Keď sa ráno zobudím, všetko ma bolí a mám opuchnuté oči od plaču. Poriadne si ich pretriem a doplahočím sa do kúpeľne, aby som si umyl mastnú tvár a zuby. Pozerám sa na svoj odraz v zrkadle a nespoznávam sa. Spomienky na včerajší večer sú ako v hmle a zviera sa mi z nich žalúdok. Ticho, ktoré vo svojom byte počujem, mi náhle príde desivé a nepríjemné. Samota ma zasiahne viac, než by som bol kedy čakal.

„Hazel?" zavolám do útrob bytu.

Všade zostane ticho. Zamračím sa a vyjdem z kúpeľne.

„Hazel!" zavolám trochu hlasnejšie. Keď vojdem do obývačky, je prázdna. Hneď sa pozriem na sviečku na poličke. Stále je napoly zhorená. Prídem k nej a dotknem sa jej. Bol to len sen?

„Baf!" zrúkne mi do ucha a mňa skoro šľak trafí. Hazel sa smeje ako šialená.

„Toto už mi nerob!" okríknem ju, ale nemôžem zabrániť úľave, ktorá ma zahltí.

Hazel sa prestane smiať a pozrie sa na mňa vážnym pohľadom. „Pamätáš sa."

„Áno," prikývnem. „Neviem... neviem, čo si s tým počať, Hazel."

„Ako že nie?" opýta sa.

„Celý život som veril, že nenávidím Vianoce. Neviem, čo sa stalo, neviem, ako to je možné, je to teraz ako keby som sa zobudil z dlhého sna a..." do očí sa mi vlejú slzy a neviem, ako ďalej pokračovať.

„Zomrela som, Yoongi," usmeje sa na mňa a v očiach má smútok. „Pamätáš?"

„Áno," isteže si pamätám, že zomrela.

Hazel ale zakrúti hlavou. „Zomrela som, a ty si bol pri tom."

Šok. Ako by ma niekto z celej sily udrel do hlavy. Nie. Nebol – nebol som tam. Nemohol som predsa-

„Hrali sme sa, Yoongi," povie. „Nebola to tvoja vina. Bola to nehoda."

Krútim hlavou. Nie. Nebol som tam. Nemohol som tam byť.

Hazel ma chytí za ruku, prepletie prsty. „Bola som vyššia než ty. Chceli sme zavesiť hviezdu na strom pred domom."

Dlaňou si prekryjem ústa, aby som zadusil vzlyk.

„Išla som tam sama. Nebola to tvoja vina."

Skús to ty, ja tam nedočiahnem!

Yoongi! Je to vysoko!

To zvládneš, budem ťa držať.

Tak dobre, ale drž ma pevne!

Neboj sa!

Toto keď zistí mama, sme mŕtvi, Yoongi.

Zabil som ju. Tá spomienka príde nečakane silná, nečakane ostrá, ako keby som tam znova bol. Cítim jej ruku, ako mi vykĺzne, vidím hrôzu v jej očiach, keď padá dole. Hviezda sa rozsype na tisíc kúskov, dopadajú do kaluže krvi. Kričím. V spomienke aj v skutočnosti. Držím sa za vlasy a na kolenách hlasno plačem.

„Nie je to tvoja vina, Yoongi," zopakuje Hazel. „Nemôžeš za to."