Zobudím sa na príšerné zvonenie budíka. Rukou ho nahmatám a vypnem ho. V tom si uvedomím, že sa mám stretnúť s Dylanom. Ale veď je škola a ak by sa to dozvedel otec, tak som v keli. Ale ak by sa ti nedozvedel, tak nie som.

Svižne som vyskočila z postele a letela do šatníka. Vybrala som prvé, čo mi padlo pod ruku.
Zrazu sa však nečakane otvorili dvere a v nich stál otec. Prekvapene si ma premeral a s nadvihnutým obočím ku mne prikráčal.

„Ty nejdeš do školy?" pozrel sa mi rovno do očí. Presne toto ma vždy donutí povedať mu pravdu, ale dnes nie.
Vyrovnala som sa nadýchla.

„Idem oci, ale dneska máme neskôršie vyučovanie." zaklamala som. Otec si ma opäť nedôverčivo premeral. Žeby niečo tušil?

„Dobre, ale ak zistím, že si nebola v škole, tak..." pohrozil prstom a dramaticky odišiel z izby.
Cítila som sa ako po trojtýždňovom behaní. Klamanie veru dá zabrať.
Vtedy som si, ale spomenula na svoju predošlú činnosť.
Obliekla som si teda legíny, k tomu tričko a pro dverách som ešte zobrala tmavú mikinu.

Všetko vychádzalo skvelo, až na to, že otec bol stále doma. To je podozrivé.

„Oci?" zvolala som do ticha.

„Čo sa stalo?" odkričal mi otec a ja som sa bez váhania rozbehla za jeho hlasom.

„Ty dneska nejdeš do práce?" nadvihla som obočie.

„Dneska nie. Máme nejakú poruchu, takže by som tam bol nanič." mykol plecami. A sakra.

„Aha." hlesla som. Otec sa však otočil a opäť podišiel ku mne s pohľadom, ktorý jasne kričal, že mi neverí.

„Pokiaľ viem o chvíľu ti začína škola." pozrela na náramkové hodinky. Mojím telom prešla vlna strachu.

„No..." odmlčala som sa.

„Hodím ťa tam." zvolal odrazu a už ho nebolo. To snáď nemyslí vážne.
No na nemyslenie teraz nebol čas. Rýchlo som vbehla do svojej izby a nahádzala do tašky náhodné knihy.
O chvíľu som už poslušne stála pred dverami a čakala na ocka. Opäť si to poslušné dievča. Ozvalo sa niečo v mojom vnútri. Už nesmiem byť to poslušné dievča. Už nie. Sedemnásť rokov stačilo!

Zrazu sa z rohu objavila otcova silueta, ktorá však uprene hľadela do mobilu. Žeby z práce?

„Prepáč Clare, ale musím ísť do práce." hodil na mňa ospravedlňujúci pohľad. Zatvárila som sa smutne, aj keď v duchu som už otvárala šampanské.

„To nevadí, oci. Ale nehovoril si náhodou, že nemôžeš ísť do práce?" nahodila som falošný tón záujmu.

„Mal, ale práve nám zavolali z jednej veľmi dôležitej firmy, ktorú potrebujeme. Prepáč." dal mi pusu na čelo a už ho nebolo.
Tašku som v momente hodila do kúta a rýchlo bežala na dohodnuté miesto.
O chvíľu som už bola pred obchodom a uvidela postavu muža. No nebol to Dylan...