysvetlím ti to." Povedal a potiahol na za ruku. Natlačil sa na môj chrbát a rukou ukazoval rôzne vysvetlenia týchto nezmyselných čiar. Jeho dych narážal na môj krk a ucho – jednoducho úžasný dôvod prečo sa nesústrediť na slová, ktoré vydáva. ,,Toto je balíček kariet. A toto je sú žetóny na poker. A kopa kde sú stavené rôzne peniaze a niekedy aj iné predmety."
,,Aj tak je to nezmyselná čarbanica ako od dvojročného chalana." Povedala som s myknutím pliec a pozrela sa naňho. No skôr akoby ma upútalo niečo na jeho dokonalej tvári som zazrela mihotajúce sa svetlo v diaľke.
,,Harry! Niekto tam je." Povedala som potichu a on našťastie pochopil a pozrel sa tým istým smerom. Niečo zanadával a zohol sa ku batohu so sprejmi. Zatvoril ho a hodil pod koľajnice vlaku.
Potom si sadol an chladnú zem opretý o koleso vlaku a mňa siahol jemu na kolená. Bolo to akurát pretože v tom momente si nás pravdepodobne ochranka všimla a pomaly prechádzala ku nám.
,,Deti, čo tu robíte v týchto hodinách? Nemali by ste tu byť." Prehovoril hrubým autoritatívnym hlasom a ja som vedela, že pokiaľ nás odhalí je s nami koniec.
,,Prepáčte. Chcel som tuto Nicol ukázať moje tajné miesto, kde rád premýšľam." Prehovoril Harry za čo som ďakovala, pretože ja by som asi koktala a to by bolo podozrievavé.
,,Harry Styles?" spoznal ho. ,,Počkať aj teba dievča poznám. Nicol Brown. Preboha nie ste vy dvaja najväčší nepriatelia? Ako to, že ste tu spolu?"
,,Harry a ja sme vlastne priatelia len sa to nedá aj pred verejnosťou. Bolo by to veľa rečí takže to zatiaľ trochu tajíme." Prehovorila som a on prikývol.
,,Chápem. Mlčím ako hrob ale aj tak by ste tu nemali byť. Zoberte si veci a bežte domov." Povedal a my sme prikývli. Ako sa svetlo z baterky skovalo, Harry vytiahol spod vlaku čierny ruksak a prehodil si ho cez plece. Jeho ruku natiahol ku ten mojej a ja som ju prijala a pomaly kráčala po jeho boku.
,,Mám pocit, že si myslí, že spolu niečo máme." Podotkol a ja som prikývla. Dúfala som, že si to nechá pre seba a nikomu o tom nepovie.
,,A nemáme?" podotkla som a do uší sa mi dostal jeho smiech.
,,Samozrejme ale nie tak ako si to bude myslieť on. Teda zatiaľ. Dúfam." Po zvyšok cesty ku autu sme boli ticho a toto ticho nasledovalo aj po ceste ku mne domov.
Keď som sa s rozlúčením odpratala z auta povzdychla som si nad myšlienkou kadiaľ musím ísť. Keď som sa pozrela na strom mala som chuť sa pozvracať ale udržala som sa a dala sa pomaly na lezenie.
Keď som po nekonečných minútach vpadla do auta všimla som si jeho auta, stále stojaceho na príjazdovej ceste kde am pred chvíľou vysadil.
Aj cez tmu som videla jemné svetlo v aute, ktoré osvetľovalo jeho tvár a úsmev na nej. Pozeral sa do mobilu no potom ho odložil a s úsmevom naštartoval a odišiel.
A v momente keď mi zapípala správa na telefóne, vedela som od koho je. A po jej obsahu som sa nečudovala úsmevu na jeho tvári
Neznáme číslo: Máš dokonalý zadok. Vyzdvihnem ťa o ôsmej. – Hx.
Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top