Keď sa Solveig ráno zobudila, ako prvé skontrolovala, či je Corey ešte stále v jaskyni. Počas noci sa s Roigonom striedali každé dve hodiny aby na neho dávali pozor. Zdalo sa, že Corey spí, ale Solveig si predsa len nebola tým istá. Skĺzla dole z previsu keď sa vo vchode do jaskyne objavila Dramatgonova hlava.

,,Mali by ste sa čo najskôr vydať na cestu," povedal a znova zmizol. Solveig len prikývla. 

Napravila si čiernu tuniku. Hoci už prišli zimné mesiace, Solveig si ani teraz neobliekla nič čo by ju mohlo zahriať. Kopnutím zobudila Coreya a ten sa hneď pozviechal.

,,Ideme," povedala a opustili jaskyňu.

۞

Ešte bola trocha rozospatá, ale ľadový vietor ju zaraz prebral. Znovu sedela na Roigonovom chrbte a Coreya niesol v pazúroch. Solveig dôrazne odmietala sedieť v jeho blízkosti. Pod sebou zazrela čiernu hladinu mora. Keď prileteli k pevnine drak sa prudko stočil na sever. Zrejme veľmi dobre vedel kam letia.

Slnko už zapadalo keď prileteli k jaskyni kde sa mal Roigon schovať. Bola vysoko na strmom úbočí hory. Bola to stredne veľká jaskyňa, ktorá bola zrejme opustená. Akurát tak veľká aby sa mohol do nej Roigon ukryť a nebolo ho možné vidieť.

,,Musíš zísť z hory a potom ísť na sever. Tam uvidíš prameniť potok, tam musíš odbočiť na západ a pokračovať stále cez údolie a nesmieš odbočovať. A dávaj si pozor. Žije tam množstvo nebezpečných monštier," povedal jej drak a čarodejka len prikývla. Spolu s Coreyom sa vybrali dolu úbočím.

۞

Keď sa im konečne podarilo zísť z úbočia slnko takmer úplne zapadlo. Solveig sa zhlboka nadýchla chladného vzduchu. Predpokladala, že toto bude najťažšia časť ich výpravy. Hory a lesy boli v noci mimoriadne nebezpečné, plné monštier, lenže za dňa nemohli ísť, mohol by ich ktokoľvek zazrieť.

,,Pokúsiš sa ujsť a si mŕtvy," povedala Solveig Coreyovi. ,,Buď ťa zavraždím ja, alebo jedna z príšer."

,,Potrebuješ ma a neboj sa nejako sa vlkom ubránim."

,,Sú tu oveľa nebezpečnejšie veci ako vlci, ktoré palicou nezaženieš."

,,A to vieš zas odkiaľ, upíri ani vlkolaci tu nežijú a ..."

,,Hádam si nemyslíš, že sú to jediné nebezpečné bytosti v tomto svete. To ani ty nemôžeš byť taký hlúpy.  Práve naopak, upíri a vlkolaci žijú podobne ako my, hovorím o veciach, ktoré nepoznajú ľudské spôsoby."

,,Ja si nemyslím, že..." Solveig ho prerušila mávnutím ruky. Nechcela tráviť celú noc tým, že bude Coreyovi predostierať množstvo dôkazov. Tak či tak bolo jej jasné, že túto noc stretnú pár monštier. 

Začali sa brodiť snehom. Solveig takmer ani necítila chlad snehu na bosých nohách, lebo vďaka ohnivej mágii sa jej v poslednom čase  podarilo regulovať teplotu svojho tela a zahrievať sa. Naopak Corey sa triasol od zimy už hodnú chvíľu. Bola výnimočne jasná obloha, takže bolo možné zazrieť kosák mesiaca, čo sa v Draoidhei stávalo zriedka. Jeho slabé svetlo dopadalo na vrchy týčiace sa zo všetkých strán rovnako ako na vrcholky ihličnatých stromov. Postupne les zhustol až tak, že onedlho kráčali lesom. Tu bolo svetla ešte menej ale Solveig sa neodvažovala zapáliť oheň, aby niečo neprivolala.

Zrazu sa spomedzi stromov ozval zvláštny zvuk, ktorý znel ako plač dieťaťa. Bol čoraz hlasnejší a zdalo sa, že sa približujú. No po nejakom čase začal slabnúť. Napokon ho takmer nebolo počuť. Solveig si vydýchla a obzrela sa na Coreya. Ten sa netváril tak pokojne ako ona, práve naopak, na tvári mal vydesený výraz.

