Jimin je ako neriadená strela. Prebieha z jedného obchodu do druhého, nadšene poskakuje okolo nezmyselných gýčov ako sú malí sobíkovia a vianoční škriatkovia a neviem čo ešte. Odniekiaľ dokonca vytiahne červenú čapicu s bielou babmuľkou a skoro ma porazí, keď sa mi ju pokúsi nasadiť na hlavu.

„Ešte raz sa s tým ku mne priblížiš a idem domov!" vyhrážam sa mu.

„Ale no ták, hyung! Idú Vianoce!" prehovára ma.

„Seriem ti na Vianoce, Jimin, vieš, že ich nenávidím," zavrčím.

Jimin sa zatvári ako poranené šteniatko a ja zaľutujem, že som naňho bol nepríjemný. Nezaslúži si to. Je to dobrý chlapec a naozaj dobrý kamarát. Vždy, keď ho vidím tešiť sa z Vianoc, pripomína mi Hazel. Možno aj preto Vianoce tak veľmi neznášam. Hazel totiž zomrela práve na prvý sviatok vianočný. Ani predtým pre mňa Vianoce neboli ničím dobré, ale po jej smrti som na nich doslova alergický.

Jimin sa prehrabuje v regály s vianočnými guľami, v ktorých sneží. Nepozrie sa na mňa, ani keď sa k nemu priblížim. Zožiera ma vina, aj keď som nič zlé neurobil. Jimin vie, že Vianoce nemám rád a aj tak mi ich stále pchá pod nos.

„Prepáč," ospravedlním sa mu.

„To nič," povie jednoducho a položí guľu medzi ostatné.

Hruď mi zviera nepríjemný pocit. Najradšej by som sa zobral a išiel do riti, ale to by so mnou Jimin už nikdy neprehovoril. Neznášam, keď mu svojim chovaním takto znepríjemním deň. Hazel si z toho nikdy nič nerobila, ale Jimin je v tomto celkom iný. Nemá rád, keď je naňho niekto zlý a ťažko také veci nesie.

Niekedy si hovorím, prečo sa so mnou stále kamaráti, keď má toľko iných kamarátov, s ktorými by mohol tráviť čas a ktorí by naňho boli oveľa milší. A určite by mali vianočnejšiu náladu než ja.

„Viem, že nemáš rád Vianoce," povedal Jimin neskôr, keď sme sedeli v kaviarni, kde mi kúpil sľúbenú kávu.

„Viem, že to vieš, preto nechápem toto všetko," poviem.

„Pretože sme kamaráti," povie Jimin. „A myslel som si, že ma máš aspoň toľko rád, že dokážeš... že by si mohol aspoň predstierať na chvíľu, že ti stojím za to, aby si si užil byť so mnou vonku aj keď ti tieto veci vadia. Veď čo ti to urobí? Čo si myslíš, že ťa niekto so mnou uvidí a bude si myslieť, že sme trápni alebo že sme pár alebo čo? Kde je problém byť so mnou na vianočných nákupoch? Veď určite aj sám musíš niečo kúpiť, nie?"

Zamračím sa naňho.

„Nikomu nebudem nič kupovať? Na čo? Je to smiešne. Nechcem tu byť jednoducho preto, že nemám rád ľudí, nemám rád toto divadlo a nechcem toho byť súčasťou. Poznáme sa dva roky, Jimin, tak musíš vedieť už od minulého roka, že s týmito sračkami u mňa nepochodíš."

Jimin je chvíľu ticho a pery ma pevne stiahnuté k sebe. Na chvíľočku to vyzerá, že sa rozreve.

„Dobre," povie nakoniec a postaví sa. Poberie zo zeme všetky svoje tašky a pozrie sa na mňa. „Pekný deň maj. Ahoj."

Zarazene sa pozerám na to, ako odchádza preč, ale neurobím nič preto, aby som ho zastavil. Aj tak nedokážem ignorovať, že to je, ako keby mi dal päsťou do brucha. Prejde ma chuť na kávu aj na zákusok, tak to všetko nechám na stole a idem preč. V nádeji, že Jimina ešte niekde uvidím, sa rozhliadnem, ale nie je tu po ňom ani stopa. Vopchám ruky do vreciek a zamierim k východu, aby som mohol ísť domov.

Neznášam December. Po ceste ku schodom sa pozriem do jedného z obchodov a hneď ma zaujme regál plný sviečok s vianočným motívom. Nemôžem sa na nich prestať pozerať, pretože jedna z nich má rovnaký vzor, aký nosila Hazel na svojom vianočnom svetri.