„Čo je také pekné na Vianociach?" opýtam sa potichu dívajúc sa na idiotskú reklamu v telke.

„Všetko," odpovie Hazel.

Je 20. december a Vianoce sú stále bližšie a bližšie a je to cítiť z každej molekuly vzduchu. Nepáči sa mi to. Cítim, ako moje telo ťažkne, ako každý nádych je bolestivejší a vôľa sa vôbec zdvihnúť a niečo robiť stále menšia.

„Nevidím na tom nič dobré, nič mi to nedáva. Vianoce mi len berú. A aj tak som ich vždy nenávidel."

„Blbosť," povie Hazel.

„Čo je blbosť?"

„Mal si Vianoce rád, už som ti to hovorila," pripomenie mi.

„To nie je možné. Nepamätám sa, že by som ich mal niekedy rád. Vždy mi prišli hlúpe," snažím sa pochopiť, o čo jej ide tými klamstvami, ale nemôžem na nič prísť.

„Pretože si to pamätať nechceš. A okrem toho si bol ešte malý. Tie spomienky už nemáš tak čerstvé," povie.

„Hazel, netrep. Nemohol som zabudnúť na niečo tak dôležité," zamračím sa.

„Ha! Vidíš! Dôležité! Sám to teraz hovoríš! Vianoce sú dôležité."

„Tak som to nemyslel," bránim sa.

„Hej, a ako teda?" opýta sa.

Len otvorím ústa, ale zas ich zavriem. Neviem, ako som to myslel. Vôbec neviem, prečo som to povedal.

„To mi stačí," usmeje sa. „Si pripravený."

„Čo?" nechápem.

„Si pripravený," povie znova. „Vieš, ako som hovorila, že som Duch Vianoc?"

„No. Hej," odpoviem, ale vôbec sa mi nepáči jej pohľad. Keď sa na mňa takto kukala ako malá, vždy z toho bol nejaký problém.

„Videl si Vianočnú koledu?" opýta sa potmehúdsky.

Vyvalím na ňu oči. „To nie."

„Ale áno," zasmeje sa skoro zlovestne.

„Nie," poviem a chcem rýchlo zmiznúť, ale Hazel ma chytí za ruku a pevne stisne.

„Neboj sa, mačiatko, nebudem ťa strašiť škaredými vecami. Len ti pripomeniem to pekné," usmeje sa a potom sa stane niečo neuveriteľné.

Najprv mám pocit, že sa mi zakrútila hlava a že padám k zemi, ale hneď potom si uvedomím, že žiadna zem tam nie je a že ani nie som vo svojim byte. Cítim len ruku, ktorá ma drží a ťahá niekam preč. Než sa nadejem, dopadnem nohami do – to je sneh?

Začujem zvuk vianočných kolied, aké spievali susedia na konci ulice, keď sme ešte bývali v Amerike. Počkať. Veď toto je ulica, na ktorej som býval v Amerike! A tamto – nie. Nie, to nie je možné!

„To sme my!" vykríknem neveriacky dívajúc sa na dve malé deti pred domom, ako nadšene stavajú snehuliaka.

Koľko som mohol mať rokov? Šesť? Sedem? Pozerám sa na to a nemôžem uveriť vlastným očiam.

„A čo si si prial pod stromček?" počujem maličké dievčatko.

„Farbičky a robota!" odpoviem jej ja v mojej menšej verzii.

„Robota!" vykríkne dievčatko a zdvihne ruky nad hlavu. „Aj ja chcem robota!"

„Roboti sú pre chlapcov," počujem sám seba a musím sa nad tým zasmiať.

„Nie sú!"

„Sú!"

„Nie!"

„Áno!"

„Yoongi!" kričí maličká Hazel, keď jej na hlave pristane snehová guľa.

Rozosmejem sa. Boli sme ozajstné čísla. Stále sme sa o niečo hádali a naťahovali ako súrodenci, ale vždy sme tam boli pre seba.

„Pôjdeš na Vianoce ku stromčeku?" pýta sa malá Hazel, keď spolu s mojim malým ja leží v snehu nedbajúc na to, že im obidvom musí byť strašná zima. Snažím sa spomenúť si na tie časy, ale aj keď sám seba aj Hazel spoznávam, nedokážem si túto spomienku vybaviť.

