Vonku na oblohe už vládol mesiac a hviezdy.
Sprevádzalo ich more ako keby bol ich koberec.
A loď na ňom pôsobila... Ako keby tam ani nemusela byť.
O takomto čase sa dvaja čierny pasažieri túlali po chodbách lode v špinavom prostieradle.

,,Pripravená?"preťalo ticho mladý mužský hlas.
Aj napriek tomu, že princ mohol mať okolo tridsiatky, stále mal ten nežný hlas.
Už dávno mal byť ženatý a vládnuť tejto zemi, ale princ sa nanešťastie hraje na nedostupného a nepotrebuje nevestu.

,,Ja vždy, ale po tomto budeme vytierať podlahu posádke."odpovedal tentokrát ženský jemný hlas.
Zero by nikdy nešla do niečoho takého. Veď sa ešte vyhnú Zlej zemi ak ich tu prichytia. Čo je veľmi pravdepodobné.

,,Neboj. Ukecám ich."hovoril presvedčivo.
Niekto kto by ho nepoznal by mu to zjedol aj s navyjákom, ale Zero ho už dosť dobre poznala.

,,Naozaj? Tak ako vtedy čo si mi hovoril, že ukecáš svojho otca?"
,,Veď som ho ukecal."
,,Fakt? Dobre si pamätám ako si to všetko zvalil na mňa."
,,Ale potom som ťa z toho väzenia dostal!"
,,Nekrič!"
,,Ty kričíš!"
,,Obaja by ste mohli prestať kričať."ich malú hádku preťal pokojný mužský hlas.

Obaja sa prudko otočili k vysokému mužovi, ktorý ich už peknú chvíľku pozoroval.

Veď kto by si nevšimol dvoch ľudí, ktorý ležia na zemi v špinavom prostieradle uprostred hádky?

,,A mohli by ste mi aj vysvetliť čo tu robíte."znovu povedal mohutným hlasom a rukou čapol po princovi a vydvihol ho za krk na nohy.
To isté chcel urobiť aj so Zero, no Zero vychovali draci a vďaka tomu si vyvynula ostré zmysli a pohyb.
A trocha tej jej nadprirodzenosti jej pomohla.

Okamžite sa postavila a tým sa vyhla ruke muža, ktorý sa ju pokúsil chytiť.
Ako to, že som ho nepočula prichádzať?!

Siahla po dýke, ktorú mala za opaskom a roztrhla ňou prostieradlo aby jej pohyb nebol obmedzený.

Snažila sa vyhnúť tvári, hoc to bolo jedno, keďže jej tvár bola skrytá pod tieňom vlčej masky.
Vysoký muž sa na ňu uškrnul a odhodil princa od seba.

,,Na tejto lodi som už kapitánom dvadsať rokov, ale toto som ešte nezažil. Môj život začína byť čím ďalej, tým viac zaujímavejší."povie mohutne ako keby mal svojim hlasom drtiť skaly.
V okamihu vytiahol meč zo svojho púzdra s takou ľahkosťou...

Tento muž už roky používa meč.

Bol to on kto urobil prvý krok, tak ako to Zero predpokladala.

Stojím pred dominantným mužom. Ten sa ľahko nevzdá.

Bolo od nej divné a pre ňu nepríjemné, že sa vyhla jeho útoku, keď mala nádhernú príležitosť odraziť jeho meč a zasadiť ranu, ale teraz bol dôležitý dojem, že je slabá.
Muž sa prudko zasmial.
Keďže bol zvyknutý, že sa mu ľudia ľahko vyhýbajú, tak očakával, že niekto nový to zmení.

,,Nevyzývaj ma, keď sa mi potom vyhý-"nedokončiac vetu mu Zero zasadila ranu pod lopatku s lakťou.
Snažil sa udržať agonický zvuk aby si myslela, že mu nijako neublížila.
No niekto v jeho hlave tvrdil opak.
Dobre vedel, že ona vie, že ho to bolelo.
Videl jej to v jej pobavených očiach.

Vidí mi snáď toto dieťa do duše?!
Muža hneď popadla panika.
Jej oči prepichovali tie jeho.
Muž mal z toho zimomriavky.

Tie oči... Ako keby som v nich našiel ľútosť, súcit, bolesť, krutosť...
Všetko čo sa mi stalo v minulosti...

,,Kto si?"musel dať do hlasu veľa odvahy a trpkosti aby sa pred ňou nezačal krčiť ako pes s chvostom medzi nohami.

