„Pustťe ma vy úchyl! Vy nie ste normálny!” Tlmený smiech sa ozýval tmavou chodbou ktorou kráčali. Vlastne, kráčal iba on, ona sa niesla proti svojej vôli na jeho rameni. Už zase..
„Prečo ma nenecháte napokoji!?” Silno bila päsťami po jeho chrbte, no jemu to nijako nevadilo, na to si iba pre seba zamrmlal nejakú tú nadávku a šiel ďalej.
'K sakru!' Zakliala pre seba. Nemohla uveriť, že sa jej to stalo už po druhý krát v živote, to by bola aká irónia keby ju uniesol ten istý človek ako minule.

Ani si neuvedomila že zastali. Mohutné tmavé dvere sa s vŕzgotom otvorili a jej nastal pohľad na plápolajúci oheň v kozube, ktorý roznášal teplo a svetlo v celej miestnosti.
Nadýchla sa a zistila vôňu škorice, ktorá pochádzala z voňavej sviečky na sklenenom stole.

„Aaah!” Skríkla, keď zistila že ju ten chlap spúšťa dole na drevenú parketovú podlahu s modrým lemovaným kobercom. „Môžeš odísť Buddy.” Oznámil hlas za ňou a ten muž qko šteniatko odcupital do tmy. „Prepáč Hermiona, netušil som že ťa unesie až takto..” hnedovláska prehltla a pomaly sa otáčala za hlasom. Skamenela. „H-Harry-” Čiernovlások sa uškrnul a pristúpil k nej. „Áno som to ja Herm, v celej svojej kráse. Poď so mnou, ponúknem ti niečo?” Ukázal rukou na tmavú kožennú sedačku vedľa krbu. Miona sa zamračila a založila si ruky na hrudi. „Áno, niečo chcem. Cestu von z tejto diery! Chcem ísť za Dracom, ihneď!” Rozkázala a rozhadzovala rukami, takmer rozbila bielu vázu. „Prečo som vlastne tu!?” Skríkla ešte, aby čiernovláskovy zmizol úsmev z tváre. Aj sa tak stalo. „Neublížil si mi už dosť?!” Kričala ďalej. Čím viac si namáhala hlasivky, tím viac sa jej hrnuli do očí slzy a hlas sa jej lámal. Vidím..že tu máš zábavu!?” Ukázala rukou do ľavého roku v miestnosti preplnenú rôznymi muklovskými zbraňami. Všetko bolo vystavené v rovine. Vedľa sa taktiež nachádzala výloha s granátmi a podobnými hlúposťami. Nad týmito vecami boli prádzne drevenné..ehm..veci s menovkami, kde sa po úspešnej poľovačke vešajú vypchaté hlavy najrôznejších zvierat.
Pristúpila bližšie, keď videla že sa Harry k ničomu nemá, a šla si prečítať vyrité mená. Zarazila sa čo tam videla. Bolo tam jej a Dracovo meno, potom ešte pár ľudí ktorých nepoznala. A dve drevá boli už zaplnené hlavami. Hermione prišlo zle. Jeden starší pán dosť podobný Dumbledorovi, a potom tam bola hlava nejakej čarodejnice. Podľa bledomodrého klobúka čo mala stále na hlave, bolo vidieť že študovala na Beaubatonxe.
Obaja mali oči do široka otvorené a ústa skrivené do zvláštneho vystrašeného úškľabku. Hermiona po zadu odstúpila od tej strašnej veci. Oči mala pevne zatvorené, tak nevidela keď narazila do tenkého železa. Otočila sa a otvorila oči. Bol to meč Richarda Chrabromila. Ten stratený meč, ktorý im pomohol v zabití Naginy, baziliška v tajomnej komnate. Ten meč, ktorý sa tváril ako stratený a zmizol bez príčiny. Bol však veľmi vysoký. Týčil sa jej nad hlavou a svetlo z druhej miestnosti sa jej odrážal na nepoškodenej čepeli.
Keď spustila pohľad z meča, bola chvíľu zarazená že tam bola už sama. Otočila sa pootvorené dvere z kadiaľ prichádzalo svetlo, ktoré osvetlovalo ten meč.
Objavil sa tam tieň mladíka, či že sa tam niekto nachádzal, musel to byť Potter.

