V jednej malej krajine v srdci Európy bolo jedno mestečko a v tom mestečku jeden malý rodinný dom. V tom dome žil pár, ktorý sa nejaký čas snažil o dieťatko. Volali sa Mária a Andrej. 

 Každý víkend sa Mária a Andrej, stretávali s ich blízkymi kamarátmi. Poznali sa s Petrou, ktorá bola dlhé roky osamelá, a potom s ďalším zamilovaným párom – s Karolínou a Jakubom. Oni tiež chceli veľmi dieťa, ale nedarilo sa im to. 

 Jedného dňa – bol to piatok – mali Mária s Andrejom znovu na návšteve svojich kamarátov. Ale tentokrát to bolo niečím iné. Mária nosila pod srdcom dieťa. 

Posadali si na rohový gauč v ich obývačke, Andrej priniesol každému (okrem Márie) pohár bieleho vína a napokon si sám sadol vedľa manželky.

„Musíme vám dnes niečo povedať," prehovorila Mária jemne.

„Čo sa deje?" spýtala sa Petra a odpila si z vína.

„Budeme mať bábätko," odpovedal Andrej a pozrel sa s úsmevom na svoju ženu. Maja sa tiež usmiala a pohladila si ešte stále štíhle brucho.

Karolína s Jakubom sa na seba smutne pozreli. Karolína hneď však na to vybuchla do zúrivého amoku.

„Tak vám sa to podarí a mne nie? To nie je fér. My sme spolu už dlhšie ako vy. Prečo aj ja nemôžem mať dieťa?"

Bola tak rozhnevaná, že vstala z gauča kričala na Máriu a Andreja.

„Ja som mala mať dieťa skôr!"

„Kaji, vždy si vo všetkom bola prvá. Kamarátime sa od detstva. A navyše tvoj hnev je neopodstatnený. My za to nemôžeme, že sa to vám ešte nepodarilo." riekla pokojne Mária.

Vtedy chcela Karolína ešte niečo povedať, no Jakub ju potiahol za ruku a ona si k nemu sadla. Napokon – po chvíli trápneho ticha – sa obaja zobrali a odišli. Petra však zostala.

„Nechápem, čo sa jej porobilo. Myslím, že to ako sa snažia o dieťa, jej už lezie na mozog," povedala Petra.

„Neviem. Dúfam ale, že zas nebude čarovať." zamyslela sa Maja a prekrížila si ruky na prsiach.

„Čarovať?"

„V poslednom čase ju stále počúvam ako niekoho preklína a praje mu len to zlé. Raz povedala, na kolegyňu z práce, že ju preklína a hovorí, že nech sa jej niečo stane, aby skončila v robote."

„Aby získala jej miesto," doplnil Máriu Andrej.

„To je hnus."

„Je. A horšie je na tom to, že jej kolegyňa odišla z práce, pretože sa jej stala nehoda. A nikto nevie, kto to zavinil a čo sa stalo. Cesta bola suchá, nepršalo a dokonca tam nebolo ani veľa áut."

Petra mierne vypúlila oči. „A vy veríte tomu, že to má na svedomí?"

„Neviem, ale ak je to náhoda, tak pekne hnusná," povedal Andrej.

„Ja tomu asi verím. Lebo náhody neexistujú." Mária sa po týchto slovách pritúlila k svojmu manželovi.

Čas ubehol veľmi rýchlo a Mária porodila krásne dievčatko. Rozhodli sa, že jej dajú meno Ružena. Bola veľmi krásna. Mala svetlohnedé vlásky, zelené očká a už od narodenia sa krásne usmievala.

Keď si ju Mária priniesla domov, v telefóne ju čakala nepekná správa od Karolíny.

„Vraj sa ti už narodila dcéra. Gratulujem. Ale dlho z nej takú radosť mať nebudeš. Pretože na jej sedemnáste narodeniny zaspí naveky. A ver tomu, že to tak bude. Bude mať v živote smolu. MALA SOM MAŤ DIEŤA AKO PRVÁ!"

Mária sa s hrôzou v očiach pozerala na správu a takmer skolabovala. Bola veľmi poverčivá a verila na takéto veci a vždy sa obávala toho, keď jej niekto prial niečo zlé. A v živote sa jej tieto veci stávali. Nebolo by to po prvýkrát, čo jej niekto niečo závidel a prial jej, aby to stratila. Mária si v živote zažila kopu strát. Teraz bola skutočne šťastná, keď našla Andreja a mali spolu prvé dieťa. Ale aj to jej chce niekto pokaziť.

Andrej to však nebral vážne a tak si Maja nechala svoje starosti o dcérin život len pre seba.

