„Ladyy. Poď séém. Ná čičí," volala som na Lady. Je to malá biela mačka.

Síce nemôže nič hovoriť, ale aj tak je to jediný živý tvor v tomto dome, ktorý mi rozumie.

Keď sa Lady dlhšiu dobu nevracala, zobrala som do ruky krabičku od granúl a zahrkala ňou.

Vtedy sa už na mňa rútil maličký biely tiger.
Pohladkala som ju a dala zopár granúl. Vďačne ich zjedla a začala priasť.

Pohodlne som sa usadila na pohovku a zobrala do ruky knižku.

Bol to román. Milujem príbehy so štastným koncom. Otec mi to veľakrát vyčítal, vraj to tak v živote nefunguje a ja by som si mala uvedomiť, že nežijem vo svojej fantázií. Ako keby som to dostatočne nevedela.

Lady na mňa vyskočila a schúlila sa mi v lone. O chvíľu zaspala a v dome sa rozľahlo hrobové ticho.

To však netrvalo dlho a ticho v dome prerušilo zvonenie môjho telefónu.
Neochotne som zložila Lady na podlahu a kráčala k malému stolíku pri posteli. Svietilo na ňom meno Amy. Dúfam, že ma zase nebude pozývať do nočného klubu.

„Ahoj, Amy!"

„Ahojky. Však ideš so mnou do klubu?" aké nečakané.

„Amy, už som ti stokrát-" prerušila ma.

„Lenže Clare. Uvedom sa! Máš sedemnásť a-" prerušila som ju tentokrát ja.

„Áno a mala by som sa chovať viac ako tínedžerka. Chodiť sa každý piatok opíjať a každú sobotu zobúdzať vedľa nejakého neznámeho človeka,“ povedala som otrávene.

„Hej. Lenže tie tvoje pravidlá ti to nedovolia," a zložila. Obidve sme boli naštvané, ale čo už. Ona si začala.

To, že nechodievam do baru piť, fajčiť a neviem čo ešte, neznamená, že nie som tínedžerka!

Naštvane som sa hodila vedľa Lady, ktorá počas našeho rozhovoru opäť zaspala.
Začala som rozmýšľať, čo by som mohla robiť.

Knihu už mám prečítanú aj som upratala, naučila som sa a úlohy sú už dávno hotové. Nieže by som nejako milovala školu, to nie. Ale učenie mi ide a zo všetkých predmetov mám zatiaľ jednotky.

Musím byť taká, pretože môjho otca by porazilo, ak by som domov doniesla čo i len trojku. Ak by tu bola mama, určite by som bola štastnejšia. Aj ocko.

###

Cŕŕn. Ozvalo sa na celú izbu. Prekliaty budík. Cŕŕn. Ozvalo sa zase. Takže on si nedá pokoj! Začala som po ňom búchať až kým nespadol na podlahu celý rozbitý. Nemal si začínať. Ale inak som mierumilovný človek so slabosťou na budíky.
No, ale keďže už zvonil budík, znamená to, že idem do svojej milovanej školy.

Postavila som sa z postele a podišla ku skrini s veľkým zrkadlom. Prehrabla som si svoje svetlo-hnedé vlasy, ktoré sa občas zdali až blonďavé, a dala si ich do vysokého copu.

Zo skrine som vybrala školskú uniformu. Áno, máme školské uniformy, keďže sme škola pre deti s väčším finančným rozpočtom a musíme adekvátne reprezentovať. Nakoniec som sa jemne nalíčila, ale tak aby to otec nemohol vidieť a zišla dole.
Otec sedel v kresle a čítal noviny. Popri tom popíjal kávu. Doping do práce.

„Dobre ráno, oci," slušne som pozdravila. Pamätám si ako som mu raz ráno povedala len ahoj a už som dostala trojhodinovú prednášku o slušnosti. Takže chápete, prečo nejdem riskovať.

„Dobre ráno," odzravil, no stále mi nevenoval ani pohľad.

Z kuchynskej linky som si zobrala tanier s raňajkami a sadla si za stôl.
Otec ešte stále pozeral do tých svojich novín. Veď načo sa pozrieť na svoju dcéru.
Nebudem tu riešiť takéto blbosti a radšej som sa pustila do raňajok.

„Choď si to ihneď zmyť!" zareval zrazu otec. Keďže som to nečakala, riadne mnou trhlo.
No aj tak som nechápala, o čom otec hovorí a podľa toho bol aj môj pohľad.

„Myslíš si, že som slepý? Veľmi dobre vieš ako neznášam tie..." radšej nedokončil. Vtedy mi to došlo. On myslí môj mejkap.

„Ale oci, veď už mám skoro osemnásť!" naštvane som vstala.

„Na tom nezáleží. Pokiaľ bývaš v tomto dome a si moja dcéra, také niečo nosiť nebudeš!" vstal aj on. Och, ani nevieš ako veľmi by som si priala nebyť tvojou dcérou, pomyslela som si.

S dupotom som vybehla po schodoch a buchla dverami. Veľmi dobre viem, že ma trest neminie.

Podľa otca by som mala byť poslušná a tichá osoba. Nemala by som odvrávať a zdvorilosť má byť u mňa na prvom mieste. Keďže som vždy bývala s otcom, ktorý zastával tieto názory už odpradávna, som na to naučená. Nikdy by som si nedovolila urobiť to, čo dnes. Otec bol a je veľmi prísny. Nezazlievam mu, že ma chce vychovávať, ale v poslednom čase to preháňa.

Zobrala som si odličovací tampón a pre istotu zmazala všetok mejkap.
O chvíľu som bola hotová. Utekala som dole a pred dverami ma už čakal nervózny otec.

„To ti trvalo," preniesol netrpezlivo a kráčal ku autu.
Keď sme obaja nastúpili, otec naštartoval. Možno sa pýtate prečo nechodím do školy sama. Na to vám dám jednoduchú odpoveď.
Môj otec totižto nechce riskovať, že by som sa stretávala s nejakým chlapcom. Aj keď si myslím, že drahý ocinko sa nemá čoho báť, keďže zatiaľ o mňa žiadny neprejavil ani najmenší záujem...