„Haló?..” Ozvala sa pri tých dverách, a rozhliadla sa okolo. „O chvíľu som u teba!” Ozval sa tentoraz chlapčenský hlas, ktorý patril...DRACOVI!?
Hermiona sa otočila za seba, hľadajúc toho svojho aristokrata, ktorý ju prišiel akoby zachrániť z tejto pekelnej ale aj krásnej miestnosti. Nevidela nikoho. Nebol vidieť ani tieň danej osoby vo svetlách fakieľ, ktorý by naznačoval že niekto prichádza. 'Asi len blúznim..vlastne ako by sa sem Draco dostal, keď ani ja neviem kde presne som?' Po tejto myšlienke si rukou buchla do čela s poznámkou, prečo ju to nenapadlo skôr. Rozbehla sa pri tunel schodiska, ktoré rýchlo vystupovala nahor. Tmavé okrúhle schodisko osvetlovalo z času na čas, nejaká tá fakľa, no nestačilo to aby lepšie videla a aby sa vyhla veľkej prasklej diere dolu. „Aaaah~” s nohami vo vzuduchu sa rukami držala o  ešte napravený schod. Vedela že takto nevydrží večne..

HarryPOV.

Rukami som matku objímal okolo pása, hlavu na jej rameni. Predomnou sa zasvietilo svetlo, rysujúc bránu, a....mamu? Nechápal som. Oči som mal do široka otvorené. Mierne som sa od ženy odtiahol a pohľadol som jej do očí. Neboli to smaragdy, s ktorými ma počas mojich školských rokov prirovnávali k Lily Evans-Potterovej, ale..boli čisto biele s červenou zreničkou. Bolo to zvláštne ako sa rýchlo dokázali zmeniť. Na sucho som prehltol. Postupne jej ryšavé vlasy, boli uhlíkovo čierne, roztrapatené na každú stranu. Jej pokožka vytrácala postupne pigment a miesto kože boli hadie šupiny.
Ženu som iž dávno pustil a začal som od nej ustupovať a mieril som si to k bráne, ktorá už vyzerala dostatočne reálne aby som cez ňu mohol pokojne préjsť. Mama tam stále stála, no tentoraz kľačala, s roztiahnutou náručou a smutným úsmevom na tvári.

Draco

Prútik som vzal a zastrčil ho do vrecka nohavíc, stále si v hlave opakujúc nadávky a mužove slová o únose.
'Kde ju mám hľadať kurva! To mi už nikto nepovie!..' Zamrmlal som si vduchu otrávene. Vtedy mi preletela hlavou jedna myšlienka. Rozbehol som sa tým smerom, kde aj ostatný, hľadať daného muža.
'Alebo možno ženu, či dieťa...no, dieťa asi zrovna nie, určite sa zľaklo a zmizlo skôr, než sa tam stačil objaviť.' Pomyslel som si. Bežal som ako mi sily stačili. Hľadal som všade možne pochodbách.
Nikoho som  nenašiel, všetci sa akoby prepadli za tú chvíľu pod zem. Kašľal som už na to a premiestnil som sa.

Naozaj  netuším kde ju mám hľadať.
Zmizla bez stopy. 'Prosím Herm..nenechala si mi tú nejakú stopu? Návod? Aspoň znamenie že ešte žiješ? Áno, s tou smrťou už preháňam, ale nikdy nevieš.'  Hľadanie aspoň jedného dobrého znamenia, je ťažšie ako naprvý pohľad vyzerá. Odrazu Hermionin prútik čudne zavybroval a okolo mňa sa zjavil akoby muklovský ohňostroj zelenej farby.

Prepáčte že to trvalo tak dlho. Ale koniec roka a mám ah dačo nakopené, tak asi tak. Popri tom pracujem aj na Steps of the Act a Vyvolený. Heh. Užite si zvyšok dňa. 😃