Ráno bolo krásne.
Dokonca aj lúče z vonkajšej krajiny, ktoré sa rozhodli, že zobudia polo-osamelú Zero, boli krásne.

Teda, snažili sa ju zobudiť, ale Zero ich úspešne ignorovala, čo bola chyba.
Teraz sa na jej zobudenie podieľala nočná mora.

Vzduch preťal silný a mohutný bič, ktorý bol určený väčšinou na poháňanie ťažných zvierat.
No tentokrát bol použitý na niečo iné.

Ozvalo sa hneď zaraz niekoľko zvukov.
Ako napríklad prasknutie biča o kožu (nie zvieraciu), slabý zvuk prasknutia kože, ktoré mohli počuť iba osoby s veľmi citlivým sluchom, silný krik v agónii a zarinčanie kovu.

Bezmocná Zero sa pod silou biča chcela skloniť až k zemi, ale okovy, ktoré ukoristili jej zápästia, krk a aj členky jej to nedovolili.
Namiesto toho sa ozval jej prenikavý krik, ktorý trhal uši, hoc bola len dieťa, mala mocný hlas.
Vlastne, aj jej osobnosť bola mocná, ale nie nezlomná.

Snažila sa udržať slzy, ale bola ešte dieťa a nemala až tak dobre vyvinutú znášanlivosť bolesti.
Popravde, bolo prekvapivé, že sa nerozplakala pri prvých troch.
Pri tých sa už všetci zvíjali v bolestiach a snažili sa vyhnúť rane biča.

Tieto nástroje boli vyrobené čisto len pre týranie nadprirodzených osobností.
Aj keď v tejto dobe boli už celkom pomaly bežné nadprirodzené stvorenia, nie všetci obyčajný ľudia sa s tým dokázali zmieriť, a preto si obstarali mučiace nástroje pre nadprirodzené tvory.

,,Kto ti dovolil kradnúť mi sliepky?!"zvrieskol muž, ktorý ju zajal.
Náhodou ju našiel pri jeho sliepkách a vysvetlil si to, že mu ich kradne, hoc nevedel aká je pravda.

,,Ne-nekra-dla... Som!" zakričala a hneď nato sa rozvlykala.

,,Ešte klameš! Aké opovrhujúce!" zvrieskol a dal prístup aj svojmu biču na prejav.
Ďalší vreskot už mohol pokojne rozbiť sklo, a preto prilákal aj nepríjemnú spoločnosť.

,,Čo sa to tu deje?!" zakričal niekto za nimi, a tým prilákal mužovu pozornosť a prestal udierať Zero.

,,V-vaše, vaše veličenstvo...!" hneď sa aj poklonil a odhodil bič ako keby mu ani nepatril.

,,Čo sa to tu deje?"znova sa opýtal mocným hlasom, pre Zero cudzinec a pre muža jeho budúci kráľ.

,,Našiel som túto pobehlicu mi kradnúť sliepky." ukázal na Zero a ona sa začala triasť.

Ďalšie utrpenie, preblesklo sa Zero v hlave.
Uvoľnila všetky svoje svaly a nechala sa držať už iba začarovanými okovmi, po ktorých bude mať určite jazvy.

,,Nekradla som..." povedala chrapľavým hlasom a vražedne sa na muža pozrela. Nikto ju nebude obviňovať z niečoho čo neurobila.

,,Vidíte?! Ešte klame!" snažil sa jej jednu uštedriť, ale našťastie ho zachytil jeden z princovej stráže.

,,Prečo zvaľujete svoje hriechy na moju dušu?" zašepkala tak aby to všetci počuli.
,,Vy ste ich pred mesiacom ukradol a vy ste klamal právoplatnému majiteľovi, že sú vaše.
Vaša (pravá) sliepka je chorá, potrebuje pomoc, inak všetci dostaneme vtáčiu chrípku." povedala svoj dlhý monológ a zase sa otočila k pozorovaniu zeme.

,,Je to tak farmár?" opýtal sa ho tentokrát princ a on iba odvrátil zrak.

,,Pusti to dieťa." prikáže mu a on tak aj urobí.

