Chodbou sa ozvalo hlasné zvonenie školského zvonenia.

Amy vedľa mňa si radostne povzdychla (netuším, ako môže vyzerať také povzdychnutie :D) a ja tiež. Toto zvonenie nebolo len také hocijaké. Bolo výnimočné. Panebože Clare, keby ťa niekto počul. Moje podvedomie má pravdu. Musím s tým prestať.
Zvonenie bolo úplne normálne, také aké býva na veľkú prestávku.
Spoločne s Amy sme vošli do preplnenej jedálne. Len tak-tak sme si stihli obsadiť miesto.

Nebolo to boh vie ako príjemné, keďže sme sedeli pri jednom stole so školskými šprtmi. Tí samozrejme nekecali o ničom inom ako o škole.
S Amy sme sa na seba pozreli pohľadom typu - oni nie sú normálni-. A preto sme sa radšej ani my nezačali rozprávať. Ešte by nám začali kecať o tom, aké sme nevychované.
Myslím, že mi to stačí aj z domu.

Po prestávke som sa zastavila u svojej skrinky. Myslím, že je úplne logické, keďže mám ďalšiu hodinu.
Vybrala som si teda knihy a zamkla skrinku.

Bola by som prešla normálne, keby do mňa niekto nenarazil. Naschvál.
Knihy samozrejme s buchotom spadli na zem a namiesto toho, aby mi niekto pomohol sa mi začali všetci smiať.
Čiže to bol prvý dôvod prečo viem, že to bolo naschvál.

Knihy som sa snažila čo najrýchlejšie zozbierať. No márne.
Neustále mi padali. Tak som som zobrala len pár. Ostatné ostali ležať na zemi.
Keď som sa postavila a zdvihla hlavu, napadlo ma, že by to mohol byť ten chlapec zo včera. Zase vedľa!
Predo mnou sa vyškieral triedny ba až školský idiot. Už od prvého ročníka tu, mi robí zle.

Zdalo sa mi, že smiech vôbec neutícha, skôr naopak.

„No čo čumíš! Ja ti to zbierať nebudem," drzo sa uškrnul.

„Ale ty si do mňa strčil!" naštvane som zvýšila hlas.

„Takže ja som ho do teba strčil," zvolal na divákov, ktorí sa doteraz smiali. Po tejto vete im však tiekli slzy od smiechu.

„Si idiot," zamrmlala som, no zrejme nie moc potichu. David sa ku mne v rýchlosti otočil a už som na líci cítila jeho ruku.
Nieže by som bola prekvapená, veď párkrát to už urobil, ale možno som si myslela, že už je iný.

„Čo si to povedala?" povedal až moc blízko mojej tváre.

„N-nič." zakoktala som sa.

„Pff. Tvoja mama by sa za teba určite hanbila. Zrejme sa hanbila aj predtým. Mať doma také škaredé decko, tiež sa zabijem," odpľul si. Jeho slová ma pichli pri srdci. Moja mam sa predsa nezabila! Vždy tu bola pre mňa!
Nevadilo mi, že mi povedal aká som škaredá, na to som si už zvykla.
No do mojej mami sa nikto navažovať nebude!

Z celej sily som ho udrela do hrude a utekala čo najrýchlešie preč.
Počula som, ako sa okolo neho bál jeho hárem. Pritom im ide len o jedno...

Už pekne dlhú dobu kráčam, ani neviem kam. Viem len to, že som niekde v lese. Zrazu sa cítim taká voľná. Možno to bude tým, že nemám na sebe tašku ani v rukách knihy.
Pýtate sa kde sú? Jednoduchá odpoveď - neviem.
Keď som utekala hodila som ich niekde na chodník a tam pravdepodobne ostali.
Mala som tam všetko. Svoj mobil, peňaženku a ďalšie nepotrebné veci.
Veď predsa len naši predkovia nemali takéto vymoženosti.

Všade naokolo bolo počuť spievať vtáky občas šumenie samotného lesa. No predsa len ma upútal jedem zvuk, ktorý som nevedela identifikovať.
Šla som teda za tým záhadným zvukom s cieľom zistiť čo to vlastne je.
Predierala som sa cez mokré listy až som ostala nemo stáť.

„Wau." vydýchla som užasnuto. Ak by som urobila pár krokov dopredu, určite by som bola teraz vo vode.
Predo mnou bolo totižto neuveriteľné jazero. Nikdy som o ňom nepočula ani som ho nevidela.
No hlavná príčina môjho prekvapenia bol vodopád na druhej strane jazera. Voda sa z neho valila neuveriteľnou rýchlosťou a kvapôčky padali ohromne ďaleko.
Hoci som bola na druhej strane, aj tak ho bolo veľmi dobre vidieť.
Už teraz som vedela, že toto je najlepšie miesto na odreagovanie.

Podišla som k veľkému kameňu, ktorý už síce bol trošku vo vode, ale to bolo to posledné čo ma zaujímalo.
Pohodlne som sa na ňom usadila a z vrecka vybrala krabičku cigariet.
Áno fajčím, ale nie veľa. Len vo výnimočných situáciach. A toto je výnimočná situácia.
Aspoň keby tu bola mama. Bolo by to lepšie, oveľa. Clare, toto hovoríš už dosť dlho. Ja viem a nič z toho sa nestalo.
Z myšlienok ma vytrhlo šušťanie listov. Myslela som si, že to bol vietor, tak som tomu nevenovala dostatočnú pozornosť. No o chvíľu som sa presvedčila, že to vietor nebol...