Dodnes som si pamätala, ako moja izba vždy zívala prázdnotou, trónila v nej jedine veľká posteľ, obyčajná drevená skriňa, písací stolík, ktorý zažil aj lepšie časy. Dominantou celej izby však bola moja najväčšia láska.

Môj liek na všetko.

Bol dôvod, prečo som bola taká utiahnutá a bojazlivá. Nezažila som nič krásne, láskavé. Od malička som poznala iba nadávky, krik a neustály plač. Nevedela som to zastaviť, a tak som sa utiekala k tomu jedinému pokladu, ktorý mi dovolil na všetko chvíľu nemyslieť.

Zavrieť oči a ponoriť svoju myseľ na iné, krajšie a veselšie miesta. Miesta, kde deti neplačú, kde sú zdravé a nemusia umierať. Majú dvoch rodičov, ktorí ich milujú nadovšetko. Kde neexistuje neprávosť a nikdy nekončiaci smútok.

Roky plynuli a ja som každý deň cvičila. Hrala som srdcom, počúvala ušami a pod viečkami sa mi odohrávali rôzne obrazy. Mohla som byť kdekoľvek, cítiť čokoľvek. Túžila som však iba po jednom, a to, aby sa mi to niekedy splnilo.

Zdokonalila som sa. Človek by ani neveril, že som to dokázala sama, bez akejkoľvek pomoci. Áno, je pravda, že som nechodila na žiadne hodiny, strach mi to nedovolil. Vždy sme to boli my dvaja a moja láska. Nevnímala som okolie, nepočula som krik, ani búchanie. Vnímala som len jeho a moje prsty nežne láskajúce klávesy.

Až nastal deň, kedy sa všetko zmenilo. Odrazu sa dom ponoril do ticha a ten ohlušujúci pokoj ničil všetko, čím som sa dovtedy stala. Vystavané múry sa rúcali ako domček z karát. Oči mi pravidelne napĺňali slzy, o ktorých som ani netušila, že ešte mám.

Dni nabrali úplne iný smer a mňa pohltil obrovský smútok. Gniavil mi vnútro, ničil ma, pomaly a postupne ma zabíjal. Nevedela som to zastaviť. Každý deň som plakala a smútila. Vyhýbala som sa aj jedinej veci, ktorá ma dovtedy vedela od všetkého dostať. Pretože on,... pretože on ho miloval so mnou.

Každý deň počúval. Sedel nehlučne na posteli a počúval. Usmieval sa a mával rukami. Bol môj dirigent. Celý môj život sa točil okolo neho. Mojou úlohou ho bolo chrániť a ja som zlyhala. Tak ľahko a tak rýchlo. Nedokázala som ho medzi štyrmi stenami v tomto hroznom dome ochrániť. Jednoducho som všetko zničila. Nechala som ho odísť.

Do tej izby som už nechodila. Zamkla som ju na dvakrát a ponorila sa do práce. Čas všetko vylieči. Aj stratu milovaného. Aj neprávosť osudu. A možno raz,... snáď vylieči aj mňa samotnú.

Verila som v to, a tak som sa odovzdala svojmu osudu a žila ďalej.

Ten deň pre mňa začal celkom všedne. Ráno som vošla do kaviarne, pripravená na obrovskú zmenu. Pri stole, úplne v rohu, sedel agent, ktorý mi s tým mal pomôcť.

„Slečna Wanda, rád vás opäť vidím," prehovoril na mňa veselým hlasom.

„Oliver, potešenie je na mojej strane. Takže, môžeme sa do toho pustiť?"

„Objednal som vám vašu obľúbenú kávu, potom si ho môžeme ísť pozrieť."

Bol ku mne veľmi pozorný a slušný, a tak som poslúchla, prisadla si a počkala na svoju dávku kofeínu. Oliver na mňa pôsobil príjemným dojmom. Vypili sme kávu, predstavili si navzájom svoje návrhy a potom sme sa vybrali naprieč celým mestom k môjmu starému domu.

Pri chôdzi som nedávala pozor a zakopla, Oliver ma zachytil a ten náhly dotyk jeho dlane na mojej paži do mňa vyslal elektrický výboj. Pozrela som sa jeho smerom, poďakovala a v očiach uvidela slabú iskierku. Skôr, ako som však stihla vôbec niečo analyzovať, odvrátil tvár a pokračovali sme ďalej v ceste.

„Prečo chcete ten dom predať?" opýtal sa znenazdajky. Za celý ten čas, odkedy sa poznáme a stretávame, mi položil túto otázku prvýkrát.

„Nemôžem sa tam vrátiť. Nechcem ho."

