Bez pozdravu som vystúpila z auta a kráčala ku škole. Za mnou som len počula pišťanie pneumatík.

Otvorila som veľké sklenené dvere a ocitla sa na chodbe plnej študentov.
Šla som ku svojej skrinke, zahĺbená vo svojich myšlienkach a nevšimla si, že sa na mňa niekto rúti.

Tvrdo som dopadla na zem a musím uznať, že to riadne buchlo aj bolelo.
Ruch na chodbe sa stíšil na minimum a vystriedal ho šum.

Dve silné paže ma chytili a snažili sa postaviť. Nohy som mala v poriadku, ale hlava na tom bola oveľa horšie.
Neodvážila som sa otvoriť oči až do kým niekto vedľa mňa nezavolal moje meno.

„Clare!“ ozvalo sa vedľa mňa. Otvorila som oči a zamračila sa na dotyčného, hoci neviem prečo.

V živote som ho tu nevidela a jeho šatsvo mi prezradilo, že nie je z tejto školy.
Jeho svetlo hnedé vlasy mu padali do tváre aj keď mu to len pridávalo ma kráse. Moment. Na kráse? Clare, spamätaj sa!

„Si Clare, nie?" prebudil ma z tranzu jeho hlas. Bol to typ hlasu, pri ktorom sa baby roztápajú. Veru, aj ja som mala na mále.
Aby som nevyzerala ako trapka, radšej som mu prikývla.

„Dobre. Si v poriadku?" opýtal sa zas. Z jeho hlasu bolo vycítiť strach. Veľmi pochybujem, že on patrí medzi tých slušných. A z čoho usudzujem? Jeho potetované ruky a outfit pouličného drogového dílera mi v tom dosť pomohol.

„Dobre," usmial sa a pustil ma. Keď som sa spamätala už bol preč a jeho osobu vystriedala Amy.

„Wááu!" pozerala sa tým smerom kadiaľ odišiel môj "záchranca" alebo ako ho nazvať?

„To myslíš vážne? Ani sa ma nespýtaš, či som v poriadku?" spýtala som sa s neveriackym pod tónom.

„To sa ťa spýtal on, nie?" opýtala sa lišiacky.

„Hej, ale neospravedlnil sa," odvfrkla som si. Veď čo som čakala.

„Vieš koľko dievčat by chcelo byť na tvojom mieste?" spýtala sa Amy krútiac hlavou.

„Ktoré dievča by sa chcelo nechať zraziť nejakým pouličným drogovým dílerom?" pokrútila som hlavou tentoraz ja.

„Zabudla si na niečo," vztýčila výhražne prst.

„Na čo?" nechápavo som po nej hodila pohľadom.

„Sexi drogový díler,“ zasnila sa Amy. Zasmiala som sa na ňou. Ona s tým nedá pokoj.

„Lenže tebe to môže byť akurát tak jedno. Tvoje pravidlá to zaiste nedovoľujú," preniesla otrávene.

„Amy, nezačínaj zase," zvýšila som hlas.

„Fajn, fajn,“ zdvihla ruky na znak obrany.
Vtedy akurát zazvonilo a my sme sa ako vždy pobrali do triedy...

***

„Konečne koniec!" zvýskla Amy a popritom hádzala knihy do tašky jedna radosť.
Len som jej prikývla a tiež spratovala knihy.
Spoločne sme vyšli z triedy až sme sa dostali ku hlavnej bráne.

„Tak sa vidíme zajtra. Drž sa." objala ma a utekala na autobusovú zastávku. Mám štastie, že bývam blízko školy. Aj keď, vlastne také štastie nemám.

„Hej, Clare!" ozvalo sa za mnou. Piataci.
Neochotne som sa otočila a pred sebou uvidela Parkera aj s jeho bandou.
Parker je jediný chalan, s ktorým sa rozprávam. To tiež len v škole.

„Ahoj, Parker." usmiala som sa.

„Kde si dneska bola? Veď som ťa vôbec nestihol," zasmial sa Parker. Doteraz som si vôbec neuvedomila, že vedľa nás stoja ďalší chalani. Sú to síce jeho spolužiaci, ale skoro nikto sa s nimi nebaví. Zrejme preto, že sa ich boja. A ja nie som výnimkou.
Majú podobný štýl ako ten chalan z rána. Lenže oni nie sú až taký pekní. Nie, nie nie. On nie je pekný!

„Možno, že naša šprtka konečne po prvýkrát išla za školu," ozval sa Josh. Hlavný dement ich partie.

„Poďme radšej,“ povedal Parker a ťahal ma preč.

„Len choďte, ale zapamäjte si, že sa ešte stretneme," zakričal ešte Josh. Nikto z nás mu neodpovedal. Nemali sme čo.

„Bože, to je taký idiot." zavrčal Parker.

„Nemá cenu o ňom ani hovoriť. On sa nikdy nezmení." povzbudzujúco som ho chytila za plece.

„Máš pravdu. A inak prišiel som za tebou lebo...no...či by si nechcela ísť niekam von," vykoktal sa a a nervózne si prehrabol vlasy. Tak rada by som mu povedala áno, ale...pravidlá sú pravidlá.

„Prepáč, nemôžem," a rozbehla som sa preč. Viem, že bude sklamaný, ale za prvé: nikdy som so žiadnym chalanom nebola vonku.

Za druhé: čo ak by ma chcel pobozkať? To by bol trapas storočia.

A za tretie: otec by sa to naisto dozvedel a som v keli.
Keď tak nad tým rozmýšľam pusu som vlastne raz dostala. Keď som mala trinásť, otec začal spolupracovať s jedným pánom a ten mal syna o rok staršieho odo mňa.
Bol celkom fajn, ale boli sme deti a ani jeden z nás nevedel prečo rodičia tak strašne chceli, aby sme boli spolu.

Dnes viem, že to bolo len preto, aby som neviedla firmu ja sama. Áno, firmu. Môj otec vlastní firmu s nehnuteľnosťami a darí sa mu až priveľmi dobre. Preto máme aj obrovský dom a všetci naokolo nás poznajú ako bohatú rodinu.
Keď ešte mama žila, zdôverila sa mi, že si na to nikdy nezvykla. Vždy chcela mať normálnu rodinu. No to sa jej nikdy nesplnilo.

Ani som si nevšimla a už som stála pred mojím domom.
Už som sa chystala odomknúť, no keď som stlačila kľúčku, dvere sa otvorili.
Zacítila som vôňu mäsa a a nejakej omáčky. Tak moment. Kto varí?
Otec varil, ani sa nepamätám.
Vošla som dnu a zhodila tašku z chrbta. Vôňa šla z kuchyne, takže môj smer bol jasný.

Čím bližšie som bola pri kuchyni, tým viac som počula veselé pískanie môjho otca.
Vtedy som ho uvidela s úsmevom na tvári ako sa venuje vareniu. Ale prečo, dopekla, varí?

„Ehm...ahoj?" povedala som.

„Jé, ahoj. Dneska príde moja kolegyňa, takže sa obleč nejako slušnejšie a nezabudni na správanie." vysypal otec. Vždy mi povie dve-tri slová, ale dnes mi toho povedal aj na týždeň.

Len som mu prikývla a pobrala sa do izby. Tam som otvorila skriňu a začala hľadať niečo slušnejšie.

Ak má otec takúto náladu, jeho kolegyňa musí byť naozaj výnimočná.
Budem štastná, ak aj otec bude, ale viete ako to býva. Skoro vždy im ide o peniaze...