„Slečna! Prišiel pre vás váš otec. Čaká vonku, mám ho sem poslať?" oznámila a zároveň sa spýtala sestrička.

„Nie, to nemusíte. Už som skoro hotová." usmiala som sa na ňu.
Dneska konečne odchádzam. Už mi z tých liekov a nemocničného prostredia začala šibať.

Zo stolíka som ešte zobrala čokoládu, ktorú mi len tak mimochodom včera priniesol Dylan. Ach, Dylan. Po jeho včerajšej návšteve sa cítim skvelo. Naozaj začínam mať pocit, že mu na me záleží. Alebo si to len domýšľam.
Aj tak bol včera akýsi divný. Nebol vo svojej koži a bolo to vidieť. Nie moc, ale ja si vždy všimnem aj tú najmenšiu chybičku.

Z myšlienok ma vytrhlo klopanie. Otočila som sa a vo dverách uvidela spomínaného chlapca. Trošku ma prekvapil svojou návštevou.

„Ehm... Ahoj?" odkašľal si a nahodil ten jeho krásny úsmev.

„A-ahoj." koktala som.

„Asi sa pýtaš čo tu robím, však?" prehrabol si vlasy.

„Vlastne áno." súhlasila som.

„Vieš, musím na istý čas odcestovať, a tak som sa prišiel rozlúčiť." opäť roztápajúci úsmev.

„Aha. T-tak ahoj." hlesla som. Bože! Tak rada by som ho objala!

„Ahoj." prišiel ku mne a nežne ma objal. Akoby sa bál, že urobím čosi...nečakané. A veru chvíľu som bola nečakane prekvapená, ale nakoniec som rezignovala.

O chvíľu sa odtiahol a už ho nebolo.
Spomenula som si, že vonku na mňa čaká otec. A tak som rýchlo do tašky nahádzala všetky veci a utekala za ním na chodbu.

Otec tam samozrejme už stál a nervózne podupkával nohou.
S malou dušičkou som k nemu prišla a odkašľala si, aby si ma všimol. Veď aj všimol.

„No konečne." preniesol otrávene. Ako sa máš? Si v poriadku? Alebo nič ťa nebolí? Nie, to by nebol môj otec keby sa to spýtal.

„Prepáč, oci." za čo sa vlastne ospravedlňujem?

Otec len niečo nezrozumiteľne zamrmlal a zobral mi tašku s vecami. Ostala som prekvapená, no potom som ho následovala.
Cesta domov sa preniesla v trápnom tichu. Až pred dverami sa otec odhodlal prehovoriť:

„Večer opäť príde Nataly." povedal akoby nič. Lenže to nebolo nič!

„D-dobre." hlesla som. Otec nezareagoval len mi položil tašku na stolík a už ho nebolo. Počula som ako sa s niekym rozpráva a podľa jeho vážneho hlasu som usúdila, že to bude z práce.
A mala som pravdu. O chvíľu sa vrátil s ospravedlňujúcim pohľadom.

„Musím ísť súrne do práce. Ake večer sa vrátim, takže...skús niečo navariť. Ahoj." a vyparil sa. Aha. Dokonalá výhovorka, aby nemusel variť. Veď ja mu len ukážem.
Vošla som do našej menšej knižnice a vybrala odtiaľ kuchársku knihu. (Nebudem tu dávať žiadny recept. Ešte by ste sa otrávili :D)

O dve hodiny bolo všetko pripravené. Očkom som hodila na nástenné hodiny a zistil, že je len pol piatej.

Tak som vyšla hore a zapla facebook. Pár ľudí zo školy mi napísalo či som v poriadku. Fakt milé, že si spomenuli na virtuálnom svete, ale v reálnom ich to absolútne nezaujímalo.

Vskutku sa tam vlastne nič nedialo, len tie priblbé statusy a a trápne fotky. No predsa len ma jedna zaujala. Bol na nej Dylan s mojou bývalou spolužiačkou. Nikdy sme sa nejak extra nebavili, no sedeli sme spolu, takže sme to museli aspoň predstierať.

No, ale späť k tej fotke. Všetko by bolo v pohode, kebyže sa na tej fotke neoblizovali. Fujky. Normálne sa čudujem, že sa nezadusili.
Radšej som rýchlo zaklapla počítač a pozrela sa na hodiny. Tentoraz už bolo sedem hodín. Ako ten čas letí, keď nič nerobíte.

Otec by sa mal čo chvíľa vrátiť, a tak som radšej všetko ešte raz dôkladne pripravila. No stále mi vŕtal hlavou ten Dylan. Možno som si myslela, že bude iný. Ale ako vidím, veľmi som sa mýlila.
Myšlienkovala by som ďalej, kebyže ma niekto nevyrušil. Niekto zvoní pri dverách...