Ako sme sa blížili čoraz viac k môjmu rodnému miestu, moje vnútro začal opäť pohlcovať známy pocit. Pľúca protestovali a dýchanie sa pre mňa stávalo oveľa ťažším. Srdce mi prudko bilo a v ušiach som počula jeho ozvenu. Pred očami sa mi zahmlievalo a chytala ma panika. Úzkosť spojená s mojou minulosťou a prežitými hrôzami, ma začala chytať do svojich spárov.

Nevedela som sa ubrániť, poddávala som sa jej.

„Wanda, ste v poriadku?" Prichádzal ku mne hlas akoby z diaľky. Zastavila som, aby som sa nadýchla, ale cez moje ústa sa vzduch nedostal.

Videla som strach v jeho očiach, možno beznádej, ktorá sa mu vpísala do tváre, no len na niekoľko stotín, pretože on sa dokázal rýchlo spamätať. Chytil mi ruky, pritiahol si ma k sebe a nahlas prehovoril. „Dýchaj, Wanda. Som tu a všetko je v poriadku. Dýchaj,..." opakoval stále.

Jeho modré oči na mňa hľadeli s toľkou úprimnosťou a bolo v nich mnoho starosti, až ma to prinútilo sa poriadne nadýchnuť. Raz, dva, tri razy a vytúžený kyslík naplnil pľúca. Ochabla som a len tak-tak ma zachytil. Spoločnými silami sme si sadli na schody najbližšieho domu.

Upokojujúco ma hladil po chrbte, hore a dole. Dýchala som čoraz lepšie, oči som mala stále zatvorené a moja ruka podvedome zablúdila na krk.

„Panebože, kde ho mám?" Vyľakane som šmátrala po retiazke, ale čím viac som sa snažila, tým sa moja panika vracala späť. V hlave mi znela jediná otázka, kde je?

„Wanda, som tu. Prosím, upokoj sa, ty ma tak desíš. Ako ti môžem pomôcť?"

Dalo sa mi vôbec pomôcť? Bola som tak zúfalá. Pomáhal mi pre mňa neznámy muž, ktorému som z nejakého dôvodu mne nepoznanému, verila. Stačilo len natiahnuť ruku a uchopiť príležitosť. Chytiť ju za pačesy a už ju nepustiť. Toto by mohla byť cesta von. Von z tohto neustáleho kolotoča bolesti a spomienok, ktoré drancujú moje vnútro.

A tak som urobila prvý krok. Po dlhých rokoch som sa odvážila prehovoriť. Rozprávať o svojich démonoch minulosti, pretože som túžila po konci a mala som ho na dosah.

„Ten dom,... prežila som v ňom celé detstvo. No nepoznala som lásku, pohladenie, objatie, pekné slová,... ten dom bol plný nenávisti, strachu a bolesti. Mala som však svoju izbu, kde som trávila čas so svojím mladším bratom. On dokázal to, čo rodičia nie. Boli sme iba my dvaja proti celému svetu. Spoločne a navždy."

Odmlčala som sa. Pozrela som na Olivera, ktorý naďalej nepohnuto sedel a počúval. Pohľadom naznačil, aby som pokračovala.

„Ochorel. Dlhé mesiace sme s tým bojovali, ale nakoniec,... nakoniec prehral."

Zlapal po dychu a nežne ma objal.

„Panebože, Wanda, ja som netušil. Prepáč. Veľmi ma to mrzí. Nemusíš pokračovať. Ja,... naozaj som nechcel. Nevedel som,..."

„Ani si nemohol, nikto to nevie. S nikým sme sa nestýkali, v škole sa nám radšej otáčali chrbtom. Týrané deti, ktoré o sebe nič nerozprávali a nechceli si k sebe pripustiť nikoho. Báli sme sa."

Jeho objatie nepoľavovalo. Sedeli sme na schodoch, pozerali pred seba a ja som naberala odvahu. Tak veľmi som túžila, aby som mohla byť voľná. Neniesť ťarchu minulosti, slobodne sa nadýchnuť a začať konečne žiť. Roky samoty mi už prekážali a chýbalo mi toho viac.

„A rodičia?" opýtal sa po chvíli.

„Neviem a ani netúžim vedieť. Jedného dňa, keď som sa vrátila zo školy, boli preč. Jednoducho ušli. Predo mnou, pred svojou zodpovednosťou. Netuším. O niekoľko mesiacov mi prišla darovacia zmluva. Iba to. Žiaden list na rozlúčku, či vysvetlenie. Jednoducho ma opustili a ja som ostala sama."

Krutá pravda, ktorú som konečne vyslovila, uvoľnila niečo vo mne. Zaklipkala som očami a jedna slza lenivo stiekla po rozpálenom líci. Ďalej nebolo potrebné hovoriť. Postavila som sa, zapravila si blúzku do sukne a vzhliadla na Olivera.

