Ak by za stratu jednej spomienky existovali dobré body, znovuobjavilo by to jeho talenty. Hrejivý pocit spokojnosti bol niečo, na čo bol síce Jungkook zvyknutý, no stále to miloval.

Odhrnul si z očí vlasy, na čo rozbil vajíčko, jeho pohyby boli rýchle a šikovné.

Zistil, že Jimin dobre varí. Naozaj dobre.

Možno lepšie ako Seokjin.

Nakrájal zeleninu s čistou precíznosťou, krásne vykostil rybu, urobil omáčku a urobil perfektný šťavnatý steak. Bol to jeden z tých okamihov, kedy bol sám Jungkook prekvapený tým, aký bol dobrý, tiež bol dobrý vo veľa veciach, to áno, no bol trochu bezhlavý na to, aby varil tak ako Jimin.

Istotne by si vedel otvoriť reštauráciu s hovädzími špízmi.

Uvedomil si však, že je neočakávane zaujatý právom a po tom, čo sa o tom rozprával s Namjoonom, bol presvedčený o svojom rozhodnutí dosiahnuť tento titul. Vo svete bolo už dosť nespravodlivosti a najmä toho, ako často ľudia zlyhávali v právnom systéme, cítil, že potrebuje urobiť niečo viac. Vedel, že pozícia právnika naňho čaká v Namjoonovej právnickej firme.

Otvorili sa dvere a Jungkook zdvihol hlavu. Keď Jimin odišiel do práce, stále spal, no Jungkook bol odhodlaný to aspoň skúsiť a byť Jiminovi milencom, akého mal kedysi - alebo akého stále mal. Možno by to znovu vrátilo jeho pocity. Možno by to medzi nimi niečo uľahčilo. V každom prípade to záviselo od Jimina - Jungkook ho videl, ako sa pozerá na zarámovanú fotografiu na chodbe, iba stál a zízal na ňu, než sa z ničoho nič vytrhol z tranzu, keď si všimol Jungkooka. Jimin musel byť vydesený tým, že bol tak prudko odtrhnutý od osoby, ktorú miloval, že mu bola tak blízko, no zároveň tak ďaleko.

Nikto si to nezaslúžil.

„Aký si mal deň?" Nabral Jungkook odvahu spýtať sa čo najmilšie. Normálne sa nezaujímal o to, aký mal Jimin deň, no predpokladal, že jeho budúce ja by to spravilo.

Jimin vyzeral zničene a unavene ako obvykle. Vrúcne sa usmial. „Som v poriadku. Skúška bola dlhá. Koncert sa blíži, takže na nás Kim-ssi tlačil."

Oh. Koncert. Mal som to vedieť.

„Kedy bude? Ten koncert." Jungkook si navlhčil pery, keď Jimin kráčal smerom ku kúpeľni.

Roztrasene sa zasmial. „Nemusíš prísť, Jungkook, naozaj to nie je tvoja vec."

Jungkook sa zamračil, v hrudi ho bodla bolesť. Bola pravda, že moderný tanec nebol stredobod jeho záujmu, no ak tam mal tancovať Jimin, mal by ísť. Musel ísť. Chcel ísť. „Nevadí."

Jimin sa zastavil a venoval mu dlhý pohľad. „Naozaj?"

„Nechcel by..." Jungkook si pod Jiminovým pohľadom pretrel zátylok. „Nechcem by 'tvoj Jungkook' prísť?"

Nad tým Jimin zosmutnel a celé jeho držanie tela sa zmenilo, z tuhého a zúfalého na uvoľnené a láskavé. Bol tak zamilovaný, že Jungkook videl, ako to z neho vyžaruje - Jungkook sa cítil ako rozbíjač vzťahov, ktorý jednoznačne rozbil šťastný a zamilovaný pár.

„Chodil na všetky moje vystúpenia."

Jungkook si odkašľal, z neznámeho dôvodu ho pálila tvár. „Dobre teda. Takže prídem."

Jimin naraz vyzeral trochu zmätene, no nepochybne potešene. „Ďakujem."

