Nikdy som nemal rád Vianoce. Už odmalička som ich považoval za smiešne. Vyrastal som v Amerike, kde sa na Vianoce a vianočné sviatky ako také kládol až nezdravo veľký dôraz. Dokonca aj moja mama, ktorá bola hrdá na svoj pôvod, tomuto sviatku nakoniec podľahla a každý rok musela mať najkrajšiu výzdobu domu v celej ulici.

„Musíme nášmu národu robiť dobré meno," hovorila vždy.

Nenávidel som to. Oveľa radšej by som ako dieťa chodil na Vianoce domov k babke na dedinu, kde tieto sviatky nemali žiadne miesto. Babka bývala na kraji Daegu v Kórey.

Keď mi rodičia ako tínedžerovi povedali, že sa budeme sťahovať naspäť do Kórey, bol som nadšený. Nechápali, že to beriem tak dobre a mysleli si, že sa budem hádať a robiť problémy. Amerika ich úplne zmenila. Aj ich pohľad na svet. Videli asi priveľa filmov. Aj keď som si nepamätal nič z detstva, keď som ešte býval v Daegu, chcel som naspäť. Život v Amerike sa mi nepáčil. A ja som sa nepáčil Amerike. Každodenné posmešky v škole a následné bitky, s ktorých nikto nevyšiel ako víťaz a tých niekoľko spolužiakov, s ktorými som vychádzal, pre mňa nebolo nič, čo by ma mohlo v Amerike udržať.

A tá, ktorá by mohla, zomrela už niekoľko rokov predtým. Hazel bola tou najlepšou osobou, akú som kedy stretol. Nebola obľúbená, ale ani žiadny vyvrheľ, nebola ani pekná, ani škaredá. Obyčajné dievča s kučeravými vlasmi a guľatými okuliarmi červenej farby. Rada nosila ručne štrikované svetre od svojej mamy. A bola ľaváčka.

Ale ako som povedal, zomrela predtým, než som sa odsťahoval. Prečo som si na ňu spomenul práve teraz? Takmer o desať rokov neskôr?

Ach, áno. Hazel milovala Vianoce. Milovala ich najviac na svete a vždy sa mi smiala, keď som jej hovoril, že mne sa to nepáči, že Vianoce sú komerčné a neúprimné a že všetci sa cez nich pretvarujú, aká sú šťastná rodina. Keď som jej povedal, že u nás doma v Kórey sa Vianoce neslávia, skoro sa rozplakala. Ako sme mohli práve my dvaja byť najlepšími priateľmi?

Dnes by sa jej Vianoce v Kórey páčili. Boli snáď ešte viac komerčné než v Amerike, a to už je čo povedať.

„Kde zase si, ty škrečok?" osočí sa na mňa Jimin, keď konečne zdvihnem mobil.

„Kde by som bol, doma som," odpovedám s nezáujmom. Viem presne, čo odo mňa chce. Je December, všade vonku sú vianočné ozdoby, všade je vianočná hudba a všade predávajú všetko vianočné. Jimin tieto veci miluje ako nikto na tomto svete. Keby Hazel žila, určite by s ním tvorila ten najsladší a najvianočnejší pár na svete.

„No to je skvelé, takže máš čas ísť so mnou von!" raduje sa Jimin.

„Nie," poviem.

„Ako že nie? Hyung! Nemôžeš ma v tom nechať samého! Potrebujem nakúpiť darčeky a dneska je vonká tak pekne! Poď so mnou, prosím!"

„Nechcem."

Neznášam December.

„Kúpim ti kávu!" skúša to ďalej Jimin.

„Kávu už som pil," nenechám sa.

„Budem ti kupovať kávu celý mesiac!"

Povzdychnem si, čo mám s ním robiť? Najlepšie by bolo, keby som mu to položil a vypol si mobil, ale som si istý, že by som ho mal do hodiny pred dverami.

„Dva mesiace," poviem v nádeji, že to je veľa aj naňho.

„Platí!" vykríkne.

„Dobre, kde sa stretneme?" opýtam sa a neprekvapí ma, keď sa dozviem, že jeho hlavným cieľom je nákupné centrum.