Toto je naozaj moja tvár?

No, samozrejme, že je, ale...

Je na tejto kamere nejaký filter?

Nie.

No... sakra.

Skrásnel som.

Jungkook zízal do obrazovky Seokjinovho telefónu, jednou rukou pevne držal zariadenie, druhou si prstami prechádzal po vysoko položených lícnych kostiach, svetloružových perách a potom svojej ostrej čeľuste. Bol mužnejší, jeho chlapčenská tvár úplne zmizla; už nemal žiadne detské črty - jeho tvár mala všetky ostré línie a uhly. Na jeho tvári sa nachádzali bledé náznaky jeho dospievania, hormonálne akné, no aj napriek tomu bola jeho pleť bezchybná. Jeho pohľad mu zvýrazňovali oči, možno to bol jediný rys, ktorý sa prakticky nezmenil, veľké oči s tmavými mihalnicami a aj napriek tomu, mladistvá nevinnosť, ktorá v nich žiarila bola preč, žiarili niečím prefíkanejším.

„Takže znovu, koľko mám rokov?" spýtal sa Jungkook hlbokým hlasom a zrelým tónom, odovzdajúc telefón späť svojmu kamarátovi doktorovi.

„Dvadsaťdva," odpovedal Seokjin s úsmevom a povedal mu, aby ho jednoducho položil na posteľ, pretože v jednej ruke držal záznam a v druhej pero.

Jungkook na svojho kamaráta zažmurkal - bol tak rád, že sú stále kamarátmi - a všimol si čisté línie jeho pier. Seokjin stále vyzeral skvelo, určite nevyzeral na dvadsaťosem, no Jungkook, ktorý je Jungkook si nenechal túto príležitosť ujsť. „Páni, hyung, zostarol si."

Seokjin posmešne pretočil očami. „Oh, dobre, takže aj v tvojich sedemnástich si stále taký fagan. Neudieral by som do človeka, ktorý sa o teba bude starať." Akoby chcel zaznamenať svoju hlášku, načmáral niečo na papier.

Jungkook sa zasmial a trhol sebou, keď v rebrách pocítil bodnutie. Trhavo sa nadýchol a tvár sa mu bolestne skrútila.

„Ospravedlňujem sa, lieky proti bolesti čoskoro začnú pôsobiť," povedal Seokjin, všimnúc si jeho nepohodlia; koniec koncov bol lekár.

„Stále si s Namjoon-hyungom?" spýtal sa Jungkook, rozptýliac sa a odvrátiac zrak od škaredého škrabanca na ruke.

Na to Seokjin zaťal ruku v päsť a Jungkook by prisahal, že videl v jeho očiach iskru bolesti. „Nie."

Jungkook s ním súcitil, no neveril tomu. Vždy boli spolu šťastní, všetci si boli istí, že sú spriaznené duše... no predsa len to bolo päť rokov a za taký čas sa to mohlo zmeniť. „Oh. Prepáč." Cítil sa ako kretén, keď sa na to pýtal, zvlásť preto, že mal vedieť, že - alebo ani nemal.

Seokjin si povzdychol a posadil sa. „Takže si od svojich sedemnástich rokov nič nepamätáš?"

Jungkook prehltol a pokúsil sa na niečo si spomenúť, no naozaj netušil, na čo si má spomenúť. „Uh, nie?"

„Myslíš si, že si na strednej škole?"

„Áno, druhý ročník. Budúci týždeň mám matematickú skúšku - alebo myslím, že áno. Bože, zaujímalo by ma, či som prešiel -"

„Jungkook," odsekol Seokjin, no zadržal úškrn nad tým, čo Jungkook povedal. „A áno, zubami nechtami si prešiel."

„Pamätáš si to?"

„Prinútil si nás na to usporiadať párty, ty rozmaznané decko."

„Ah, samozrejme, že áno."

Seokjin vstal a pretrel si čelo.

„Nemyslím si, že je to niečo, na čo si bol pripravený, Kook, ale áno," povedal a upokojujúco, hrejivo a starostlivo ako starší brat alebo rodič sa naňho usmial. „Väčšina ľudí dostane svoje spomienky späť. Možno ich nebudeš mať všetky, ale som si istý, že sa ti vrátia. Päť rokov nie je až také zlé. Sme tu všetci, aby sme ti pomohli."