„Poď, nech to už mám za sebou."

„Dobre. Kedy si tam bola naposledy? Ak ti teda nevadí o tom rozprávať. Ja sa nenahnevám, ak budeš mlčať."

Čím som si zaslúžila, že spomedzi všetkých realitných maklérov som narazila práve na Olivera?

„Pred ôsmymi rokmi som zatvorila dvere poslednýkrát." Viac nebolo nutné vysloviť.

Pamätala som si to celkom presne.

Vonku pršalo, všade v dome bolo mŕtvolne ticho a ja som zaklapla veko na piane. Posledné tóny už vydalo veľmi dávno a na jeho klávesoch boli nánosy prachu. Zišla som dole do haly, urobila poslednú otočku, očami premerala prázdny priestor, na ktorý som nechcela spomínať a keď som prekročila prah dverí, hlasno som nimi buchla. Bol koniec.

To, čo som tam zamkla, som sa snažila uzamknúť aj vo svojom vnútri. Dlho sa mi to darilo, ale teraz sa to pýtalo na povrch. Emócie so mnou mávali, moja duša túžila po odpustení a po láske.

Skoro som nedýchala, keď sme sa konečne dostali pred tie červené dvere. Okná boli zatlčené doskami, omietka postriekaná chúlostivými grafitmi a terasa sa pomaly prepadávala. Zdolali sme tri schodíky, siahla som do kabelky po kľúč a ani som nepípla, keď som odomykala.

Prvého som nechala vojsť Olivera, mňa niečo neviditeľné držalo von. Musela som sa však spamätať. Pre Henryho. Pre seba.

Dolné poschodie sme prešli behom niekoľkých minút a každý môj pohľad okolo seba spôsoboval nové a nové rany. Bolo tu však aj niečo iné. Cítila som, akoby zo mňa niečo postupne opadávalo. Cez všetku bolesť, ktorú vyvolávali spomienky a tie zvláštne pocity v týchto priestoroch, mi po pokožke niečo brnelo. Ľahký vánok pohládzal moje telo a ja som túžila zistiť, odkiaľ sa berie.

S Oliverom sme spoločne vyšli na vrchné poschodie a prešli si všetky izby. Ostala len jediná. Tá moja.

„Môžeme?" opýtal sa opatrne. Nadýchla som sa, prikývla. Spomienky na časy krásne, keď sme tu sedávali s Henrym a hrali sa, že naši rodičia sú na nás dobrí, boli odrazu tak živé. Keď sme nepočuli ich večné hádky, nadávky a nedostávali ranu za ranou. Keď som sa s nadšením posadila za piano a svojou hrou som mu chcela vyčariť úsmev na tvári.

Nič sa tu nezmenilo. Posteľ bola prekrytá bielym igelitom, skriňa naďalej zatvorená a na mojej láske bola asi tona prachu.

„Ty tu máš piano?" opýtal sa prekvapeným hlasom.

„Áno, kedysi som hrávala." Prezradila som mu ďalší dielik do mojej skladačky menom minulosť. Kedysi,... až do toho dňa, kedy neumrel a nepochovala som v sebe všetko dobré, čo tam ešte ostalo. Spolu s ním odišla aj chuť hrať. Odišla časť mňa samej, moja druhá polovička, môj anjel.

Urobila som zopár opatrných krokov a rozhliadla sa. Ani náznak zmeny, či nejakej prítomnosti. Nik tu nebol. Pohľadom som zablúdila späť k pianu a na jeho krídlo, pretože keď Oliver odtiahol závesy, v silnom svetle sa na ňom niečo zalesklo.

V prvej sekunde sa mi dych zasekol v hrdle a v tej druhej som sa opäť chytila rukou na hrudi, kde som ho nosievala. Ako je to možné?

„Môj stratený medailón." Spolu s výdychom som sa tam rozbehla. Schytila som ho do ruky a pozorne ho skontrolovala. Áno, bol to on. Ale ako sa tu dostal? Nosievala som ho každý deň, nikdy som si ho nedávala dole. Patril Henrymu a ja som ho nechcela sklamať.

Neustále som ho držala v rukách a svet sa so mnou pomaly začínal točiť, keď ma niečie ruky pohladili po tvári. Svoj pohľad som opäť zaostrila na Olivera, ktorý sa na mňa jemne usmieval. Po tele mi znova prebehol ten zvláštny vánok, tak ako dole v kuchyni. Skontrolovala som okná, ale boli zatvorené. Odkiaľ sa tu bral?

„Wanda, deje sa niečo?" prehováral ku mne, ale ja som mu nevedela odpovedať. Dialo sa niečo? Ja som si to nevedela rozumne vysvetliť, stála som tam a rozmýšľala, kedy som ten medailón mala na sebe naposledy. Bola by som prisahala, že ešte dnes ráno visel na mojom krku.