,,Ako sa voláš dieťa?"
,,Prekliatá."povie okamžite skôr zemi.
,,To nie je meno."
,,Bolo by dobré ak by ste ho nevedeli."
Princ sa prudko zasmial a tým ju donútil sa k nemu obrátiť.
Aj keď mala len desať rokov, cítila nepríjemné chvenie v žalúdku aké nikdy predtým nezažila.

Okúzľujúci... Ľudia mu určite padajú k zemi len aby mohli byť v jeho spoločnosti... Taká krása...

Princ si všimol jej výrazu a ona sa okamžite obrátila.

,,Dieťa, ja som prekliatý."
,,Byť prekliatý krásou nie je prekliatie."
,,Tak prečo si potom ty prekliatá?"
,,Lebo prinášam každému naokolo smolu."povedala bez váhania a znova sa otočila k princovi. Tentokrát výraz svojej tváre udržala neutrálny.

,,Zaujímavé."povedal a oprel sa o svojho koňa.
,,Čo keby si nám ukázala tú sliepku?"

Pomaly a nekoordinovane vstala. Triasli sa jej nohy, a keď sa otáčala tak sa musela oprieť o stenu.

Princ zliezol z koňa a po ceste k nej si vyzliekol plášť.
Pristúpil k Zero a prehodil cez ňu svoj plášť.
Zadívala sa na neho tak prekvapene, že sa princ zasmial.
Zero odvrátila zrak, lebo až teraz si uvedomila, že je nahá. Farmár sa neobťažoval ju jemne vyzliecť a teraz z jej šiat nezostalo skoro nič.

Pomaly ich vyviedla zo stodoly a snažila sa nepoukázať, že má niečo s členkami, hoc si bola vedomá princovej súcitnej tváre, keď si všimol, že nejde tak ako by mala.

Zastala až pri sliepke a jej ohrádke, ktorú otvorila a následne vybrala z nej sliepku.
Jeden strážca k nej pristúpil a ona mu ju jemne podala.
Strážca ju až príliš dobre skontroloval.
Veď je to predsa princova stráž.

,,To dieťa malo pravdu."povedal a princ sa na Zero prudko otočil.

,,Teraz vážne. Ako sa voláš?"
,,Zero."povedala hneď bez ďalších poznámok.

Zero sa prudko posadila a začala dýchať ako o závod.

,,Len nočná mora..."opakovala si dookola a snažila sa spamätať zo sna.
Skontrolovala si chrbát a naozaj tam cítila niekoľko kopčekov od jaziev z biča.

Vydýchla si a pozrela sa z okna v kajute na prístav, či tam naozaj je jej princ, ktorý ju vtedy zachránil pred mužom.
Aj napriek tomu, že ju zachránil a chvíľu si ju nechal v hrade, tak musela utiecť.
Musela sa vrátiť naspäť aby dohliadla na...

Stál tam a čakal. Pozrela sa po kajute a našla kúsok z rozbitého... Zrkadla?
Aj tak to popadla a ho namierila aby sa lúče slnka od neho odrážali a namierila ho do princovej tváre.
Ten sa so zamračenou tvárou otočil k zdroju a uvidel tú ktorú hľadal.
Snažil sa zapadnúť medzi dav a šlo mu to.
Veď predsa, kto by si nevšimol pohľadného muža s nádhernou tvárou, vlasmi pod ramenami čiernej farby, ktoré mal momentálne uveznené v gumičke, jemné jamky v tvári, ktoré sa vždy rozšírili, keď sa usmial a nádherné zelené oči, ktoré mali na okraji zlatú farbu.

Dočerta... Zase nad ním slintala a on si to uvedomoval až dosť dobre.
Keď chcel vedel byť aj nenápadný. A to sa teraz hodilo.
Pomaly sa prešmykol do kajuty, kde pokojne na posteli sedela Prekliatá.

,,Prišiel si..."zašepkala s tvárou uprenou k zemi.

,,Na výber som nemal a priateľov si vážim."povie bez toho aby sa nad jej slovami čo i len o sekundu dlhšie zamyslel.

