Nikdy som si nemmyslela, že učenie na maturitu môže byť také...nudné.
Zrazu mi však zazvonil mobil a ja som s radosťou odhodila knihy do kúta.
Pozrela som sa na meno volajúceho a stlačila zelené tlačítko.

„Áno?" začala som.

„Eh, ahoj Clare. Máš dneska čas?" ozval sa z telefónu Dylanov nervózny hlas. To sa nestáva.

„Mám, prečo?"

„Že by sme sa stretli. Chýbaš mi." jeho slová mi vyčarili úsmev na tvári. No ako náhle som v nich započula niečo či tam nemalo byť, môj úsmev už nebol úsmev.

„Si v poriadku?"

„Hej, som," odvrkol mi. Wau, rýchla zmena nálad. Že by bol tehotný? (:D)

„Podľa mňa nie si. Dylan, čo je s tebou?" opýtala som sa znovu.

„Nič mi nie je! Ach, môžme sa prosím ťa už stretnúť?" opäť zmena. Čo mu je?

„Dobre, ale príď ku mne. Musím sa učiť."

„To nebude dobrý nápad," povedal po chvíľke. Tak fajn. Toto ma už prestava baviť. Niečo nie je v poriadku.

„Ale prečo Dylan? Čo-" prerušil ma.

„Alebo dobre. Čakaj ma o tretej." a zložil. Toto bol asi najdivnejší telefonát vo svojich dejinách. Som zvedavá čo mi povie, keď príde.

***

Minúta. Ostáva len minúta do tretej. Keď ručička zastala na trojke, ozval sa zvonček.
V momente som bola na nohách, aj pri dverách.
Otvorila som a tentokrát tam stál už Dylan. Ale s kruhmi pod očami.

„A-ahoj" objala som ho. Tiež ma objal, ale slabšie ako býva u neho zvykom.

„Ahoj," zašepkal. Vyzeral ako keby mesiac nespal a nejedol.

„Nedáš si niečo?" opýtala som sa už vo vnútri. On len pokrútil hlavou a ostal stáť. Toto je po prvý krát keď neviem čo mám pri ňom povedať. To ticho nie je vôbec príjemné.

„Dobre, tak pôjdeme do mojej izby?" usmiala som sa. On zase len prikývol a následoval ma.

Učila som sa už vyše hodiny a Dylan stále nič nepovedal. Len pozerá do blba a rozmýšľa. Ale dopekla o čom? Snáď sa nechce rozísť. Vlastne...my spolu nechodíme.
Len sme sa raz spolu vyspali a to bolo všetko. Bože, som taká hlúpa!

„Dylan?" položila som knihy vedľa seba. Konečne sa na mňa pozrel. V očiach však neboli žiadne iskričky štastia, ale smútok.

„Nehovor mi, že si v poriadku. Tie kruhy pod očami tam niesú len tak. Povedz mi čo sa deje." chytila som ho za ruku, lenže on ju vytrhol a postavil sa.

„Som závislý," povzdychol si.

„To nemyslíš vážne!?" vykríkla som. Toto nemôže byť pravda.

„Myslím a navyše sa do nedá liečiť." sklonil hlavu. Do očí sa mi začali drať slzy.

„N-nie, prosím...veď predsa každá závislosť sa dá niekde liečiť." snažila som sa ho presvedčiť.

„Vieš, veľmi pochybujem, že sa niekde dá liečiť závislosť na Clare Brooklynovú," usmial sa a podišiel ku mne.

„Pamätaj, že som všetko robil pre nás dvoch. Pre nás." jemne sa obtrel o moje pery a už ho nebolo.

Tak teraz som ešte zmätenejšia ako predtým. Nešla som však za ním. A to bola zrejme chyba. Stalo sa niečo, čo mi kvalitne pokazilo celý život...

Bola tam tá scénka!!! :333 Zajtra, možno v piatok posledná časť, deťúrence. Tešíte sa? Já áno. Ten koniec sa mi neskutočne páči a som na seba hrdá :DD
Ale to posúdite sami :*