Bežím nemocničnou chodbou ako o život. Toto nemôže byť pravda! Do očí sa mi tlačia slzy a skoro spadnem zo schodov, keď bežím na druhé poschodie. Už z diaľky vidím Jiminovu sestru, ako hovorí o niečom s doktorom. Keď ma uvidí, tak na mňa zamáva a usmeje sa.

„Čo sa stalo? Čo je s Jiminom? Je v poriadku?!" lapám po dychu a v srdci mám hrôzu.

Keď mi Jisoo zavolala, že Jimina zrazilo auto, skoro som umrel od strachu.

„Kľud, dýchaj, Je v poriadku," snaží sa ma upokojiť.

„Kde je?" spýtam sa nezmyselne.

Jisoo sa zasmeje. „Tam v izbe."

„Môžem ísť za ním?"

„Samozrejme," ponúkne ma.

S malou dušičkou idem ku dverám, ale zastavím sa. Naozaj za ním môžem ísť? A chcem? Dva týždne ma ignoruje, neodpovedá mi na správy. Čo keď ma vidieť nechce? Hnevá sa na mňa ešte stále?

„Tak choď už," povie Jisoo.

Nebuď zbabelec, Yoongi, poviem si v duchu a konečne otvorím dvere. Jimina vidím hneď a on sa hneď pozrie na mňa.

„Prečo si tu?" opýta sa.

Je to ako kopanec do žalúdku. Nechce ma tu. Ešte stále je nahnevaný. Veď som nič neurobil! Mám chuť naňho začať kričať. Čo to so mnou je? Nie je to normálne! Mám pocit, že sa vo mne hromadí stále viac zlosti.

„Prečo so mnou nehovoríš?" odpoviem mu otázkou.

„Nie je o čom," povie Jimin.

Akože nie je o čom?! Veď sme kamaráti! To stačí vážne len toľko, že neznášam jeden zbytočný sviatok?

„Vieš čo, Jimin? Naser si," poviem, otočím sa a odídem z nemocničnej izby.

Domov ani neviem, ako som sa dostal, ale akonáhle za sebou zabuchnem dvere bytu, doľahne na mňa ťarcha celého sveta a rozplačem sa.

Poslepiačky dôjdem do kúpeľne, kde sa vyzlečiem a zaleziem do sprchy. Zatiaľ čo na mňa dopadá horúca voda, z očí mi tečie stále viacej sĺz. Neviem, ako dlho som v kúpeľni, možno len pár minút, ale možno aj hodinu. Keď vypnem sprchu a vyjdem z vane, zasiahne ma strašná zima, až začnem drkotať zubami. Prehodím cez seba župan a bez toho, aby som sa poriadne poutieral, odídem do obývačky a posadím sa na gauč a zabalím sa do deky.

Pália ma oči a bolí ma hlava. Potiahnem zapchatým nosom a oviniem si ruky okolo kolien. Je mi zo seba zle. Spomeniem si na Jimina v nemocnici. Prečo som naňho taký? Veď... veď mi nič neurobil. Pozriem sa na sviečku na poličke, ktorá je napoly zhorená.

„Hazel?" skúsim potichu.

„Áno?" ozve da vedľa mňa.

Úľavou sa opäť rozplačem. Bál som sa, že bola len výplodom mojej chorej mysle. A možná ním aj je. Ale to je jedno.

„Som idiot," poviem ticho.

„Áno, si," povie ona a potom ucítim niečo, čo by ma ani vo sne nenapadlo.

Hazel ma svojimi malými ručičkami objíme okolo pliec a pritiahne si ma do náruče. Keby som nebol tak unavený od plaču, najskôr by ma to vydesilo. Ale nezmôžem sa na viac než len na spokojný výdych a zavretie očí. Zaspím tak, ako som, zatiaľ čo ma Hazel hladká po vlasoch.