Roky ubiehali s neuveriteľnou rýchlosťou a Ružena rástla do krásy. Mala dlhánske hnedé vlásky, ktoré jej siahali až po pás. Aj keď ju Mária trochu podstrihla, vlasy jej hneď narástli späť do pôvodnej dĺžky.

Život šiel ďalej úplne obyčajne ako v každej trojčlennej rodine. Ružena chodila do škôlky, potom do školy a bolo hneď od začiatku vidno, že to bude veľmi snaživá žiačka. Jediné, čo bolo na túto dobu iné, bolo to, že Mária nechcela dávať na sociálne siete svoju krásnu dcérku. Vedela totiž, že sa k tomu môžu dostať ďalší neprajníci a môžu zhoršiť kliatbu, ktorú už vyriekla Karolína. Či by sa to splnilo, alebo nie, Maja to nechcela riskovať.

V tej dobe bol trend dávať fotky svojich detí na sociálne siete. Keď sa Mária dozvedela, že je tehotná, priznala si, že by bola rada, keby mohla aj ona zverejňovať tieto fotky. Denne sa totiž kochala fotkami od iných mamičiek.

Keď Ružena oslávila štrnásť rokov, mama jej hovorila o neprajníčke Karolíne. Ružena tomu chvíľu neverila, no keď jej povedala aj o tom, že jej priala smolu v živote, prinútilo ju to uveriť tomu. Mala neustále smolu. Vždy sa jej v živote niečo pokazilo. Napriek tomu, že sa dobre učila, smola sa jej neustále lepila na päty.

Zostávali jej teda tri roky do sedemnástich narodenín. Mária z toho bola nešťastná. Snažila sa nevenovať tomu pozornosť, ale nedalo sa jej to. Dokonca sa s Andrejom o tom niekoľkokrát pohádali, pretože on tomu stále nechcel veriť a nazýval svoju manželku bláznivou.

Keď jedného večera Ružena počúvala rodičovskú hádku, spomenula si na rozprávku o Šípkovej Ruženke. Tak neskutočne sa táto rozprávka podobala jej životu. Akurát nebola žiadna kráľovná ani kráľovstvo. Svet bol moderný. Každý mal smartfón a bol aktívny na sociálnych sieťach.

Takisto aj Ružena.

Lenže jej celý spoločenský život sa odohrával len na sociálnych sieťach. Nemala kamarátky. Len pár dobrých priateľov z Facebooku. Bola veľmi osamelá. A v podstate to bolo aj kvôli tomu, že jej mama nedovolila nikam ísť. Bola na ňu tak naviazaná a tak sa o ňu bála, že ju pri sebe pútala.

V ten večer, keď sa rodinným domom ozývala hádka jej rodičov, cítila sa veľmi osamotená. Ležala na svojej posteli a hrala akúsi hru, ktorú si len teraz stiahla a začala ju veľmi baviť. Medzi úrovňami na ňu vyskočila reklama na zoznamku. Tinder.

Možno sa mi podarí sa s niekým zoznámiť, pomyslela si a dala aplikáciu sťahovať. Ubehlo len pár sekúnd a Ružena sa mohla vrhnúť na registrovanie.

Do profilu napísala potrebné informácie, niečo o sebe a naučila sa, ako „swipovať" takže si vyberala z množstva krásnych chlapcov v jej veku. Niektorým napísala.

Ešte v ten večer si začala písať so sympatickým Tomášom. Četovali spolu takmer až do jednej v noci. Ružena už nepočula rodičovskú hádku a trochu sa jej uľavilo, keď v dome nastalo konečne ticho.

Rozlúčila sa s Tomášom, s ktorým sa jej výborne písalo, pretože bol vtipný, a len čo odložila mobil na nočný stolík, zaspala.

Keď uplynuli tri roky a Ružena oslavovala svoje sedemnáste narodeniny, jej matka bola stále v strese neustále dohliadala na dcéru. Bola sobota a to znamenalo upratovanie. Ružena pomáhala Márii a popritom si dopisovala s Tomášom. Začali spolu chodiť pred rokom. Býval vo vedľajšom meste a tak sa stretávali. Otcovi sa nepáčilo, že Ružena už chodila s chlapcom, ale nechal to tak. Napokon, mala už šestnásť, keď spolu začali chodiť. I tak však z jej vzťahu nebol nadšený.

Po upratovaní sa Ružena otočila na Máriu, ktorá práve naberala obed.

„Mami, chcela by som ísť po obede von. Môžem?"spýtala sa.

Mária na ňu pozrela a mračila sa.

„Nie, dnes nie. Dnes zostaneš doma."

„Ale mami!" zvolala nahnevane Ružena.

„Nie, nikam. Budeme spolu robiť džem," povedala a sadla si za stôl.