Jungkook si zahryzol do jazyka a držal si výraz pod kontrolou, zatiaľ čo Jimin listoval vo fotoalbume s posledných rokov v nádeji, že mu to naspäť vráti spomienky. Jungkook bol plný šťastia - aj keď sa to snažil tlmiť - keď uvidel fotku, ktorej vznik si pamätal, no nie úplne.

„To je v poriadku, je to naozaj pokrok, Jungkook!" povedal šťastne Jimin, listujúc stránkami, v očiach mu tancovali iskričky šťastia. Sedeli spolu na posteli, medzi nimi bola malá medzera a nepohodlne sa nakláňali k fotoalbumu v snahe niečo vidieť.

Na nasledujúcich fotografiách boli oni.

Jungkook to už nemohol poprieť. Vyzeral tam zamilovane.

V mnohých z nich sa ani nedíval do kamery, no pôvabným výrazom sledoval Jimin, na perách mal pokrivený úsmev a ruky omotané okolo jeho pása. Jimin sa usmieval tak veľmi, že jeho oči vyzerali ako polmesiačiky.

Jungkooka zasiahla vlna túžby.

Vyzerám tam tak spokojne.

Jeho kamaráti mali pravdu - nemýlili sa. Bol zamilovaný. Hlúpo zamilovaný. Fotografie ako dôkaz stačili.

„Prepáč - p-pravdepodobne nechceš vidieť ničo takéto..." Jimin sa chystal stránku pretočiť, no Jungkook ho zastavil.

„To je v poriadku. Ja... pomáha mi to."

Jimin sa začervenal a hrýzol si peru, zatiaľ čo sledoval fotografiu.

„Vyzeráme šťastne," povedal Jungkook, z ničoho nič mu zovrelo hrdlo. Dúfal, že nezačne plakať.

„Áno, boli sme."

Boli sme.

Jungkook nenávidel smútok v Jiminovom hlase a presvedčivosť jeho slov. Akoby sa rozišli a všetko skončilo. No tak to nebolo, Jungkook vedel, že sa to všetko vráti, musí.

Jimin pomaly pretočil stránku a boli zavalení ďalšími fotografiami ich dvoch, ako ležali na gauči, ako boli vo vlaku na ceste do Busanu, ako boli na pláži a s kamarátmi. Jungkook pocítil túžbu vrátiť sa k svojmu životu, ktorý mal kedysi, k tomu, ktorý si vytvoril s Jiminom. Situácia bola taká strašná a nespravodlivá, stále mal všetko, čo kedysi, len už to nebolo také dokonalé.

Jimin si hrýzol peru a oči sa mu začali plniť slzami.

Jungkook vedel, že sa snaží neplakať.

Bože, nenávidel vidieť Jimina plakať. Nútilo ho to cítiť sa rozrušene, akoby mu zomrel pes alebo akoby jeho starý otec dostal nádor (to sa ale, našťastie, nestalo). Zdvihol ruku a jemne ju položil Jiminovi na chrbát, hladil ho po ňom, dúfajúc, že ho to upokojí.

Jimin naňho zažmurkal, vyľakane pootvoril pery a Jungkook nedokázal zahnať predstavu dotknúť sa Jiminových pier tými svojimi.

Čo sa to deje?

Jimin povedal niečo, čo Jungkook úplne nezaregistroval, jednoducho podľahol pokušeniu a -

Pobozkal ho.

Kurva.

Nebolo to také, ako si Jungkook myslel, že to bude. Nebolo to nebolo to nepríjemné, v skutočnosti ich pery k sebe pasovali perfektne, obaja jemne pohybovali perami. Jimin sa rukou vkradol do Jungkookových vlasov. Jiminové pery boli trochu popraskané, no dobré a chutili ako vanilka s čokoládou. Jungkook by prisahal, že počul ohňostroj, ktorý vypukol v jeho tele, na končekoch prstov cítil iskričky a chytil Jimina okolo pása.

Bozkávam Park Jimina.

Zo všetkých tých ľudí práve jeho.

Hneď ako si to uvedomil, Jungkook ani nemal čas, aby zareagoval, pretože to bol Jimin, ktorý sa rýchlo odtiahol. Ťažko dýchal a rozšírili sa mu zreničky. O pár centimetrov sa vzdialil a vytvoril tak medzi nimi potrebnú vzdialenosť.