Jungkook prehltol a hlúpo prikývol, bol trochu v rozpakoch, keď tak náhodne rozprával o vážnej záležitosti. Zdvihol ruku nad hlavu a prstami zavadil o obväz, neodvážil sa naň vyvíjať tlak. Zobudil sa zmätený a ospalý na nemocničnom lôžku a premýšľal, ako sa sem dostal, keď si bol celkom istý, že zaspal v škole cez hodinu, pretože deň predtým ťahal nočnú. Myslel si, že omdlel alebo niečo podobné. Určite neočakával, že mu otravné zdravotné sestričky povedia nie, že nemá sedemnásť a bol obeťou dopravnej nehody.

Ale ja ani neviem šoférovať, to bola prvá vec, ktorú si v hlave povedal, no potom začali hovoriť o tom ako druhý - opitý - vodič spôsobil nehodu, a že napriek poškodeniu oboch áut nedošlo k vážnym zraneniam. Jungkook sa cítil podráždene, keď to povedali pretože kurva, ako ospravedlňte ma, ale práve som stratil päť rokov zo svojho života, to nie je pre vás dosť vážne?

„Všetci sme stále kamaráti?" zvedavo sa spýtal Jungkook, keď si spomenul na ďalších piatich ľudí, s ktorými strávil svoje dospievajúce roky, dúfajúc, že stále sú spolu v kontakte. Bol by zničený, ak by mu Seokjin povedal, že sa s niekým pohádal a už sa nikdy nerozprávali.

„Samozrejme," odpovedal Seokjin so smiechom a Jungkookovi sa okamžite uľavilo. „Často sa stretávaš s Taehyungom - je učiteľ a Hoseok s jeho tanečnou skupinou sú momentálne v zahraničí, ale na budúci mesiac sa vrátia, Yoongi je slávny architekt a Namjoon právnik." Seokjinovi sa pery smutne skrútili.

Ich rozchod musel byť naozaj hrozný a vyzerá to tak, že len nedávno.

Jungkook úctivo prijal všetky informácie. Pociťoval vďaka Hoseokovi v hrudi pocit hrdosti, pretože rovnako ako to miloval aj Jungkook, Hoseok bol niekto, kto sa pre tanec narodil. V najmenšej miere ho neprekvapilo, že sa Taeyhung stal učiteľom po niekoľkých zmenách univerzitného titulu, nepochybne bol láskavý, zábavný a krásny učiteľ, ktorého dievčatá zbožňovali a chalani chceli mať jeho jedinečný zmysel pre humor a dôvtip. Yoongiho zamestnanie bolo nečakané, no po tom, čo mal vždy úžasné nápady a mohol urobiť čokoľvek, ak do toho dal čas a úsilie, bolo to dosť možné. A samozrejme, Namjoon bol do právneho smeru tiež vhodný kandidát.

„Čo som ja?" spýtal sa zvedavo Jungkook. Uvažoval, či sa mu tiež podarilo byť úspešný.

„Vlastníš obchod s jahňacími ražňami."

Jungkook nemohol zadržať úsmev, ktorý sa mu objavil na tvári. „Naozaj? Sakra, nemôžem tomu uveriť. Naozaj som to urobil!"

Seokjinov výraz sa naraz zmenil a potom sa rozosmial. „Ah, ja nemôžem uveriť tomu, že si tomu uveril!"

Jungkook cítil, ako jeho šťastie opadlo. „Čo? Nevlastním obchod s jahňacími ražňami?"

„Želám si, aby áno. Bohužiaľ, nie." Seokjin si utrel oči a vstal, upraviac si plášť. „Si tiež právnik."

„Právnik."

„Áno."

„Prestaň si zo mňa robiť srandu."

„Dobre, ešte nie si právnik, ale onedlho ukončíš univerzitu s právnickým zameraním," prezradil mu Seokjin a potom jeho tvárou prešiel záblesk starostí spojených s pobavením. „Ooh, nemôžem si ani len predstaviť, aké zlé by to bolo, ak by si mal už klientov - právnik, ktorý stratil pamäť, to nie je dobré. A páni, tiež si zabudol na všetky roky na univerzite, no som si istý, že tie právnické veci sa ti vrátia prirodzene."

Jungkooková myseľ sa točila ako kolotoč. Čo ho, dopekla, priviedlo k tomu, aby sa chopil zákona? A čo ak sa jeho spomienky nevrátia a bude sa musieť vrátiť na univerzitu? To by bolo mučenie - nie že by si pamätal, aké to bolo, ale bol si istý, že to muselo byť mučenie. Pevne k sebe privrel očné viečka a zhlboka sa nadýchol. „Dobre. Dobre, takže... takže, čo teraz?"

