„Som rád, že ste sa pripojili aj vy dvaja," povedal Namjoon vrúcne a roztriedil niekoľko spisov. Stôl mal dôkladne uprataný a všetko správne rozdelené. Takže klasický Namjoon.

Namjoon, uvedomil si Jungkook, bol ako typický idealizovaný vysoko postavený právnik s drahými kravatami, značkovými hodinkami a vlasmi rafinovane uhladenými dozadu. Jungkook premýšľal, ako by bol niekedy schopný s ním držať krok v takejto profesií, no aj tak si trochu veril.

„A Jin chcel, aby som sa ťa spýtal, či Jimin dobre jedáva."

Jungkook okamžite prikývol. „Presvedčujem sa o tom." Odkedy si spomenul na Jiminovú extrémnu diétu, bol si istý, že počas jedenia sa Jimin cíti nepríjemne, no potom keď sa zasmial a usmial sa, Jungkook sa už oňho nebál (najmä keď už nepotreboval).

„Ďakujem," odvetil Namjoon, otočiac sa s úľavou k laptopu. Zároveň siahol po miske s ryžou a kimchi, o ktorom Jimin povedal, aby mu ho priniesol. „Potrebuješ sa o niečom porozprávať?"

Jungkook sa posadil oproti Namjoonovmu stolu a hľadel na mahagónovú stenu pred sebou, cítil, akoby tam predtým bývala fotografia - so strieborno-zeleným rámikom.

Správe, fotografia Seokjina a Namjoona v reštaurácií po tom, čo Seokjin ukončil štúdium na lekárskej fakulte.

Jungkook si povzdychol. „Čo sa stalo medzi tebou a Seokjin-hyungom?"

Namjoon prehltol sústo jedla, no jeho výraz zostal aj naďalej rovnaký. „Nič sa nestalo."

„Ale. Ale hyung, ty ho, kurva, miluješ, nie? Milujete sa navzájom a ešte se si to nevyriešili - už sú to mesiace-"

„Nevrátime sa k sebe."

Jungkook stuhol. Čo to má, kurva, znamenať? Zle počul? „Čo tým myslíš?"

Namjoon venoval Jungkookovi plnú pozornosť, kútiky pier mu poklesli, no v pohľade sa mu mihlo niečo podobné úľave. „Tento týždeň sme sa dosť porozprávali a išli sme spolu na kávu. Všetko sme si navzájom povedali - čo sme milovali, čo sme nenávideli, zvyky, ktoré nás štvali a čo nám chýba."

Znelo to úžasne? Prečo sa k sebe znovu nevrátili?

Jungkook sa zamračil.

„Naozaj sa navzájom o seba zaujímame. Seokjin bude pre mňa vždy znamenať niečo špeciálne." Namjoonov hlas za zachvel, ozvala sa v ňom neistota, ktorá spájala tie slová dokopy a uzavrela jeho emocionálne rany. „Uvedomili sme si, že náš vzťah sa zmenil, my sme sa zmenili a to nie je nevyhnutne zlá vec. Seokjin je úžasný lekár a jeho pacienti sú na prvom mieste - to je obeť, ktorú musíš obetovať, keď sa rozhodneš pre túto profesiu. Potrebuje niekoho, kto tomu bude rozumieť. Ja? Moje klienti potrebujú všetky druhy podpory, nemôžem ich sklamať, nemôžem si dovoliť zamerať sa na seba. Stali sme sa ľuďmi, ktorými sme chceli byť, páči sa nám, kým sme, ale už sa jednoducho k sebe nehodíme."

„Ale..." Jungkook si bol istý, že sa mu nepáči osoba, ktorou sa Namjoon sta - vorkoholik - alebo ako si to myslel, no možno jeho nechuť pramenila práve z jeho prerušeného vzťahu so Seokjinom. Jungkook bol z toho nešťastný, pretože mali byť spolu, boli do seba zamilovaní. A boli aj pred piatimi rokmi. Ani na chvíľu sa neprestali milovať.

