Môžeš ma prestať ignorovať?

Rozčúlene sa pozerám na správu, ktorú som Jiminovi dnes ráno napísal a jediné, čoho som sa dočkal, je to, že sa pod ňou objavilo to nenávidené slovíčko: pozreté.

Už sú to štyri dni, čo so mnou nehovorí. Nechápem, ako môže byť jeden chlapec tak dlho urazený. Však som mu nič neurobil, len som mu povedal pravdu, ktorú aj tak už dávno poznal. Ja nemôžem za to, že to nedokáže pochopiť! Najradšej by som hodil mobil o stenu.

Jimin je idiot. Jednoducho naňho budem srať rovnako ako on na mňa, keď sa mi náhodou ozve.

„Si idiot, Jimin," poviem si pod nos. Rozhodnem sa, že naňho nebudem myslieť a pustím si nejaký seriál na odreagovanie. Idem do kuchyne, aby som si zobral nejaké lupienky a niečo na pitie, keď sa pozriem na stôl, kde je taška s vianočne ozdobeným logom obchodu.

Ta sviečka, čo som kúpil! Chcel som ju Hazel zapáliť na Vianoce. Nemal by som ju mať len tak pohodenú v kuchyni ako vrecko múky. Zoberiem sviečku a odnesiem ju do obývačky na prázdne miesto na poličke s fotkami, kde je aj moja spoločná fotka s Hazel, keď sme boli deti.

Neviem prečo, ale niečo ma prinúti siahnuť do vrecka a vytiahnuť zapaľovač. Chvíľu sa naňho pozerám a znovu si spomeniem na Jimina. Tento zapaľovač mi dal minulé Vianoce, aj keď nenávidí cigaretový dym a neznáša, keď fajčím. Idiot.

Rozhodnem sa, že zapálim sviečku za Hazel hneď a zaspomínam si pri tom na všetky blbosti, čo sme ako deti robili. Keď sa sviečka rozhorí, sadnem si na gauč a pustím si Ako som spoznal vašu mamu. Videl som ho už niekoľkokrát, ale asi nikdy ma to neprestane baviť.

Napchávam sa lupienkami, zapíjam ich plechovkovou kolou a smejem sa ako idiot, keď tu zrazu uvidím kútikom oka pohyb. Otočím hlavu a skoro sa zadusím, ako natiahnem lupienok do pľúc. Namiesto kriku sa tak začnem dusiť kašľom a snažím sa vymotať z deky, aby som mohol utiecť z obývačky. Zamotám sa a spadnem z gauča, odkiaľ sa začnem po zadku plaziť preč.

„Vyvádzaš ako malé dieťa," povie a ja začnem konečne kričať. Rozosmeje sa a mne na sa na rukách urobí husia koža.

„Č-čo... čo to má byť?!" je to nejaký vtip? Strieľa si zo mňa niekto?

„Nebuď hlúpy, mačiatko," povie a ja vyvalím oči.

„A-ako? Si to... si to skutočne ty?" zhlboka dýcham a snažím sa neumrieť od strachu.

„Hej, som. Ale ty nie si ty. Čo si to so sebou spravil?" pozerá sa na mňa zamračene.

Pozerám sa na ňu ako na prízrak. Ale veď ona je prízrak!

„No? Nič mi na to nepovieš, mladý muž?" opýta sa vyčítavo a založí ruky na hrudi.

„Ja – čo tu robíš? Veď si mŕtva, Hazel!"

Dievčatko zdvihne obočie a je to až príliš dospelé gesto na tak malé dieťa. Stále vyzerá ako desaťročná.

„Som si všimla, ďakujem," zaškerí sa na mňa. „Ale ty si si asi nevšimol, že žiješ."

„Čo?" nechápem.

„Čo čo? Netvár sa ako hlúpy, Yoongi, pozri sa okolo seba, veď tu bývaš ako v nejakej nore a vyhýbaš sa kamarátom! Čo to ako malo byť? Čo ti akože urobil Jimin, že sa k nemu tak chováš?"

„Ale-ale ako vieš o Jiminovi?"

„Och prosím ťa, všetko viem! Preto som prišla, než tu zhniješ ako nedojedený kúsok pizzy v tvojom koši!" vykrikuje na mňa.

Pripadám si ako vo sne. Nechápem vôbec, čo sa tu deje. Prečo je tu Hazel? Zaspal som a toto sa mi určite len sníva. Nemôže byť skutočná. Veď je už desať rokov mŕtva!