„Dobre, predpísal som ti nejaké antibiotiká a lieky proti bolesti." Seokjin vstal a znovu niečo začal doktorsky nečitateľne škrabať do zápisu. „Ale myslím si, že najlepšie bude sa skúsiť zorientovať vo svojom živote a dúfajme, že sa tvoje spomienky nakoniec vrátia. Len buď trpezlivý. Oh, a budeš si musieť pohovoriť s odborníkmi o naliehavých poplatkoch. Mal by si to zvládnuť viac ako to, že si zabudol na svoje právnické štúdium. Zavolám, uh, Namjoonovi a poviem mu to - uistí sa, že všetko pôjde tak, ako má," vysvetlil Seokjin bolestivým výrazom a Jungkook nenávidel, keď ho musel takto vidieť.

„Neboj sa, u-urobím to," skúsil Jungkook, no Seokjin jeho uistenie neakceptoval.

„Budem v poriadku, stále sa trochu kamarátime. Každopádne, Jimin ťa príde o päť minút vyzdvihnúť, takže hlavu hore," povedal Seokjin a pozrel sa na hodinky.

Jimin?

„Kto?" spýtal sa Jungkook, predstaviac si v mysli svalnatého devätnásťročného chalana v basketbalových šortkách. Nie ten Jimin... však?

„Nepamätáš si Jimina? Park Jimina?" zamračil sa Seokjin s čistým šokom a niečo si počítal na prstoch. „Poznal si ho v sedemnástich!" povedal takmer obviňujúcim tónom.

Jungkook pretočil očami. „Áno, áno, pamätám si ho. Ale prečo ma má on prísť vyzdvihnúť?"

Uškrnul sa pri pomyslení na staršieho. Nebolo to ta, že by Jungkook nemal Jimina rád, len bol trochu otravný - vždy bol príliš citlivý a vždy sa tak otravne uškŕňal a tešilo ho ak sa Jungkook cítil ponížene alebo zahanbene, pre Jimina bola zábava, keď sa mohol nad neho vyvyšovať, keď sa rozprávali o Teórii veľkého tresku, spoločne si spievali piesne, a keď až do druhej ráno hrali s Taehyungom skrývačku, no inokedy Jungkook proste nevedel, ako sa má okolo neho správať - rozhodoval sa medzi tým, či má byť milý, pretože bol mladší, alebo či sa mu má posmievať a požiadať Jimina, aby ho nechal na pokoji.

„Prečo?" zopakoval Seokjin a potom vydal uvedomujúci zvuk. „Ah. Zabudol som. No... Jungkook, nezľakni sa, ale... Jimin je tvoj priateľ."

Dobre, Seokjin a Namjoon sa rozišli, to dokázal prijať.

A on študoval právo, s tým sa tiež dokázal zmieriť.

Ale on a chodiť s Park Jiminom? V žiadnom skurvenom prípade. To nedokázal prekusnúť.

Jungkook sa rýchlo posadil a potom to oľutoval, keď ho na protest rozboleli svaly a takmer sa rozkašľal z toho, ako sa mu zdalo, že sa mu rebrá skrútili v tele. „Č-čo? Priateľ? Čo?"

„Povedal som, aby si sa nezľakol!"

„Čo! Čo?"

„Len - sa upokoj, preboha, ľahni si," nadával Seokjin, skontrolujúc infúziu smerujúcu k Jungkookovej ruke. Prakticky strčil toho tvrdohlavého mladíka späť do postele. Na lekára bol zbytočne hrubý. „Chodíte spolu už takmer tri roky."

Tri roky? S Park Jiminom?

Jungkookov srdcový tep sa zvýšil a bol veľmi blízko k tomu, aby si myslel, že je to len nejaký divný sen a každú sekundu sa prebudí, pretože vždy sa prebudil, keď mal vo svojich snoch zomrieť a chodenie s Park Jiminom bol toho ekvivalent. Každú sekundu sa teraz zobudí vo svojej izbe, vo svojom sedemnásťročnom tele a uvedomí si, že musí zvládnuť tú prekliatu matematickú skúšku.