„To je v poriadku," zasmial sa Namjoon, nakloniac sa a postrapatiac Jungkookovi vlasy rovnako, ako to robil, keď ešte chodili do školy. „Dospeli sme. Ty tiež. Vlastne sme vás s Jiminov videli prekonať celú túto vec s nehodou. Vždy si nájdeš cestu späť k Jiminovi a on nikdy nevidel nikoho iného než teba. Vy dvaja aj tak vždy skončíte spolu. A Seokjin a ja... sme si to tiež mysleli."

Jungkook sa zo všetkých síl snažil zabrániť výbuchu radosti z Namjoonových slov, keď opisoval jeho vzťah s Jiminom. Vy dvaja aj tak vždy skončíte spolu. „Ale boli ste pre seba perfektní."

Namjoon sa smutne usmial. „A potom zrazu nie."

„Len tak zrazu?"

„Hmm, neviem. Možno."

Jungkook premýšľal, či život naozaj taký bol alebo to bola len zhoda náhod. Zmeny sa zdali byť pozvoľné a pomalé, no až nastal stanovený čas, kedy k zmene prišlo, udalosti nabrali iný spád, puto sa narušilo a pocity zmizli. Alebo to bol vždy len okamih uvedomenia, ktorý vždy prišiel trochu neskoro. Ako keď sa jedného dňa niekto prebudí a vie, že to už nikdy nebude také ako predtým, že sa nemôže vrátiť späť do tej doby, že môže nasledovať svoju budúcnosť. A jediné, čoho si byť vedomý, je jeho minulosť.

A Jungkook to stratil.

Bol stratený a zmútený, unesený do neznáma. No bol si úplne istý jednou vecou.

Nikdy nevidel nikoho iného než teba.

Stále mal Jimina.

Namjoon sa zmenil. Seokjin sa zmenil. Jungkook sa zmenil. Všetci sa zmenili - všetci, ale Jiminová láska zostala tam, kde bola predtým, kde bola vždy. Kam vždy patrila.

„Mal by som ísť a nechať ťa pracovať." Jungkook sa napokon postavil a pred odchodom Namjoona štuchol do ramena, povediac mu, aby nešiel spať neskoro. Tiež by to mal akceptovať. Že Namjoon a Seokjin sú šťastnejší ako kamaráti a kamarátstvo je naozaj veľa, najmä keď ho zvrhla láska.

Cestou späť kráčal s rukami hlboko vo vreckách kabátu a chladný vietor mu bičoval tvár. Zaboril si nos do šálu a zrýchlil, v žalúdku sa mu usadil zlý pocit. Práve zabočil za rok ich bytovky, keď z ničoho nič zatrúbilo auto, išlo príliš rýchlo a trochu sa šmyklo na ceste. Jungkook a niekoľko ďalších chodcov stuhlo, zatiaľ čo ostatné autá zúrivo trúbili a vodiči vulgárne kričali. Nikto sa nezranil a auto rýchlo získalo späť stratenú kontrolu. Celý incident sa udial v priebehu asi dvoch sekúnd.

No Jungkook sa prichytil pri tom, ako na chodníku kričí, ruky omotané okolo hrude a bol si istý, že fyzicky cítil náraz, tvrdý náraz do jeho zátylku, zvuk trúbenia a rozbité neďaleko jeho tváre.

„Pane, ste v poriadku?"

„Ste zranený? Deje sa niečo?"

„Mám vám niekoho zavolať?"

Kurva.

Jungkook bol trochu mimo, predral sa pomedzi cudzincov a v rozpakoch sa ponáhľal do svojho bytu.

Až keď zatvoril dvere a uvidel v kuchyni variť Jimina, tep sa mu upokojil a konečne mohol poriadne dýchať. Dlane si utrel do stehien a zatvoril oči, snažiac sa upokojiť. Som, kurva, v poriadku a Jimin tiež.

„Jungkook?" Prišiel k nemu Jimin, položil mu na čelo ruku, akoby mu kontroloval teplotu. „Vyzeráš bledo. Znovu ti nie je dobre?"

Jungkook pokrútil hlavou, viac sa nakloniac k tomu chladnému dotyku. „Teraz som v poriadku."

Jimin ho ešte niekoľko sekúnd sledoval a potom ruku spustil späť k telu. „Choď sa osprchovať. Bude ti lepšie. Večera bude o chvíľu hotová."