„P-prečo si to spravil?" zakoktal obviňujúco Jimin, zatiaľ čo naňho hľadel.

Jungkook vôbec nevedel, prečo to spravil. „Chcel som?"

„T-ty si chcel? Čo?" Jimin rýchlo vstal z postele a rukou si prečesal vlasy, robil to vždy, keď bol v strese.

„Jimin-"

„Toto nemôžeš robiť! Nemôžeš - sa hrať s mojimi citmi ako - kurva, Jungkook..." Jimin si hrubo zahryzol do pery a odvrátil zrak, telo mal napäté a pohľad plný niečím srdcervúcejším ako slzy.

Tieto slová Jungkooka zasiahli oveľa viac, ako si myslel. Nemyslel si, že by ho tak zasiahli, prinajmenšom naštvali a urazili, no miesto toho to bolo, akoby ho niekto bodol do hrude a stláčal mu srdce. Cítil sa, akoby mal vlastný žalúdok až v krku. Hrať sa s jeho citmi? Už predtým to počul - nenávidel to a nenávidí to aj teraz.

„Hej, prepáč, neviem, čo ma to popadlo, ale vyzeral si tak rozrušene a..." odmlčal sa, pretože Jiminov výraz sa zmenil na kyslý, ktorý tak dobre poznal a jeho dôvod tiež vedel.

Keď Jimin prehovoril, jeho hlas bol tichý a hlboký, no chvel sa. „Takže si voči mne cítil ľútosť? Rovnako ako vždy? Nepotrebujem tvoj súcit, Jungkook." Pretrel si čelo a podlomili sa mu kolená. Jungkook takmer vyskočil z postele, aby ho chytil a len... len ho držal. „Preto si to urobil? Pretože som slabý a ty so mnou súcitíš? Je to to, čo ťa prinútilo - milovať ma?"

Nehovor... takéto veci.

Jungkook sa zhlboka nadýchol, bolo bizarne, ako vedel, o čom Jimin hovorí. A presne v tom okamihu sa mu vrátili späť niektoré spomienky. Nebolo to ako v seriáloch - nespomalil sa čas a neprejavili sa v ňom nijaké emócie - bola to len jedna sekunda, ktorú tu nebola, no zrazu áno. Rovnako ako to bolo so životom.

Jungkook cítil, ako mu poklesli plecia nad váhou Jiminových slov. Načasovanie jeho pocitov a Jiminovej choroba a toho, ako Jungkookové úmysly vždy dopadli nejako zle najmä pre niekoho, ako je Jimin, ktorý o sebe príliš pochyboval, spôsobilo, že ich vzťah bol nezlomný. Chcel sa držať späť a čakať, pre prípad, že by to Jimin nepochopil - čo sa aj stalo - no bolo bolestivé, ako osoba, ktorú obdivoval, sa nenávidela. Jungkook nedokázal vydržať, ako Jimin nevidel, aký je úžasný. Ako si neuvedomoval svoju originalitu, jeho malé nedostatky boli naozaj len nádherné línie, ktoré tvorili jeho osobnosť a že Jungkook bol zamilovaný do všetkého, čo Park Jimin mal.

Nebola to ľútosť ani súcit, nikdy. Jungkook si už bol istý svojimi pocitmi, jeho odvaha bola pomalá a choroba rýchlejšia. Zrazu však nemal pocit, že by na tom záležalo.

Sedemnásťročný Jungkook bol znechutený minulosťou.

„Naozaj na tom ešte záleží, Jimin?"

Jimin na zhlboka nadýchol a pozrel sa na Jungkooka, akoby zle počul.

„Záleží na tom, ako alebo prečo som sa do teba zamiloval? Dôležité je, že som bol do teba zamilovaný a-" odmlčal sa, srdce mu bilo neuveriteľne rýchlo, no tie slová z neho vyšli skôr, ako ich mohol zastaviť, „ - stále som."

Oh. Kurva.

Jungkook by prisahal, že mu stuhla krv. Cítil sa bezbranne a odhalene. Snažil sa zo seba dostať ospravedlnenie, no ústa sa mu ani nepohli a on bol zaujatý tým, ako Jiminovo zamračenie zmizlo.