Keď všetko, čo sa stalo bolo, že Seokjin naňho zízal a čakal na jeho odpoveď, so zdesením si uvedomil, že je to až priveľmi realistické.

„Prehral som nejakú stávku?" zašepkal Jungkook zdesene.

Seokjinov výraz sa skrútil do znechuteného. „Nehovor tak a najmä nie jemu. Miluješ ho, Jungkook, úplne si sa kvôli nemu zmenil."

Jungkook pri tých slovách nadskočil. Nikdy si nemyslel, že to niekoho bude počuť povedať. „N-naozaj? Je to skutočne ten istý Park Jimin? Stalo sa niečo? Myslím tým - čo - ale ja ho nemôžem vystáť - čo..."

„Pozri, Jiminovi som vysvetlil, čo sa stalo. Nebude ťa nútiť pobozkať ho alebo čokoľvek iné, len buď k nemu milý inak súčasný Jungkook alebo budúci Jungkook sa po teba vráti a vykopne ti prdel o budúceho storočia," povedal Seokjin varovne - a samozrejme, Jungkook nechcel byť zbitý sám sebou, no bolo celkom jasné, že to bude hlboko ľutovať.

Jungkook prikývol ako dieťa, ktoré pokarhané (a áno, psychicky bol ešte dieťa). „Ja... dobre."

„Buď milý. Miluješ ho," zdôraznil Seokjin.

„Dobre!"

„Uisti sa, aby ti to prešlo hlavou, pretože sedemnásťročný Jungkook nebol na Jimina priveľmi milý."

„To nie je fér! Bol otravný."

„Nehovor tak, bože," povzdychol si Seokjin a úprimne sa obával o Jungkookovo dobro. „Myslím to vážne, ak to pokazíš, vrhneš sa do sveta bolesti, keď sa ti vrátia spomienky."

Teraz si Jungkook nemyslel, že je to úplne fér.

Nepamätal si nijaké zvlášť obľúbené spomienky ani žiadne romantické city k Jiminovi, no ak to povedal Seokjin, musí to urobiť. Zovrel k sebe pery a chcel si prekrížiť ruky na hrudi, potom si spomenul, že to nemohol urobiť kvôli zraneniam, tak si miesto toho pretrel oči. Uvažoval, ako Jimin vyzerá teraz, pravdepodobne je ešte svalnatejší ako predtým, a možno hlučnejší a sebavedomejší a prelietavejší. Skutočne Jungkook prepadol chlapovi ako je tento? A ak áno, čo na ňom videl?

Seokjin položil niekoľko predmetov na stolík vedľa postele. „Toto je tvoj telefón a peňaženka - obe sú dosť zničené, prepáč. Myslím, že lepšie je povedať, že tvoj mobil je už nepoužiteľný," zdvihol objekt s rozbitou obrazovkou a úplne rozdrveným mechanizmom, „ale tvoje kreditné karty skutočne prežili. Dobrá vec je to, že si nemal takmer žiadne peniaze v hotovosti."

„Našťastie," zamrmlal Jungkook, keď zízal na pravdepodobne kedysi krásne zariadenie. Bol to najhorší deň jeho života. Jeho telefón z budúcnosti (aby to tak povedal) bol rozbitý. Skvelé. Zdvihol peňaženku, tá bola menej zničená.

Seokjinovi zazvonil telefón a zhlboka sa nadýchol, na čo sa rýchlo pozrel na obrazovku. „Jimin je tu. Vysvetlím mu tvoje zranenia a lieky. Pokiaľ ide o teba -"

„Budem milý, rozumiem."

„Áno, to tiež, ale tiež žiadny šport, žiadne cvičenie, žiadne skákanie na gauč alebo hľadanie vecí po slepiačky - áno, stále sa tak správaš. Máš pomliaždené rebrá a pravdepodobne aj otras mozgu. A ak sa znovu udrieš do hlavy, Bože, pomôž mi," zastonal Seokjin, keď zamieril ku dverám v malej miestnosti, v ktorej boli. Vystrčil von hlavu, pravdepodobne v prípade, že aby sa Jimin stratil alebo by išiel do nesprávnej miestnosti.

Jungkook si zahryzol do pery a potom sebou trhol, keď si uvedomil, že ju má bolestivo roztrhnutú. Nad svojou súčasnou zúfalou situáciou zastonal bolesťou. Aspoň sa čoskoro dostane z tejto miestnosti. Jungkook miloval vôňu šampónu, no ten nepríjemný zápach medicínskych chemikálií a saponátov v nemocnici bol pre neho mučivý. Pozrel sa von a premýšľal, ako veľmi sa svet zmenil - pravdepodobne dosť, no nie príliš.

