„Málo sa snažíš," prehovorí Hazel.

„Akože v čom?" nechápem. Nezdá sa mi, že by bolo niečo zle. Aj tak si poriadne obzriem svoje dielo. Nie, všetko je v poriadku, farby sa pekne prekrývajú, nikde nie je žiadna očividná chyba.

„Akože v čom," zopakuje neveriacky. „Ty si vážne idiot, Yoongi."

„Asi budeš musieť byť konkrétnejšia, Hazel," poviem jej.

„S Jiminom sa málo snažíš!" okríkne ma vyčítavo.

„Ako?" teraz sa na ňu neveriacky pozerám ja.

Ako že málo snažím? Napísal som mu a on ma aj tak ignoruje, tak čo sa mám z toho postaviť na hlavu alebo čo?

„Nemôžeš sa tu zavrieť a predstierať, že máš všetko u riti! Viem, že ťa to mrzí a aj Jimin to vie, len ty si to nechceš priznať!"

„Pozri, Hazel," povzdychnem si a pošúcham si oči. „Neviem, čo odo mňa chceš. Som dospelý aj ja, aj Jimin, nepotrebujeme pestúnku, aby nám hovorila, čo máme robiť."

„Očividne potrebujete. Bohužiaľ Jimin ma vidieť nemôže, túto výnimočnosť máš len ty. A takto ju zahadzuješ. Hanba by ma fackovala. Toľko ľudí by dalo všetko za to, aby sa mohli porozprávať s niekým, kto už nie je, ale mám taký dojem, že tebe som jedno. Veď sme boli kamaráti. Najlepší."

„Hej, to boli. Ale to som bol dieťa, ktoré ešte verilo na – na niečo," zaseknem sa.

„Je to také zlé, na niečo veriť?" spýta sa.

Odložím štetec a utriem si ruky do handry. Prešla ma chuť na maľovanie.

„Zomrela si na Vianoce, Hazel. Moja babka zomrela o dva roky neskôr, dva týždne pred Vianocami. A môj otec zomrel pred tromi rokmi, a hádaj, kedy...? Ale ty nemusíš hádať, veď vieš všetko," poviem chladno.

Vianoce mi len berú. A aj tak sú len výmysle niekoho, kto sa chcel hrať na šťastnú rodinku. Nemám ani šťastnú rodinku ani chuť sa hrať na nejaké posraté Vianoce.

„Nie, všetko neviem," zašepkala. „Neviem, kde je môj kamarát Yoongi. Neviem, kto si ty, a asi to nevieš ani ty. Zavolaj, keď to budeš vedieť."

Ani nestačím mrknúť a Hazel je preč.