Je vo mne len malá dušička, keď klopem na dvere Jiminovej izby. Jeho mama ma pustila do domu. Asi nevie, že sa so mnou Jimin nerozpráva, ale to je len dobre, pretože inak by som sa k nemu asi nedostal.

Z nemocnice ho pustili skoro. Nič vážne sa mu nestalo, mal len slabý otras mozgu a dokonca ani žiadnu zlomeninu. Ale aj tak musí ležať a odpočívať a nerobiť nič náročné, aby mu nepopraskali stehy na hlave. Aspoň toľko mi povedala jeho mama, keď mu chystala čaj, aby som mu ho doniesol, keď už som tu, že ona varí a nemôže odísť z kuchyne.

Otvorím dvere a vojdem dnu. Jimin je prekvapený, že ma tu vidí, ale hneď nahnevane otočí hlavu preč odo mňa. Mlčky prídem k posteli a položím tácku aj s čajom na nočný stolík. Chvíľu tam len tak stojím a neviem, čo mám robiť, nakoniec sa ale váhavo posadím na kraj jeho postele.

„Prepáč," poviem.

To je všetko, čo vieš povedať?

Spomeniem si na rozhovor s Hazel a uvedomím si, že má pravdu. Vždy len poviem prepáč a potom sa začnem obhajovať, prečo som vlastne v práve. Opäť je mi zo seba zle.

„Skutočne ma to mrzí, Jimin. Nemal som sa tak chovať. Som idiot a nezaslúžiš si to. Chápem, že so mnou nechceš hovoriť a pochopím, aj keď ma už nebudeš chcieť nikdy vidieť, len... len som chcel, aby si to vedel a tiež som chcel vidieť, že si v poriadku a... prepáč."

Nič nepovie, Ako keby ma ani nepočúval. Zasiahne ma to, ale môžem si za to sám.

„Stále sa hnevá," ozve sa Hazel. Prekvapene sa na ňu pozriem a skoro jej odpoviem, ale rýchlo si uvedomím, že Jimin ju nevidí.

Tak čo mám robiť?

Ako keby mi Hazel čítala myšlienky, usmeje sa na mňa.

„To, že sa hnevá, znamená, že mu na tebe záleží. A to je dobré. Nechaj ho a poď. Teraz už neurobíš nič," prehovorí.

Ale ja nechcem ísť preč. Nie je to správne. Nemôžem len tak ísť preč! Potrebujem, aby so mnou Jimin hovoril. Aspoň jedno poondiate slovo, že je v poriadku alebo že ma vôbec vníma. Nechovaj sa ako sprosté decko, Jimin!

„Yoongi," osloví ma Hazel. „Teraz musíš odísť."

Postavím sa a najskôr váhavo prešliapnem z nohy na nohu, nakoniec ale počúvnem Hazel a odídem.

„Nie," poviem, keď stojím na chodníku a otočím sa späť k domu. „Nemôžem takto odísť. Hazel!"

„A čo urobíš, keď tam pôjdeš? Začneš naňho kričať? On s tebou nechce hovoriť."

„Ale prečo?!" zakričím na ňu a je mi jedno, či ma niekto počuje alebo vidí, ako kričím na vzduch.

„Pretože nechce," povie.

„To nie je odpoveď," nedám sa.

„Teraz ti musí stačiť," skríži ruky na hrudi.

„Nestačí," odmietam to prijať.

Hazel sa na mňa chvíľu mračí, ale nakoniec si povzdychne. „Pozri, Yoongi. Jimin teraz musí niečo vyriešiť. A musí to urobiť sám."

„Čo? Čo to splietaš? Čo sú to za hlúpe šifry? Hovoríš o tom, ako by mal vyriešiť svetový mier, alebo čo."

Hazel iba pokrčí ramenami a malými krôčikmi ide smerom ku mne domov. Ešte chvíľu trucovito stojím pred domom, ale nakoniec idem za ňou.