# Z pohľadu Clare #

„Kto tu je?" ukázal na pohodené Thomasove tričko otec.

„Nepamätáš si? Ach, jasné. Ty si bol opitý?" prekrútila som očami.

„Prepáč, ale musel som sa nejak odreagovať." bránil sa.

„Oci! A čo tak myslieť na dcéru! Alebo vieš čo? Aj ja sa idem odreagovať." schytila som mikinu a už ma nebolo. Počula som za sebou krik, ale neotočila som sa. Vyšla som sa na cestu a rozmýšľala kam pôjdem. Je sedem hodín ráno a ja sa chcem opiť. Oprava. Chcela.

Odbočila som do uličky, na ktorej je kostol. Dlho som tam nebola. Od maminho pohrebu.
Pri tejto spomienke sa mi nahrnuli do očí slzy a pár z nich sa mi skotúľalo po tváry. No to už som stála pred mohutnou bránou kostola.
Stlačila som kľúčku a potlačila dvere, na čo vydali škrekľavý zvuk.
Celý kostol som obišla. Zmenila som totižto svoje plány.
Tentokrát som otvorila menšiu bránku, ktorá nevydala žiadny nepríjemný zvuk. Prechádzala som sa pomedzi hroby a hľadala...mamu.

Na úplnom konci pozemnku som zastavila a sadla si na lavičku. Našla som ju. Viem, že ľudia sem chodia v najhorších časoch, aby sa svojim zosnulým zverili zo svojimi trápeniami. No ja som tu vlastne neni v najhorších časoch. Povedzme, že v tích horších.

„Nechcem znieť ako ostatný," začala som „ale chýbaš nám. Hlavne ockovi. Veď vidíš, čo sa sním stalo. Šiel sa odregovať, pitím. S nejakou...Nataly. Mňa nechal doma samú. Teda vlastne s Thomasom. Pamätáš si naňho? Od tvojho pohrebu som ho nevidela. A teraz je tu. U nás doma. Viem, že ho tu priviedli isté nepríjemnosti, ale aj tak som rada, že je tu. Necítim sa tak sama." dokončila som svoj monológ. Chvíľu som ostala ticho, snažiac sa zachytiť aj ten najtichší zvuk, ktorý by naznačoval maminu odpoveď. Ale nič. Všade hrobové ticho. Veď si na hrobe, Clare. Ja viem. Ale bola by som radšej keby som tu nemala žiadneho príbuzného. A už vôbec nie mamu.

Postavila som sa z lavičky a pobrala sa domov. Mala som v sebe taký zvláštny pocit. Bola v ňom radosť, že som sa mohla niekomu vyspovedať. Len ja a mama.
To som ešte nevedela, že som tam nebola sama...

###

„Bože, Clare! Toto mi už nikdy nerob!" objal ma otec hneď pri dverách. Ostala som zaskočená. Žeby sa otec opäť odreagoval ?

„Udusíš ma." hovorila som z posledných síl. Už dávno ma otec takto neobjal. A musím sa priznať, že mi to chýbalo.

„Sľúb mi, že už takto neodídeš. Strašne som sa o teba bál." opäť ma objal. Tentokrát jemnejšie.
Zrazu som započula ako niekto ide po schodoch.
O chvíľu sa pri nás ocitla Nataly, ktorá ma tiež rýchlo objala. Otec medzi tým odišiel. On ma tu nechal samú?

„Viem, Clare, že ma nemáš rada. Myslíš si, že som ocova ďalšia priateľka na týždeň, ale ver mi, že to s ním myslím vážne. Nechcem ho zmeniť...vlastne chcem. Ale to sa nedá. A ani od teba nechcem, aby si zmenila svoj názor na mňa." usmiala sa na mňa. Čo ma však prekvapilo bolo, že úprimne. Ale čo ma ešte viac prekvapilo...ona fakt má niečo v tej hlave.

„A len tak mimochodom, pôvodná farba mojich vlasov je hnedá." žmurkla na mňa a ja som hlasno preglgla. Fajn. Asi mám dočinenia s človekom, ktorý číta myšlienky.

Pokrútila som hlavou nad svojimi myšlienkovými pochodmi a šla do izby.
Keď som prechádzala popri Tomovej izbi, započula som jeho zúfalý hlas. Viem, že by sa to nemalo, ale ja som sa aj tak čo najviac pritlačila ku dverám.

„Ja viem, ale nemôžem to urobiť." hovoril Thomas. Chvíľu bolo ticho, no potom sa opäť ozval.

„Dobre, Chris. Ale ak sa o tom dozvie Clare, si mŕtvy! Nechcem stratiť aj ju." započula som jeho tichý vzlyk a mne došlo, že som to nemala počúvať.
Keď som započula jeho blížiace sa kroky, rýchlo som utiekla do svojej izby. V hlave mám plno otázok, ale žiadne odpovede. Musím zistiť o čo tu ide...