Evelyn: 
"Ahoj Remus." Pozdravila som svojho kamaráta ale on nereagoval. 
"Remu?" Otočil sa na mňa. Na tvary nemal ten svoj ochotný hravý úsmev. V očiach mu nehrali iskričky radosti. Bol ako z kameňa. Bez emócii. 
"Remus čo sa deje?" Opýtala som sa ale neodpovedal. Po líci mi stiekla slza. Počula som niečo za sebou otočila som sa bol to nejaký muž bez nosu. Predpokladám že Voldemort. 
"Sľúbili sme si že sa neopustíme." Povedal. Čo tým mysli. 
"Remus o čo trepeš, vyjadruj sa normálne." 
"Avada Kendavra." Zreval Voldemort a zelený lúč sa vydal na Remusa. 
"Miloval som ťa a ty si ma zradila." Povedal ako posledné pred smrťou. Ucítila som ruku na svojom pleci. Otočila som sa stál tam môj otec. 
"Oci, ach oci." Hodila som sa naňho so slzami. Objatie mi neopätoval. Stál tam ako skamenený. Odtiahol ma a odhodil ako handru do kúta miestnosti. 
"Nedotýkaj sa ma... Avada Kendavra." Povedal a zrúkol. Vydal sa na mňa zelený lúč. Keď narazil do mňa objavila sa Černota. Hustá, neprekonateľná. 
"Evelyn, poď Evelyn neopúšťaj ma." Počula som. Stála som v nejakéj malej miestnosti. Poznala som to tu. Bola to moja izba v starom dome aj hlas som poznala. Otočila som sa na zemi ležal môj brat a kričal na mňa ale ja som sa zbabelo skryla so šatníka. 
"Sectumsempra." Počula som hlas a zúfali výkrik. Ústa som zakryla pred potenciálnym výkrikom. 
"Ben." Zašepkala som a počúvala vzlyky svojho umierajucého brata. 
"Evelyn, Evelyn." Počula som. Tento hlas ale nebol v dome. Počkať to bol Remusov hlas ale nie ten skľučujúci ale ten milý a prívetivý. 
Otvorila som oči a nad sebou som uvidela tri osoby. Siriusa, Remusa a madam Pomfreyovú. Bola som naozaj dezorientovaná. Obzerala som sa okolo seba kde to vlastne som. Bola to dobre známa ošetrovňa. Nebola som vo svojom dome. Ako v tom sne... 
"Remus..." Povedala som so slzami v očiach a hodila sa mu okolo krku. Neprotestoval objatie mi opätoval. 
"Nikdy ťa nezradím." Zašepkala som mu do ucha aby ti počul len on.
"Ja viem.." Povedal a ja som sa odtiahla. 
"Čo sa to vlastne stalo?" Opýtala som sa znepokojene. Uvidela som ako sa k nám náhli Dumbledore. Ten muž je ako klebetnica vie vždy všetko. 
"Slečna ste v poriadku?" Pýtal sa ma ešte z diaľky. Ja som len prikývla. Pozrela som sa na všetkých prítomných aby mi odpovedali na otázku. 
"Nevieme čo to bolo." Povedala potichu madam Pomfreyová. Čože? Akoto že nevie?
"Pravdepodobne to bolo spôsobené šokom..." Povedala a ja som sa zarazila. Šokom? Blbosť. "... Mali by sme nechať slečnu Marshovú na chvíľu odpočinúť." Povedala a všetci pomaly vstávali. 
"Evelyn môžeme isť inokedy." Povedal mi Dumbledore a ja som prikývla. Keď chcel odisť aj Remus rýchlo som vyrovnala ruku a potiahla ho za rukáv. 
"Počkaj, potrebujem s tebou hovoriť." Zastavila som ho a on si sadol na stoličku na ktorej sedel aj pred tým. 
"Remus mám strach." Povedala som tajomne. 
"Z čoho?"
"Ja keď som bola mimo sníval sa mi sen... Madam nemôžem isť preč z tadiaľ veď som v poriadku." Opýtala som sa madam, nechcela som svoj sen riešiť tu.
"No, neviem."
"Veď som už v poriadku.."
"Ale čo keď sa vám niečo stane."
"Dám na ňu pozor." Zapojil sa Rem. 
"A ešte k tomu dnes je ta oslava."
"Fajn." Povedala madam Pomfreyová počas toho ako som si ja ešte vymýšľala argumenty. Ja som vyliezla z postele na ktorej som ležala. Pocítila som nejakú slabosť v nohách a stratila som rovnováhu. Našťastie to Pomfreyová nevidela lebo ma zachytil Remus. 
"Dávaj si pozor."
"Dobre dobre poď už len musím ti to povedať.
Šli sme na chodbu a zaliezli do prvej starej učebne. Sadla som s na stôl a on sa postavil oproti mne.
"Tak čo sa deje?"
"Sen.."
"Tak aký sen? K veci Evelyn."
"Ja..., boli sme v nejakej miestnosti, a videla som tam teba. A bol si smutný a-a nenávidel si ma." Povedala som a po tomto sa mi definitívne pustili slzy.
"Ja ťa nedokážem nenávidieť Ev."

Remus: 
Ako sa jej mohol snívať taký nonsens. Pft, ja ju nedokážem nenávidieť, pretože... Pretože ju asi milujem. Zatriasol som hlavou musel som to dostať von. Ja ju nesmiem milovať. Ona si zaslúži niečo viac. Je pre ňu nikdy nebudem dosť dobrý.
"Ach Rem, to nebol ale celý sen... V miestnosti sa objavil aj Voldemort..." Hovorila a po líciach jej tiekli slzy. Objal som ju. Držal som ju tak pevne ako som mohol. 
"On ťa zabil Rem zabil ťa. A môj otec bol tam tiež a on... Môj tatko ma zabil." 
"Evelyn to sa nestane. Toto sa nikdy nestane, ja viem že ma nezradíš a ja nezradím teba pretože..." Nestihol som dokončiť lebo Evelyn stuhla. Odtiahol som sa v očiach mala strach.
"Ma miluješ." Povedala ticho tak že som to ledva počul. Ako to mohla vedieť. Chcel som povedať že to tak nie je ale nemohol som. Chcel som aby sa mi hodila okolo krku a povedala aj ja teba Remus aj ja teba. Zbabelo som sa pozeral do zeme. Bál som sa pozrieť do jej oči. Bál som sa výčitkou. Ucítil som prst na brade. Evelyn mi zdvihla hlavu k jej. 
"Rem ty ma miluješ?" Opýtala sa a ja som sa začervenal ale váhavo som prikývol. Evelyn sa postavila a utiekla. Vedel som to, vedel som že to dopadne takto

Zlatička triler - &feature=em-upload_owner máte ho aj ako cover na tuto poviedku :) ENJOY !