Napokon sklonil zrak k svojim nohám a diskrétne posmrkol. „Teraz... teraz si znel presne ako on."

Môj Jungkook.

A nikdy nič nepovedal s takou úľavou ako tieto slová.

„Hyung? Si v poriadku?"

„Á-áno, len mi daj chvíľku."

Jungkook si hrýzol vnútornú stranu líca a pevne zatvoril oči, zaťal čeľusť a pery zovrel do úzkej linky, keď započul zvuk splachovania a potom tečúcu vodu. Po minúte Jimin vyšiel, bol bledý a oči mal červené. Po brade mu tiekli kvapôčky vody, ktoré dobre neutrel.

Jungkook bol už z toho unavený. „Musíme sa porozprávať."

„O čom?" prehltol Jimin, keď Jungkooková tvár zvážnela.

„Zdrž sa hlúpostí. Možno môžeš oklamať Taehyunga a Namjoona, ale ja som ti ani na sekundu neveril."

Jimin si odkašľal a pokúsil sa ho obísť, no Jungkook ho zastavil chytením za zápästie. Jeho stisk bol taký pevný, že mu zbeleli kĺby - nie kvôli tomu, že by ho držal príliš bolestivo, ale kvôli napätiu.

„Jungkook, teraz ma pusti."

„Viem, čo robíš, dobre? Potrebuješ pomoc, musíš sa porozprávať s niekým, kto ti dá radu-"

Jiminová tvár mu celá sčervenela. „Som v poriadku!"

„Kurva, to teda si," odvrkol Jungkook tichších a hrubším hlasom, ako zamýšľal. Bolo hrozné takto Jimina vidieť, takého chudého a unaveného, využíval viac energie, ako mal. Jeho zdravie rýchlo klesalo a Jungkook mal už dosť sedenia a čakania, kým sa niečo zmení. Chcel Jimina vidieť šťastného, vidieť, ako sa usmieva a žiari zdravým. „Hyung, počúvaj, prosím. Nemusíš to povedať mne, ale preboha, niekomu to povedz. Už ťa takto nevládzem vidieť."

„Zvládam to," presviedčal sa Jimin.

„Ubližuješ si." Jungkookovi zovrelo hrdlo. „Ubližuješ mne." Jiminom trhlo. „Všetci hovoria, že si do mňa zamilovaný, ale toto sa niekomu, koho miluješ, nerobí."

Jimin zbledol, jeho slová ho očividne šokovali a naštvali, pretože Jungkook povedal jeho city, akoby nič neznamenali, akoby nič neznamenali preňho. „Je to sebecké."

„Áno, to je." No Jungkook bol pri Jiminovi vždy sebecký - túžil po jeho pozornosti a nič mu na oblátku nedal, očakával jeho láskavé slová aj napriek svojich strohých odpovediam. No Jungkook by dav všetko za to, aby to všetko mohol vrátiť, ak by to odstránilo všetky nedokonalosti, ktoré na sebe Jimin videl. Zaslúžil by si Jiminovú náklonnosť takým spôsobom, akým mal už od začiatku.

„Nie je to fér. Nemôžeš to len tak povedať," odvetil Jimin.

Jungkook si Jimina pritiahol bližšie a celé telo sa mu takmer naplo bolesťou nad tým, akú mal Jimin podváhu, aký bol krehký. „Kvôli mne, hyung. Nechaj si pomôcť. Nikto o tebe nebude premýšľať ako o niekom menejcennom."

„Prečo sa zaujímaš?" vyprskol Jimin.

Jungkook si zachoval svoj výraz aj napriek tvrdosti jeho slov. „Prečo - nemôžem? Prečo by som nemal?"

„Prečo by si sa zaujímal?" povzdychol si Jimin, keď sa od Jungkooka odtiahol, vyzeral smutne, ale z úplne iného dôvodu.

„Jimin hyung. Myslím to vážne."

Jimin Jungkooka so sklonenou hlavou obišiel. „Budem o tom premýšľať."

Aspoň to bol začiatok.

©Rose_gold715
All rights reserved