,,Čo je to?" zašepkal.

,,Buď ticho a pokračuj, a neobzeraj sa!" sykla Solveig a pridala do kroku. ,,Čo som povedala, že sa nemáš obzerať?" zašepkala nahnevane, keď videla, že Corey stojí na mieste a zdesene hľadí na obrovskú vycivenú postavu s rohami, ktorej tieň sa črtal medzi stromami. Solveig ho potiahla za ruku.

,,Toto bolo nanajvýš hlúpe, máš šťastie, že už bol na odchode."

,,Č-Čo to bolo?" spýtal sa Corey slabým hlasom a kráčal za Solveig, ktorá mala pocit, že ide skôr s bojazlivou študentkou, než s čarodejníkom.

,,Wendigo a pridaj." 

,,Čo to je, a ako vieš čo to bolo, a čo bol ten plač," Solveig sa rozhodla, že pre tento raz mu odpovie.

,,Wendigo je ľudožravý démon, ktorý láka svoje obete zvukom detského plaču. Je neuveriteľne silný ale nemá žiadnu magickú moc."

,,Ako to vieš?" zamumlal Corey.

,,V ukrytej knižnici bola jedna kniha o monštrách," pokrčila Solveig plecami. ,,A pridaj už konečne, musíme teraz odbočiť na západ." 

Tentoraz kráčali cez údolie v ktorom sa stromy objavili len sem tam. Panovalo tu až príliš veľké ticho a Solveig sa to nepozdávalo. Znervózňovalo ju, že Corey sa neustále vystrašene obzeral.

Ozval sa šuchot a Solveig zastala. Corey zhíkol a čarodejka takmer okamžite uvidela dôvod jeho zhíknutia. Z tmy sa vynorilo asi dvadsať temných postáv, ktoré sa k nim začali približovať. Solveig sa pomaly presúvala ďalej bez toho aby z postáv spustila zrak. Keď na nich dopadlo mesačné svetlo, Corey ticho vykríkol. Solveig ho mala chuť niečím udrieť, najlepšie tak aby sa už neprebral.

Postavy vyzerali ako ľudia alebo lepšie povedané ako hnijúce mŕtvoly s vypúlenými očami a roztrhaným oblečením. V rukách držali meče a na tvárach mali strašné výrazy.

,,Nepozeraj sa im do očí," zašepkala Solveig.

,,Prečo?" spýtal sa Corey takmer plačlivo.

,,Môžu ťa zhypnotizovať a spôsobiť ti také muky, že ťa to zabije, alebo ťa odvedú do svojho temného sveta."

,,Čo sú zač?" Corey rozprával tak ticho, že ho nebolo takmer počuť.

,,Draugari," povedala Solveig a usúdila, že im neutečú.

Vyčarovala ohnivé gule a jedného z Draugarov zasiahla. No ten sa hýbal ďalej. Teraz sa už mŕtvoly rozbehli. Solveig schytila Coreya za ruku a utekala preč. Draugari sa rozbehli za nimi. Začali sa oháňať veľkými mečmi. Solveig sa im uhýbala a vypúšťala na draugarov ohnivé šípy. Aj keď ich nezabíjali, aspoň ich spomalili. Corey sa schoval za skalu a neodvažoval sa odtiaľ pohnúť, chcel počkať, kým boj ustane a akokoľvek skončí, potom odtiaľ utiecť. Zdesene sledoval mŕtvoly ako sa ženú na čarodejku, až ju celú zakryli. Zrazu ustúpili. Corey zostal zarazený. 

Solveig celá horela a ohnivým bičom odťahovala draugarov z cesty. Tí tentoraz začali horieť a naozaj umierať. Solveig totiž požila magický oheň, ktorý ich mohol zničiť. Doteraz sa jej nepodarilo ho vyčarovať ale teraz áno. Draugari sa začali rozplývať až úplne zmizli. 

Solveig prišla ku Coreyovi a ešte stále horela. Ten sa na ňu zdesene pozeral a nedokázal vydať ani hláska. Solveigin oheň sa zrazu rozplynul a už zase kráčali údolím, tentoraz sa však ešte stále ohromený Corey nedokázal na nič vypytovať.