Mavros sa len prudko a rýchlo vznášal, no občas aj zamával krídlami.

Pohľad mu po chvíli padol na Prekliatu, keď si bol istý, že sú v bezpečí.

Prekliatá...

Začal s ich mysľovou komunikáciou, no odpovede sa nedočkal, ani nejakého náznaku, že ho počúva.

Zero.

Tentokrát o čosi dôraznejšie sa ozval.
No zase žiadna odpoveď.
Hnevalo ho to, nemal rád, keď mu nič nepovedala.
Spomenul si čo najradšej mala na lietaní.
Rýchlosť, ohybnosť a adrenalín.

Mavros urobil malý oblúk, ubezpečil sa, že ju má pevne v pazúroch a strmo sa spustil dole medzi skaly, ktoré sa rysovali z mora.

Krídla rozprestrel už len vtedy, keď už sa Zero dotýkala vody a namieril si to do skál.
Uhýbal sa každej a zároveň dával pozor aj na Zero aby sa jej nič nestalo.

Vzlietali, padali, robili pyruety, jemne sa dotýkali skál,...

Naozaj sa v tom vyžívali.
Aspoň to si myslel Mavros.
Zero sa iba snažila nespustiť krik a plač zároveň.
Silne zvierala nohy draka a bála sa čo i len zavrieť oči aby náhodou nevrazila do skaly a rozdrvila sa na prach.

No aj napriek jej ako takému sebaovládaniu vypustila ston.
Mavros si to vysvetlil zle, a preto ešte zrýchlil.

Zero svoje hlasivky už nedokázala dlhšie udržať na uzde, a tak sa poriadne rozkričala.

Mavrosa to vyviedlo z miery, a preto vyletel k nebu aby už ju nemusel, ako sa zdalo, trýzniť.

Jej telo si pritlačil bližšie k sebe a rozhodol sa už predsa vrátiť k ostatným.

Na ostrov pristáli nehlučne a nenápadne.
Mavros si ju teraz vysadil na svoj chrbát a rýchlym krokom postupoval k ich drevenému domčeku.

Až keď boli dostatočne blízko, tak sa Mavros premenil a Zero tentokrát držal vo svojich rukách.

Ona ho objala okolo krku a snažila sa udržať vzlyky.

,,Zero." jemne s ňou potriasol, ale ona ho naďalej ignorovala.
Dlhšie už svoje slzy nedokázala udržať a z jeho oblečenia na rameni urobila menšiu mláku sĺz.

Mavros si v tej chvíli spomenul na jeden zážitok, ktorý spolu zažili.

Oslavovalo sa.
Na jej úspech.
Cítil sa zvláštne.
Tak prázdne a zároveň naplnený.
Toľko pocitov v ňom vzbudila, ktoré sa snažil skryvať tak dlho.
Všetko to boli čisto pocity jeho druhého tela, ktoré spolu postupne zostali.

Celé telo sa mu chvelo a iba načúval biednym revom ostatných drakov.
Tiež chcel revať, ale k ničomu by to nebolo. Nikto by mu neprišiel na pomoc.

Začul dupot po schodoch a dal sa do pozoru a o chvíľu neskôr ucítil jej pach vtedy, keď ostatný stíchli.

Všetci začali vrtieť chvostami ako psy.
Boli celý radosťou bez seba.
A čo to bolo, keď ju uvideli...

Zúfalý rev sa zmenil a šťastný. Nechápal tomu.
Ako mohli chovať k nej takú radosť?

Všetkých obišla a venovala im aj pohladkanie a nejakú... Maškrtu?

Teraz sa postavil už aj on, keď prišla k jeho klietke.
Všimol si, že jeden z jeho susedov prestrkuje hlavu cez mreže aby mal k nej lepší prístup.

Ona sa iba usmiala a pohladila ho.
Mavros sa prudko vystrel a zavrčal na nich.

Sám netušil čo ho to popadlo, len mal proste pocit, že ju musí chrániť.

Jeho dračí sused sa stiahol a snažil sa pôsobiť nenápadne.

Neznáma sa rozosmiala a on do rytmu jej smiechu pokrútil chvostom.

Páčil sa mu jej smiech.

,,Ako sa ti darí? Viem, že je to hlúpa otázka, ale je to na udržanie ako takej konverzácie." uškrnie sa a pristúpi do blízkosti, kde by po nej mohol chňapnúť a jej kosti rozdrviť-

,,Urob to..." zašepká Neznáma a smutne sa usmeje.

Čítaš mi myšlienky?

,,Už to tak bude." povie smutne a trochu sa zasmeje aby odľahčila situáciu.

Ako je to možné?

,,To sa pýta jeden z patrónov?" opýta sa ho uštipačne a on na ňu zavrčí.

,,Čo tak sa premeniť?" opýta sa ho a on iba prekvapene vypustí zo seba čiernu hmlu.
No až po chvíli si uvedomil, že sa premenil na to čo je Neznáma.

Nie... Ona nie je človek... Čo je vlastne zač?

,,To by zaujímalo i mňa." povie s úškrnom a otvorí jeho klietku.

Vykročil až k nej, no zarazil sa, keď mu neznáme a zároveň tak príjemné tóniny vrazily do uší.

,,To je hudba?" opýtal sa a s otázkou v očiach sa na ňu pozrel.
Ona iba prikývla.

Spomenul si na ľudí, ktorých párkrát videl... Tancovať?

Jemne a pomaly pristúpil k nej a vzal si jej ruky a položil si ich na miesta na svojom tele, ktoré videl na ľuďoch, ktorí tancovali.

Začal sa s ňou hýbať do rytmu a počas tanca sa jej pozeral do tváre.

Ruka z jej boku sa dotkla rozopínania masky a uvoľnil zovretie aby jej padla maska.

Menšie pehy na lícnych kostiach a nose, jazva na pravom líci, nádherná červeň na tvári a...

Ľadové modré oči.

Jeho ľadové modré oči, ktoré teraz ronili slzy.

A on nevedel prečo...

Ničí ho to, pomaly a iste.

Prudko zastal a pozrel sa jej do tváre, ktorá bola plná bolesti.

Padol na kolená takou prudkosťou až mal pocit, že mu praskly kosti.

Pritiskol si ju k telu o niečo viac a tvár zaboril do jej ramena.
Začal jej hovoriť upokojujúce slová a nežne ju pritom hladil po chrbte.

,,Ššš... Som tu. Nedovolím mu už sa ťa zmocniť. Vezmem si tvoju bolesť aby si už netrpela. Dobre?"

Tak veľmi ju chcel upokojiť, že si ani neuvedomoval čo jej za nezmysli hovorí, ale vyzeralo to, že to pomáha.

Pomaly prestávala plakať a o to viac privierať oči.

,,Si unavená, však? To je v poriadku. Pokojne spi. Som tu. Budem na teba dávať pozor." sľúbil jej už splniteľné a nechal ju, nech si zaborí hlavu do jeho hrude, ktorá jej poskytovala upokojenie.

Naďalej ju hladil po chrbte a konečne sa postavil aby ju odniesol do domčeka.

Po ceste si sľúbil jednu závažnú vec, ktorú bude spĺňať vždy ak to bude možné.

Nikomu už nedovolí aby jej nejako ublížil.

(Taaakže, kapča hotová a ja sa zase cítim ako taká hobby spisovateľka😄dúfam, že sa vám aspoň trochu kapitola páčila a ako ste si určite všimli, dala som hore podobiznu Zero a Mavrosa, ktoré som urobila cez Rinmarugames.
Ďakujem za VOTE, Komenty a že ste si to vôbec prečítali :D Vaša: RoseWolf1)