Ružena bola naštvaná. A veľmi. Ale napriek tomu sa rozhodla poslúchnuť. Strach, že sa jej niečo stane bol v nej zakorenený od toho, koľkokrát jej to Mária opakovala.

Rozhodla sa však, že pred matkou zanechá naštvaný postoj. Len čo dojedla, odložila tanier do umývadla a nahnevane vybehla do svojej izby.

Zatvorila za sebou dvere a vtom sa jej zatočila hlava. Pred očami sa jej začali zväčšovať čierne bodky a ona upadla do bezvedomia.

Ani nie o päť minút neskôr Mária klopala na dcérine dvere a volala ju, aby jej šla pomôcť s džemom. Nik jej však neotváral. Spanikárila a vletela do izby ako namydlený blesk.

Dcéru našla ležať na koberci hneď vedľa postele. Bola bledá.

Okamžite prepukla v plač, no i tak vytiahla z vrecka mobil a v návale hystérie zavolala záchranku.

Opísala stav, v ktorom sa dcéra nachádza a nervózne operátorku pobádala, aby tam urýchlene niekoho poslali.

Hneď na to zavolala Andrejovi, ktorý bol v práci. Sľúbil jej, že za ňou príde.

Sanitka prišla až o pol hodinu. Mária medzitým ešte dvakrát volala na linku, v hysterickom záchvate.

Operátorka však vždy len pokojne povedala: „Vydržte pani, sú na ceste."

Máriu to vždy naštvalo, div že nehodila mobil na zem. Skúšala, či má Ružena tep. Našťastie stále žila.

Hneď ako prišla záchranka, naložili ju a aj Máriu a za húkania sa náhlili mestom do nemocnice.

Lekári dlhé hodiny vyšetrovali, čo sa s Ruženou stalo. Keď prišiel aj Andrej, ktorý hľadal svoju manželku takmer po celej nemocnici, z dvier vyšiel lekár.

„Vašej dcére zlyhávajú obličky. Akútne potrebuje darcu."

Vtedy Mária nezdržala slzy a Andrej ju hneď objal.

Andrej dcére obličku darovať nemohol. Sám mal len jednu. Mária však nebola vhodnou darkyňou.

Ružena sa prebrala na nemocničnom lôžku. Cítila sa neskutočne unavená. Zobudila sa na to, že do miestnosti niekto vošiel. Videla mamu, ako si vreckovkou utiera stekajúce slzy a otca, ktorý ju objíma okolo pliec.

„Čo sa stalo?" spýtala sa.

„Zlyhávajú ti obličky. Musí sa nájsť nejaký darca," povedal Andrej. Hlas mal pokojný, no v očiach bolo vidno starosti a slzy.

„Ale neumriem... či?"

„Samozrejme, že nie, Ruženka. Iste sa nájde vhodný darca."

„Doniesli ste mi mobil? Chcem napísať Tomášovi."

Andrej ho vzápätí vybral z vrecka kabáta. Ružena si ho vzala do rúk a hneď našla niekoľko zmeškaných hovorov od Tomáša.

„Už sme mu volali, príde ťa pozrieť," riekla Mária pomedzi slzy.

O chvíľu na to sa ozvalo klopanie na dvere. Bol to on.

„Ahoj." pozdravil ju a napokon rodičov.

„Ahoj, som rada, že si tu."

Tomáš k nej pristúpil a pobozkal ju na čelo.

„Stále nenašli darcu?" spýtal sa.

„Nie," pokrútila hlavou Mária.

„Kde sa môžem dať otestovať, či ním nie som ja?"

„Choď za doktorom Lieskom."

„Dobre, hneď sa za ním zastavím."

Tomáš sa teda dal testovať, aby zachránil svoje dievča. A on bol vhodným darcom. S darovaním však museli súhlasiť aj jeho rodičia. A oni súhlasili. Mali tak zároveň možnosť zoznámiť sa s Ruženinmi rodičmi.

Prišiel deň operácie a Tomáš i Ružena boli z toho celého nervózni. Po operácii nastali ťažké chvíle.

Bola tu otázka, či Ruženino telo prijme obličku bez problémov.

Ružena pred operáciou prosila a v duchu sa modlila, aby tentokrát nezasiahla smola a všetko sa podarilo.

A to sa splnilo.

O pár týždňov oboch pustili domov.

A ich láska bola ešte o to silnejšia. Napokon, keď mala Ružena dvadsať, vzali sa a mali spolu krásnu rodinu.

Ak vás zaujíma, čo sa stalo s neprajníčkou Karolínou, všetko zlé, čo vyriekla a priala druhým ľuďom, sa otočilo voči nej.

Ale nikto nevie, či sa z toho poučila, alebo sa vôbec niekedy poučí...