„Áno," zamrmlal Jungkook, na čo sa vystrel a odhrnul Jiminovi vlasy. „Môžeme... môžeme sa neskôr porozprávať?"

„O čom?" spýtal sa Jimin, nakloniac hlavu a vyzerajúc ešte viac znepokojene.

Jungkook chcel iba počuť jeho hlas. „O všetkom."

Tieto zvyky sa stali súčasťou jeho života, svalová pamäť trestala jeho myšlienky a zdravý rozum, zvrhlé nutkania a nepochopiteľné sklony k veciam, ktoré by nespravil sa znovu vrátili späť do Jungkookovej dennej rutiny. Jimin sa znovu ponáhľal - často chodieval neskoro - a tlačil si oblečenie na tancovanie do tašky a prstami si prečesal vlasy.

„A neskôr príde Taehyung, aby s tebou strávil nejaký čas. Ten idiot mi zavolal, keď bol chorý, len aby s tebou mohol ísť hrať tú novú hru." Jimin pretočil očami, na čo si Jungkook odpil z čaju (nebol si istý, či dokáže ešte v žalúdku zniesť kávu, čo bola naozaj hanba, pretože ju naozaj chcel.) „Môžete, prosím, neurobiť z obývačky smetisko ako naposledy?"

Jungkook sa usmial. „Nemohol sa vyrovnať s faktom, že som bol lepší ako on."

„Každopádne," odpovedal Jimin a obul si topánky, „vidíme sa neskôr."

„Počkaj, hyung." Jungkook bol od neho len pár centimetrov, keď sa Jimin otočil.

„Áno?"

„Vráť sa v poriadku." Jungkook sa cítil mizerne a ochranne, keď ho Jimin sledoval pohľadom, akoby mal na koži stále pomliaždeniny a rany, ktoré sa zdravili už dávno. Zostalo po nich len niekoľko jaziev, no tie boli sotva viditeľné. Rany v ich vzťahu boli oveľa hlbšie. A stále otvorené.

Jungkook sa bezmyšlienkovo naklonil a jemne ho pobozkal na čelo.

Nasledoval okamih ohromného ticha.

Jimin si odkašľal a sklonil zrak, zrazu vyzeral byť hanblivý a citlivý.

Jungkook zbledol a začali sa mu potiť dlane. „Prepáč. Len som - ja som - kurva. Viem, že nenávidíš, keď robím veci impulzívne."

„N-nie. Je to... je to v poriadku. Viem, že to nič neznamená, je to len inštinkt, nie?" Jimin sa naňho nútene usmiala odišiel skôr, než mohol Jungkook protestovať.

No niečo to znamenalo.

Ten dutý pocit v hrudi, keď sa Jimin ponáhľal preč, musel niečo znamenať.

Miluješ ho Jeon Jungkook.

A možno vôbec prvýkrát si nemusel myslieť, že by to mohla byť pravda.

Pretože to cítil.

Stále sa to dialo - náhodné želania Jimina pobozkať.

Jungkook sa zlepšoval v ich odolávaní, najmä pre Jiminovo pohodlie - nepotreboval sa cítiť ešte viac zmätenejšie, no čím viac ich potláčal, tým viac sa tak cítil. Tento druh pocitu veľmi dobre poznal a a nenávidel fakt, že mu bol stále pripomínaný.

Toto bolo to, po čom devätnásťročný Jungkook túžil?

Musel to byť najhorší rok môjho života.

Jungkook prisahal, že cítil, ako mu jeho súčasno/budúce ja dalo pohlavok a následne sa mu v hlave ozval hlas - Jungkook nevedel, čo to mohlo byť, no tušil, že to mohlo byť jeho súčasno/budúce ja.

Bol najlepší. Získal si Park Jimina.

Bozky možno prestali, no Jungkookovou ďalšou slabinou sa stal voľný dialóg.

Bol unavený, keď sa spustil budík. Úplne vedel, kvôli komu bol nastavený, pretože Jimin mal v tej strašnej rannej hodine tanečnú skúšku kvôli prichádzajúcemu koncertu.

„Jimin - budík," zavrčal Jungkook, na čo štuchol do Jimina, budík bol totiž na jeho strane postele. Pretočil sa na druhý bok a pretiahol si prikrývku cez hlavu, zastonajúc do vankúša. „Baby, vypni ho."