Hlavu pomaly otočil nabok, keď započul, ako Seokjin niekoho priateľsky pozdravil.

„Ahoj, hyung." Do uší mu udrel tichý hlások, ktorého strojcu ešte nevidel, no vedel, že to bol Jimin. Jeho hlas bol presne taký, aký si myslel, že bude - vyvážený, jemný a sladký. Možno sa mu bude neskôr zdať otravný, no nemohol poprieť, že z jeho skupiny kamarátov ho mal najupokojujúcejší, samozrejme, keď nekňučal alebo sa nesnažil upútať pozornosť.

„Poď ďalej," povedal Seokjin rýchlo a venoval Jungkookovi ďalší varovný pohľad.

Áno, budem milý, mám sedemnásť alebo dvadsaťdva, nie tri.

Jungkook tak trochu očakával, že vojde dnu svalnatý chalan, možno vo svojich voľných šortkách, tielku a so šiltovkou do zadnej strany, no miesto toho vošiel niekto štíhly s elegantnou aurou.

Jungkook niečo zacítil v hrudi a bol si celkom istý, že to nie je krivda.

Jimin - bol to naozaj Jimin? - zízal smerom k zemi, no jeho vlasy boli svetlé, popolovo blonďavé a jeho pokožka bola bledšia, ako si ju pamätal. Mal na sebe hodvábne vyzerajúci sveter, ktorý bol o niekoľko čísel väčší a na rukávoch príliš dlhý a džínsy, ktoré zvýrazňovali jeho tvarované nohy. V jednej ruke držal nejakú nákupnú tašku a držal ju za biele ušká.

„Jimin?" spýtal sa pochybovačne Jungkook.

Jimin napokon zdvihol hlavu a ich pohľady sa stretli, Jungkook nejakú chvíľu očakával, že niečo zacíti, nejaké spojenie, no nič. Bez ohľadu na to, ako bol Jimin šokujúco nádherný. Jeho pohľad bol vľúdny a láskavý, pery mal plné. Tvár mal štíhlejšiu, líca mal trošku plnšie, no v skutočnosti vyzeral... roztomilo.

Práve nazval Park Jimina roztomilým.

Musel si dosť tvrdo udrieť hlavu.

„Jungkookie," zašepkal Jimin a vyzeral, akoby sa chystal ponáhľať vpred a hodiť sa mu do náručia, no potom zaváhal. Prehltol a otočil sa k Seokjinovi, akoby ho žiadal o pomoc.

„Tu, sadni si," prevzal Seokjin kontrolu a priviedol Jimina k stoličke. Jungkook si všimol, ako sa Jiminovi strachom chveli ruky.

„Si v poriadku?" spýtal sa Jimin s očami plnými sĺz.

„Uh, áno," odpovedal Jungkook nepríjemne. Bolo to zvláštne. Tento chlap bol jeho priateľ.

Jiminov pohľad niekoľko sekúnd spočíval na jeho tvári, než skĺzol k jeho rukám a Jungkook ignoroval spôsob, akým sa tváril. „Stále to bolí?"

„Bolia ma rebrá, ale áno, inak je všetko v poriadku," odpovedal Jungkook rýchlo. V žiadnom prípade nebolo 'všetko v poriadku'. Vymlátil by tomu opilému vodičovi mozog, ak by ho znovu videl. Vyzeralo to, že sa mu to nestalo ani večer, ani popoludnie - ale v desivé ráno - kto sa tak skoro opíja? Všimol si, že sa naňho zahľadel Seokjin a potom trhol hlavou smerom k Jiminovi. Správne. „Prepáč za... uh... naozaj si nepamätám, že sme s-spolu... uh."

Jiminové ramená ochabli, očividne sa zúfalo snažil skryť smútok. „Nie je to tvoja vina."

Nuž, nie. Naozaj nie je.

Jungkook nevedel, čo povedať ako odpoveď, tak len prikývol a pozeral sa niekam inam. Počul, ako mu Seokjin začal vysvetľovať jeho zranenia a lieky a Jimin ho pozorne počúval, oči mal doširoka otvorené a pery zovreté do úzkej linky.

