Priblížila som sa ku dohodnutému miestu, ale so strachom.
Muž v čiernej koženej bunde sa ani trochu nepodobal na Dylana.
Z mojich myšlienok ma však niečo vyrušilo. Mužov pohľad...

Nevedela som rozoznať či je naštvaný alebo pobavený. Vlastne... Celého muža som nevedela rozoznať. Pokiaľ mám dobrú pamäť, tak sme sa nikdy nevideli.

Zrazu sa však začal približovať a ja som začala cúvať.
Chlap sa však nezastavil, práve naopak. Zrýchlil.
Ja som sa v momente otočila a pustila sa do behu. Lenže.... Ja neviem rýchlo bežať...

###

Ostré svetlo ma prinútilo otvoriť oči. Prvé čo som si všimla bolo veľké okno, ktoré však malo mreže. Toto nevyzerá dobre.

Pomaly som sa začala dvíhať a vtedy som si uvedomila, že to bolo chyba.
Po celom tele som zacítila ostrú bolesť. Zasyčala som a radšej ostala ležať na zemi. O chvíľu sa však otvorili dvere a s nimi prišlo aj nepríjemné sýte svetlo.
Na svetlo som si pomaly zvykala a to mi umožnilo uvidieť silietu neznámej postavy.
Zrazu sa začala približovať, až kým nezastavila úplne pri mne.

„Je mi ťa ľúto, Clare." a tma. Nedokázala som sa pohnúť a ani rozoznať hlasy, ktoré som započula. To je jedna z nevýhod bezvedomia...

###

Zima. To je prvé, čo mi prišlo nezvyčajné. Celé moje telo sa chvelo od zimy. Pripomína mi to zamilované príbehy, kde dievčaťu naskočí husia koža z chlapcovho dotyku. Škoda, že toto nie je zamilovaný príbeh.

Pomaly som otvorila oči a zistila, že tu nie je tak ostré svetlo ako v...a kde vlastne?

Poobzerala som sa po menšej izbe. Aj keď nebolo moc dobre vidno, o stenách som mohla s istotou povedať, že boli biele a...a staré.

Keď som sa však otočila na druhú stranu, zbadala som posteľ a na nej osobu, ktorá ma skenovala pohľadom.
Chvíľu sme sa na seba bez slova pozerali, až kým moju myseľ opäť neovládla otázka.

„Prečo je tu zima?" zašepkala som a predo mnou sa objavila malá hmla.

„Pretože sme v chladiacej miestnosti." potichu sa uchechtol a hlavu si oprel o stenu. Sme v chladiacej miestnosti! Čo som zmrzlina?

„A prečo sme tu?" opäť som zašepkala. On sa len mierne usmial a potľapkal po mieste vedľa seba.
Opatrne som premiestnila svoje skrehnuté telo na požadované miesto a oprela si hlavu o jeho rameno.

„Máš priveľa otázok, Clare." zašepkal mi do vlasov.

„A mám na to aj dobrý dôvod." bránila som svoju zvedavosť. No uznajte. Kto by sa na to nespýtal, keď sa zobudí v chladiacej miestnosti?

„Si tu kôli mne." odpovedal po dlhšej pauze. Prekvapene som zdvihla hlavu a pozrela sa na zroneného Dylana.

„Ako to myslíš?" nadvihla som obočie.

„Clare, nemala si si so mnou začínať." sklonil hlavu.

„Prečo? Veď predsa nie si nejaký drogový díler." zasmiala som sa mierne hystericky. Dylanova reakcia ma však presvedčila, že to je pravda.
Smutne sa pousmial a jemne mykol plecami.

Pootvorila som ústa a chcela od neho požadovať viac než gestikulovanú odpoveď, no vtedy sa otvorili dvere (ktoré som si pred tým vôbec nevšimla) a celú izbu pohltilo, tentokrát ostré svetlo. Zrazu mi začínalo byť teplo...