,,Možno človek."povedala pokojným až upokojujúcim hlasom.

Nie! Nesmiem podľahnúť tejto bosorke!

,,Meno! Ako sa voláš?!"už sa ani nesnažil skrývať podráždenie.
Bál sa, že ho zničí, keď mu až tak videla do duše iba očami.
Aspoň mal taký pocit.

,,Prekliatá..."povedala až príliš precítene.
S takou intenzitou v hlase sa ešte nikdy nestretol.

,,Čo si naozaj zač?"nedokázal si pomôcť.
Musel vedieť kto ho prinútil sa krčiť v kúte ako také vyplašené mača.

,,Nie si jediný kto hľadá na to odpoveď."povie a pristúpi k nemu bližšie.
,,Kto si, teda ty?"opýtala sa s takou jemnosťou až to bolo nemožné.
Všetky jeho zmysli kričali aby jej ponúkol všetko čo má, len aby mohol byť pri nej.
A taká obyčajná otázka na jeho meno... Musel jej ho povedať.

,,Mao... Moje meno je Mao."povedal až vyčerpávajúco.

,,Mao..."z jej úst vyznelo jeho meno ako nejaký vzácny poklad.
Mao sa konečne cítil užitočný. Bol to ten najpríjemnejší pocit aký kedy zažil.
Chcel sa zvýjať v rozkoši jej hlasu. Tento pocit ešte nikdy nemal.

,,Čo si zač ty? Mao?"ďalšia otázka. Takýmto tempom jej aj prezradí ako správne kormidlovať loď.

,,Pirát, ale v poslednej dobe prenášame tovar do krajín.
Ja- ešte nikdy som sa nestretol s niekým ako ste vy. Používate nejaké kúzlo?"

,,Stretol si už niekedy draka?"

Znova sa zadíval do jej očí.
Áno, máš Dračie oči dieťa...

,,Raz."
,,Pozeral si sa mu do očí, však?"
,,Áno..."
,,Je to zvláštny pocit stretnúť sa s niekým kto má v ľudskom tele dušu draka. Je to tak?"
Už nemohol odpovedať. Iba prikývol.

,,Čo odo mňa chcete?"
,,Chcem aby si nás odviezol do Zlej zeme."
,,Prečo chcete ísť do Zlej zeme, moja pani?"sám nevedel prečo ju nazval svojou pani, ale vedel, že je to správne.
,,Je tam niekto ku komu chovám silné city."
Zamrazilo ho.

Chováš k niekomu inému city?

Aj keď nič nepovedal prikývla.
Jeho nohy sa prudko zosunuli k zemi ako nejaké vrece plné kameňov.

,,Si ochotný mi pomôcť?"vyznelo to ako príkaz než prosba.
Chcel prv odmietnúť, ale nemohol.
Prudko prikývol na súhlas.
Chcel jej pomôcť. Nebude sa predsa klamať.

,,Dobre. Vstaň Mao."vydala ďalší príkaz a on ako keby ho udreli bičom sa postavil a dal do pozoru.

,,Budeš ma sprevádzať aj s tvojou posádkou? Budeš mi slúžiť? Budeš ochotný rešpektovať moje pravidlá?"

Konečne sa cítil voľný. Síce k nej teraz cítil zmiešané pocity, ale jedno vedel.
Chcel jej slúžiť.

,,Áno."povedal hrdo ako nikdy predtým.
Tento moment nikdy nebude ľutovať.
Tento moment sa zapíše do Maohovho života.
Na tento moment Mao čakal...
Kedy môže odovzdať všetko čo má tejto osobe.

Mao pokľakol a prehlásil:
,,Prekliatá, od tohto momentu ste mojou pani. Som ochotný stáť po vašom boku. Som ochotný vám slúžiť do môjho posledného dychu. Možno moja posádka s tým nebude súhlasiť a opustí mňa a aj vás, ale chcem a budem stáť po vašom boku až kým moja duša sa nerozhodne odísť z tohto sveta pre vaše dobro."

Ani sa nenazdal a na schodoch na nich pozerala posádka, ktorá len neveriacky vnímala túto situáciu.

(Taaakže, ďalšia časť :D dúfam, že trochu sa páčila. Budem rada ak aj napíšete svoj názor :3 hore je Mao.
Odchádzam na tábor na 7 dní takže, no ^^"
Ďakujem za VOTE, Komenty a že ste si to vôbec prečítali :D Vaša: RoseWolf1)