Keď som však zažmurkala, tieň tam už nebol. No zrazu som nič nevidela. Neupadala som do žiadnej tmy alebo čo jednoducho som nevidela. Dá sa oslepnúť zo školského svetla? Ja som vedela, že sem nemám ísť.

„Hádaj, kto som," ozvalo sa za mnou. V žilách mi začala prúdiť krv ( ako keby doteraz nie) a zacítila som hnev.
Odstrčila som jeho ruky z mojích očí a dala si ruky v bok.

„Čo tu chceš, Dylan?!" zvýšila som hlas.

„Máte tu celkom pekné baby," uškrnul sa. Prevrátila som očami a oprela sa o unývadlo.

„Nevadí ti, že si na babských?" pousmiala som sa. Stačia dve vety a hnev je preč. Človeče, toto mi nerob

„Už som tu veľa krát bol. A ver mi, že sa tu dá robiť veľa vecí."  jeho uchylný pohľad som si nemohla nevšimnúť.

„Skvelé. A teraz k veci. Čo. Tu. Chceš?" každé jedno slovo som poriadne zvýraznila. Dylan sa tiež oprel o umývadlo a zapozeral sa mi do očí.

„Teba," zašepkal. Neveriacky som sa na neho pozrela, no jeho pohľad hovoril za všetko. Myslí to vážne.

„Mňa?" opýtala som sa pre istotu.

„Teba," zopakoval.

„A-a....čože?" zasmiala som sa mierne hystericky. Teraz ma hodí o stenu a začne nenásytne bozkávať. O týžden sa zobudím s bolestami brucha. A bum! Som tehotná! Dokonalá horror story. Nieže by som nechcela mať Dylana ako otca svojich detí, ale...tu moje myšlienky končia.

„Počula si dobre. Chcem teba, ale ísť s tebou von," zasmial sa, zrejme na mojom výraze.

„Na rande. Teraz," doplnil. Fajn, chlape. Volaj sanitku, kolabujem. Príčina infarktu - Dylan.

„A-ale ja som v škole. A navyše nemáš dosť práce s tou svojou?" odfrkla som si.
„Tak tu je ten problém. Ty žiarliš." začal sa smiať. Musím uznať. Nič vtipnejšieho som nikdy v živote nepočula.

„Nie, nežiarlim!" odula som spodnú peru.

„Ale áno. Videl som ten tvoj výraz, keď sa na mňa vrhla." a videl si aj tie slzy? Asi nie.

„Super. Takže ak dovolíš, ja sa idem vzdelávať." otočila som sa a s naštvaným faceom som chcela výjsť z toaliet. Chcela.
Náš drahý Dylanko ma samozrejme stihol otočiť späť. Teraz už sa všam nesmial.

„Tak prepáč. Nevedel som, že ťa to tak naštve." nahodil šteňací výraz. Len toto nie!

„V pohode. Ale aj tak sa idem učiť." opäť som chcela odísť z miestnosti.

„Môžem ti sľúbiť, že dnes sa už učiť nebudeš." oznámil mi s diabolským úškrnom a začal ma ťahať von. Toto sa otec nesmie nikdy dozvedieť...