Jimin sa pomrvil a po niekoľkých neúspešných pohyboch rukou konečne nahmatal budík a vypol ho. „Mm, prepáč."

Jungkook si bol celkom istý, že Jimin bol príliš unavený na to, aby si všimol jeho prekecnutia. Tá prezývka mu vyšla z úst tak ľahko, že by ju chcel povedať znovu.

„Nie."

„Ale Hoseok, sú prázdniny-"

„Povedal som nie. Na svete neexistuje dôvod, ako ma dostať na horskú dráhu. Nie - nie, znamená nie, Kim Taehyung!"

Yoongi vyzeral bledo a nervózne. S ďalšou jazdou nesúhlasil, takže radšej zostal sedieť. „Počkám s Hoseokom."

Taehyung nespokojne zastonal a otočil sa k ostatným. „Fajn. Jungkook, ideš?"

„Áno, samozrejme," zasmial sa Jungkook, zatiaľ čo sledoval hlavnú atrakciu zábavného parku a srdce mu rýchlo búchalo. Miloval príval adrenalínu a zvieranie žalúdka. Bolo to najlepšie.

„Jimin, ideš?"

Jungkook sa otočil k Jiminovi, ktorý stál vedľa Yoongiho a vyzeral, že chce byť kdekoľvek, len nie v tejto konverzácií. „Um..."

„Prosím?" prosil Taehyung. „Nenechaj nás ísť samých. Potrebujeme aj teba!"

Jungkook si všimol, ako sa v Jiminovom pohľade mihlo zaváhanie a pozrel sa na obrovskú horskú dráhu. „Ale ja nenávidím výšky a je to..."

„Jungkook ťa bude držať za ruku," provokoval ho Taehyung a Jimin pretočil očami, líčka sa mu sfarbili do ružova.

Jungkook si schoval ruky do vreciek bundy a potom, keď si uvedomil, ako to muselo vyzerať, zbledol. Jimin zahanbene odvrátil zrak a Jungkook sa chcel prefackať. Nevadilo by mu držať Jimina za ruku, ak by mal byť úprimný.

„Fajn, len - nič," zamrmlal Jimin.

Postavili sa do rady na horskú dráhu a Jimin sa celý čas sťažoval, nervózne prešľapujúc z nohy na nohu a hrýzol si pery. Keď sa dostali na rad, Jimin sa nervózne zachvel.

„Kurva, je to vysoké," zalapal po dychu, keď sa posadil vedľa Taehyunga a Jungkooka, stiahol si dole bezpečnostné opatrenie a pevne sa ho chytil.

Jungkook sa cítil naozaj zle, keď videl, ako vystrašene Jimin vyzerá. „Hyung, ak chceš vycúvať, tak teraz je ten správny čas."

Jimin sa naňho pozrel a potom tvrdohlavo pokrútil hlavou, pery zovrúc do úzkej linky.

Jazda sa začala a ako to u väčšiny horských dráh bolo, začali pomaly stúpať hore. Taehyung už kričal a Jungkook by kričal tiež, ak by nesledoval Jiminov skrútený výraz.

„Nenávidím ťa, nenávidím ťa, nenávidím ťa, Taehyung," opakoval Jimin, keď pevne zatvoril oči. „Čo ak sa niečo pokazí - kurva, nenávidím ťa."

Taehyung sa rozosmial.

Jungkook videl, že už sú takmer na vrchole. Rýchlo sa pozrel na Jimina a rozhodol sa zahnať ten zvláštny pocit. „Hyung."

Jimin panicky otvoril oči. „Mm?"

„Tu." Jungkook roztvoril ruku a Jimin sa naňho mlčky, prekvapene pozrel. „Za pár sekúnd sa spustíme dole."

Jimin skríkol a popadol ho za ruku. Jeho ruka bola malá a spotená, no jeho stisk pevný a Jungkook cítil teplo, ktoré jeho dlaň vysielala.

„Nepúšťaj ma, prosím," prosil Jimin, keď znovu zatvoril oči.

Jungkook sa zasmial. Nepustím.

©Rose_gold715
All rights reserved