Zem mi opäť zmizne pod nohami, a keď znovu dopadnem, sneh je preč, a namiesto toho mám pod nohami mokrý chodník na námestí.

„Viem, že to je ťažké, Yoongi, ale pozri sa. Toto si bol ty, taký si kedysi bol," povie Hazel a kývne hlavou k hlúčiku ľudí pred veľkým vianočným stromčekom.

Pozriem sa tam a vidím opäť sám seba v rovnakej vetrovke, akú som mal, keď som sa hral s Hazel pred domom. Držím tam Hazel za ruku v palcových rukaviciach a obidvaja s úsmevom nahlas a falošne spievame jednu z vianočných kolied. Spolu s nami aj všetci, čo tam sú tiež. Keď sa rozhliadnem, uvidím aj mamu aj otca a Hazelinu mamu aj starých rodičov a všetky jej sesternice. Mala vždy veľkú rodinu a z nejakého dôvodu o strašne veľa prevyšovali ženy nad mužmi.

„Mal si Vianoce rád, Yoongi. Kedysi áno," povie Hazel smutne.

„Nepamätám si to," poviem úprimne.

„Zamkol si to v sebe," odpovie Hazel.

„Nechápem to," pozerám sa na seba a bolí to. Vidím, ako otváram ústa, ako spievam pesničky, ktoré z duše nenávidím, a usmievam sa pri tom. Kde sú tieto spomienky?

„Pôjdeme," usmeje sa Hazel a mne opäť zmizne zem pod nohami.

Ďalší deň z minulosti, tentokrát v našom starom dome, za oknom práv svitá. Pozerám sa na spiaceho seba v mojej starej detskej izbe. Tieto spomienky sa mi otvoria ihneď. Spomínam si na svoje kresby, na kútik, v ktorom som mal všetky obľúbené hračky. Pamätám si aj na tu škvrnu od džúsu, čo už nikdy nepustila z koberca.

Hazel ma chytí za ruku. „Pozeraj sa, Yoongi, a spomeň si."

Práve vtedy moje malé ja pomaly otvorí oči a zažmurká do ranného slnka. Chvíľu vyzerá zmätene, ale hneď na to sa mu oči rozšíria a úžasom otvorí ústa. Vystrelí z postele ako namydlený blesk a uteká, čo mu nohy stačia, priamo ku dverám.

„Mami! Mami, ocko! Sú Vianoce!" kričí moje malé ja ako šialené.

Hazel sa rozosmeje a uteká za ním. „Poď!" kričí na mňa.

A ja idem, bežím po schodoch do obývačky, k veľkému vianočnému stromčeku, a rozbaľujem darčeky, trhám papier z krabice a rozbaľujem robota a nadšene kričím a volám na mamu, aby sa prišla pozrieť.

„Počkaj, počkaj, ešte v ňom nie sú baterky," smeje sa mi mama, keď sa ho snažím zapnúť, ale ja chcem – a už rozbaľujem ďalší darček, papier letí na bok a ja opäť veselo kričím, to sú tie farbičky, čo som videl na obrázku v časopise!

Srdce mi búši a mama sa smeje a oco berie foťák, usmievam sa do blesku a potom už sa môžem od radosti zblázniť, pretože robot sa pohol a robí zvuky a - !

„Milujem Vianoce!" vykríknem behajúc za robotom.

Mamin smiech sprevádzajú koledy z rádia a zem pod nohami sa mi pohne a potom zmizne a srdce mi poskočí hrôzou a svet už sa točí a točí a potom bum. Je ticho.

Zažmurkám, nič nevidím, a po tvári mi tečú slzy, kde je stromček a môj robot a mama?!

„Yoongi."

Hazel! Natiahnem po nej ruky, Hazel! Chytí ma a objíme ma.

„Tíško, mačiatko. To je v poriadku," tíši ma. „Spomenul si si, však?"

Zhlboka sa nadýchnem a uvedomím si, aká je vedľa mňa maličká, aké veľké sú moje ruky a že som dospelý, že kľačím na podlahe svojho bytu v Soule, v Kórey. Z hrdla sa mi derie krik, z očí mi tečú slzy a v hrudi mám nepredstaviteľnú bolesť.

„Hazel," zašepkám a pevne si ju priviniem do náručia.