„Ja,... neviem. Ten medailón,..." chcela som to zo seba dostať, potrebovala som to. Možno som bola blázon a roky samoty sa na mne patrične podpísali.

Videl, aká som bola nesvoja a tak mi ponúkol, aby sme sa posadili. Dýchala som plytko, a tak otvoril jedno okno, aby sem nahnal čerstvý vzduch. Minúty sa spájali do hodín, kedy sme na tej otrasnej posteli sedeli v tichosti. On čakal a ja som rozmýšľala.

„Ten medailón patril bratovi. Po jeho smrti som si ho zobrala a nikdy nedala z krku dole. Som si viac než istá, že dnes ráno som ho na krku ešte mala. Keď sme sem išli, ten môj záchvat paniky, to bolo preto, lebo som ho tam nenahmatala. A teraz? Prídeme sem a ja ho nájdem na mojom piane. Nie som blázon?" pýtala som sa priškrteným hlasom.

„Ja netuším, o čom to hovoríš."

„Prosím?" Neveriacky som sa na neho zadívala.

„Wanda, necháp ma zle, ale ja som si tvoj medailón nikdy nevšimol. Naozaj, a to som si ťa obzeral dosť pozorne. Nosila si blúzky s výstrihom a žiadnu retiazku som nevidel."

Och, toto som nemohla počúvať, preto som si sadla na stoličku, otvorila poklop a prešla prstami jemne po klávesoch. Zatvorila oči, otvorila myseľ a začala som hrať. Bez tuhého premýšľania, bez konkrétnej myšlienky. Hrala som, čo mi prsty stačili, srdce žiadalo a telo dovolilo.

Od hodín strávených na malej stoličke ma začal pobolievať zadok, a tak som jednoducho prestala. Pozrela som sa za seba a pohľad mi padol na prekvapeného Olivera. Neskrýval to. Odrazu sa na mňa díval s toľkou úctou. V tvári mal neuveriteľný výraz, miešalo sa v ňom prekvapenie, následne pochopenie a potom niečo ako obdiv.

„Si to ty," povedal.

„Ja? Ako to myslíš?" O čom to rozprával?

Postavil sa a ladnými krokmi sa pristavil pri mne.

„Raz som mal kamaráta. Veľmi dávno, takmer by som bol zabudol. Ale len takmer. Boli sme deti. Stretávali sme sa na ihrisku každú sobotu. Hrávali sme sa spolu a ako plynul čas, on sa menil. Bolo mu čoraz horšie. Ja,... vtedy som bol dieťa, nevedel som, čo sa s ním deje, no jedného dňa mi povedal, že je chorý." Prerušil rozprávanie a pohladil ma po líci. Tak intímne gesto, a tak veľa vypovedalo. Tušila som, kam tým mieri.

„Povedal mi niečo o sebe. Prezradil, že má veľmi talentovanú sestru, ktorá nádherne hrá na piano, a preto sa vždy tešil domov. Aj keď mal rodičov, ktorí ho bili, no na ňu a jej hru sa neustále tešil. Jednu sobotu už neprišiel. Myslel som si, že odišiel niekam inam, že sa odsťahoval a rokmi som jednoducho zabudol. Skoro by som si ani nespomenul. Si to ty."

Palcom zotrel slzy stekajúce po mojich lícach.

„Ty si jeho sestra."

Ten príval emócií som dostatočne nezvládla a rozplakala som sa naplno. Postavila som sa spoločne s jeho tuhým objatím, ktoré mi daroval a spoločne sme v tichosti, sprevádzanej mojimi vzlykmi, sledovali západ slnka. Kým vyšiel mesiac na oblohu, my dvaja sme stále neprehovorili ani slovo. Stáli sme tam, objímali sa a obaja rozmýšľali nad svojou minulosťou.

Mňa túžba po predaji tohto domu doviedla späť k môjmu bratovi, v podobe jeho medailónu. Olivera zas jeho kariéra doviedla k sestre jeho dávneho priateľa.

Henry, si za tým ty? Znela otázka v mojom vnútri, keď som pozrela na Olivera a usmiala sa. Dostala som druhú šancu na život a teraz som sa jej nechystala len tak ľahko vzdať. Tak, ako som pred rokmi opustila tento dom s myšlienkou zabudnúť, teraz po tom vôbec netúžim. Chcem, aby ostal Henry navždy mojou súčasťou.

Kedy je človek ochotný zmeniť dlho zaužívané postupy a riskovať? Zložiť si z tváre masku všednosti a obyčajnosti, otvoriť doširoka oči a dúfať v lepšie zajtrajšky? Ja som konečne dúfať začala.