Jungkook Jimina vôbec nespoznával. Býval sebavedomý a arogantný - tento Jimin bol tichý a plachý.

Prečo asi, stratil si pamäť a on sa pravdepodobne na smrť o teba bojí.

Povzdychol si, na čo sa vykrútil z rozhovoru a zúfalo dúfal, že časť jeho spomienok sa poponáhľa a vráti sa. Spamätal sa, až keď sa Jimin postavil a v ruke držal nejaké papiere s receptami na lieky.

„Dobre, Kook, môžeš teraz ísť," povedal Seokjin a presunul sa k posteli, odstrániac mu z ruky infúziu a potom ustúpil, aby sa mohol postaviť.

Jungkook sebou trhol, keď sa pokúsil pohnúť svojím telom a zvesiť svoje nohy z postele, no z ruky mu vystrelila ostrá bolesť, ktorá mu prešla cez chrbát až k všetkým svalom. Aké sračky proti bolesti mu Seokjin dal? Bol naozaj lekár?

„Hyung..." Jiminov tenký hlas znel takmer ako prosba. Znel tak ticho a bezmocne. „Možno... možno by mal zostať... keď má také bolesti."

Seokjin otvoril ústa, aby odpovedal, no Jungkook ho prerušil skôr, ako to stihol.

„Nie som bezvládny," zasyčal trochu tvrdším tónom, ako chcel. Nemal v úmysle zvýšiť hlas, no práve v tom okamihu mu zo zápästia vystrelila bolesť a v jeho hlase prejavil svoju bolesť. A možno bol trochu naštvaný, že si Jimin myslel, že to nedokáže - Jimin ho vždy spochybňoval a myslel si, že nič nedokáže spraviť sám.

Jimin prehltol. „Prepáč."

„Jungkook," zašepkal Seokjin a nahnevane sa naňho pozrel. „Len má o teba strach."

Jungkook zaťal zuby a ignoroval ho. Seokjin mu pomohol postaviť sa na zem a podniknúť pár neistých krokov. Prvých pár bolo náročných, no postupne sa zjednodušovali. Uvedomil si, že musí byť vyšší, pretože bol dobrých pár centimetrov nad Seokjinom, ktorý bol už dosť vysoký. Zaujímalo by ma, či som vyšší ako Namjoon.

Jungkook sa pozrel na Jimina (ktorý vyzeral ešte nižšie ako predtým), ktorý sa hral s taškou, ktorú niesol. Vytiahol odtiaľ nejaké tmavé oblečenie. „Priniesol som ti mikinu a nejaké tepláky. Myslel som si, že by si nechcel odísť v tomto."

Jungkook sa pozrel na svoje nemocničné oblečenie a začervenal sa. „Vďaka."

„Uh," rýchlo mu pritakal Jimin a Seokjin ukázal na dvere od kúpeľne. Jungkook k nej pomaly prišiel, očami si prezerajúc mikinu, bol rád, že jeho vkus na oblečenie bol stále rovnaký.

„Budeš v poriadku?" zavolal za ním Seokjin. „Pretože Jimin ti môže pomôcť prezliecť sa."

„Som v poriadku!" vyštekol Jungkook s červenými lícami, bol rád, že ej mu otočený chrbtom.

„Nie je to tak, že by už nevidel všetko -"

„Hyung!" zahanbene skríkol Jimin.

Jungkook bol tiež zahanbený, no prekvapilo ho, že aj Jimin. Úprimne očakával, že Jimin povie nejaký špinavý vtip. Vošiel do malej kúpeľne a dvere s ťažkým povzdychom zatvoril.

Bol to jeho najhorší deň v živote.

Chcel začať frustrovane kričať, pretože si nebol ničím istý.

©Rose_gold715
All rights reserved

Veselé Vianoce, jahôdky!🥰💓😍

Toto je taký menší darček odo mňa pre vás 🥰💓 Naozaj som nemala dostatok času na to, aby som napísala pre vás aspoň jednodielovku, ako vidíte, ani som nestila preložiť tento príbeh celý, preto dostanete zvyšok na Silvestra 🥰💓 Samozrejme, ale v priebehu dňa budem pre vás publilovať kapitolky tohto príbehu 💓🥰

Čo sa týka coveru... ejej, chybyčka sa vloudila xd Malo tam byť falling, ale keď som to zistila, naozaj som už nemala nervy na to to opravovať. Snáď to nevadí 😓

I luv y 🥰😍💓