V deň keď sa všetko pokazilo.
Vlastne to boli dni, rozmazané útržky niečoho aj tak nekompletného.
Neviem presne kedy, možno keď sa prvá snehová vločka dotkla čelného skla a bez šelestu sa rozpustila.
Od tej chvíle muselo byť všetko perfektné.
Všetko hotové.
Všetko tak krásne zrovnané.
Možno chcem zabudnúť na neuzavreté etapy môjho bezcenného života, možno mi už slzy odplavili racionálne myslenie kdesi...
Nezáleží na ničom, na nikom, hlavne že je všetko podľa vzorcov, pravidiel, predpísaných princípov.
Má to zmysel, keď sa kružnica roztrhne na stuhy a unesie ju vietor, len čo sa snehové vločky prestanú topiť na čelnom skle a dovolia svetu ucítiť ich chlad?

Zvrátená
                
                   zamurovaná
                                    
                                      perfekcionistická

z                  
                              b             

               A
                                                         belosť.