,,Prepáč za včerajšok."
,,Tiež sa ti ospravedlňujem. Na tej porade som mal niečo urobiť."
Jemne sa usmiala a konečne sa na neho pozrela.
Je to iba krása, vo vnútri nie je taký ako zvonku.
Klamala samu seba. Dobre vedela, že je krásny aj vo vnútri.

,,Aj keď máš masku tak vidím tvoj okúzlený pohľad."povie a ona sa prudko odvráti.

,,Nie je to tak, že by som bola okúzlená, ale... Ja len..."
,,Necháme to tak, dobre?"povie a sadne si vedľa nej.

,,Zero?" povie po chvíli.
,,Hm." nikdy neprejavila záujem o nejakú spoločnosť, ale teraz to bolo iné.
,,Chýbala si mi." povie a vezme jej ruku do svojich, ktorú sa snažila neodtiahnúť.

,,Aj ty mne." vysype rýchlo zo seba a snaží sa zakryť červeň v lícach.

Clay sa jemne zasmeje a vtiahne si ju do náručia.
Objala ho, aj keď jedna jej časť protestovala, ale objatie s princom Aelfgaru jej chýbalo.
Aj keď ju poslal do Divokých lesov, stále ho mala rada.

,,Stále nechápem, prečo si ma tam poslal?"opýtala sa a odtiahla.
,,Otec a nechcel som aby ti niekto ublížil."
,,Klamár."
,,Myslíš?"
,,Viem to. Nikdy si sa o mňa nebál."
,,Nebudem meniť tvoj názor. Ale nemysli si, že mi na tebe aspoň trochu nezáleží."
,,Princ Aelfgaru. Ideš so mnou do hlbín zla. Tvoj otec ma zabije."
,,Na to si mala myslieť skôr. Nechápem ako rýchlo dokážeš meniť tému."
,,Talent."
,,Určite."

Ešte chvíľu viedli svoj priateľský rozhovor, keď sa rozhodli, že si niečo zoženú pod zub.
Cesta by mala trvať niekoľko dní a na ceste ich určite čakalo veľa prekvapení a nečakaných nástrah.
Napríklad hladujúci princ, ktorý sa snažil ukradnúť Zero chlieb, ktorý našla v nejakej skrinke.

Po hádke sa zase vrátili do kajuty.

,,Hej." zašepkal Clay Zero do ucha, ktorá nehybne ležala na posteli.
Natočila hlavu k nemu čím mu dala na javo, že ho počúva.

,,Budeme ich večer strašiť?"
,,Prečo som sa s tebou vôbec niekedy začala rozprávať?"

Keďže už boli niekoľko hodín na mori a smerovali do Zlej zemi, tak bolo vidieť, že aj slnko je v pohybe čo znamenalo, že princovi, ktorý bol oslobodený od svojich povinností, začalo trochu... Slušne povedané preskakovať.

,,To je áno?"tešil sa ako malé dieťa.
,,Nie."
,,Ja viem, že to chceš..." zašepkal jej do ucha a jemne jej ho olízol.
Uštedrila mu ranu do tváre.

Prudko sa rozosmial a ona sa musela snažiť aby nevzbudil veľkú pozornosť.

,,Sklapni ty pako!"
,,Nemôžem!"

Nemala na výber. Rukou mu prikryla ústa a on sa tak tlmene smial.

Keď sa upokojil, tak len sa snažil vymyslieť svoj nový oblek, v ktorom plánoval chodiť po noci.

Kvôli nemu ich ešte prichytia a namiesto pokojnej cesty budú v kráľovskom žalári.
Teda, iba ona. On sa jej bude mimo žalára smiať.
Párkrát sa to už stalo, a preto ho nie vždy strpela.
No aj tak pristúpila na jeho plán a na večer sa nadprirodzene veľmi tešila.

(Taaakže, ďalšia kapitola a ja dúfam, že sa páčila :3 neviem kedy budú pravidelne a ako vychádzať, ale možno raz do týždňa :) Ďakujem za VOTE, Komenty a že ste si to vôbec prečítali :D Vaša: RoseWolf1)

BlxckChxrrx musela som ti oplatiť tvoje označenie :3
Prosím follownite túto svingu nech je happy a ja tiež, keďže vám nebudem musieť vykopať hroby :3