Temnou ulicou sa o takomto čase ozývali nezvyčajne málokrát kroky, a nie ešte k tomu také hlasné.

Jeden pár nôh vytváral zvuk častejšie než ten druhý. Ten druhý išiel, naopak, až príliš pomaly.

,,Prosím! O ničom neviem!"ozvalo sa nečakane ulicou nepríjemný mužský hlas, ktorý naznačoval, že si pred útekom z krčmi už vypil.

Ulicou sa spolu s krokmi ozval prerývaný smiech, po ktorom išli zimomriavky, ktoré bolo cítiť až do morku kostí.

,,Moje informácie vravia niečo iné." konečne prišli zmysluplné slová od ženy, ktorej hlas bol až nadprirodzene krásny a dokázal prekonať zimomriavkový smiech.

,,Neviem kto vám ich dal, ale nie sú správne!"zakričal už udýchaný muž, ktorý len tak tak lapal po dychu a nie to ešte behal. Ale ak ide o život, obyčajný smrteľník urobí čokoľvek.

Chvíľu bolo ticho, okrem zvuku podrážok mužových topánok. Pomalé kroky už hojnú chvíľu stáli, ale ten zvuk nahradil ďalší zimomriavkový smiech, ktorý sa rozliahol pomocou ozveny až k mužovým ušiam.

Muž prudko zastavil, keď si uvedomil, že už nepočuje jej kroky a snažil sa presvedčiť o tom, že si len o niečo viac vypil a ona si ho s niekým splietla. No opak bol pravdou.

Keď sa muž otočil aby pokračoval ďalej vo svojej ceste, tak sa hneď ozval aj jeho krik od ľaku. Totižto ho predbehla než si to uvedomil. Veď ju nebolo ani počuť! Prebleslo sa v mužovej mysli.

,,Tak, čo tak by si mi ich objasnil?"zapriadla jemným a nádherným hlasom cudzinka v kapucni.

,,J-ja... Ja nie-!... Nie som ten... Ktorého hľadáte..."snažil sa zo seba vydať muž, ktorý padol na zem hneď ako si všimol jej vlčiu masku.

,,Myslíš? Videla som toho veľa vo svete a viem ako z obyčajného smrteľníka vytlačiť informácie a nepotrebujem na to žiadnu zbraň."zašepkala až sadisticky a jazykom si prešla po hornej pere.

,,P-pro-... sím..."zašepkal muž a zase sa snažil o útek, ktorý mu bol hneď odrezaný.

Tú noc ulica bola až príliš hlasná. Nie z toho, že tam boli ľudia, tí tam skoro vôbec nechodili. Ulicu napĺňal agonický, mužský, zúfalý krik.

,,Ja mám čas až do rána."povie presvedčivo s podtónom podráždenosti a naďalej sa hrá so svojou čiernou mágiou, ktorá bola darovaná od Prekliatých vlkov hneď po jej narodení. Do teraz nevedela ako sa používa, ale rok strávený s obyvateľmi v Divokých lesoch, v tejto krajine nazývanej Aelfgar, stačil na to aby objavila aj svoju temnú podobu.

Momentálne ju používala a muž sa krútil v utrpení, v slzách a nadprirodzene silnej bolesti na zemi. Úniku už nebolo, keďže bol pod jej mocou a ona nechcela dopustiť aby sa sem prikradli zvedavé oči obyvateľov, hoc to bolo aj bez toho možné, keďže kričal o život.

,,Bude to?"povedala sladko a jemu vyhŕkli z očí nové slzy, ktoré už začali naberať šarlátovú farbu.

,,Nič neviem..."vysypal zo seba a naďalej sa, už teraz, začal triasť od bolesti.

Žena si povzdychla a zosilnila svoju mágiu ešte väčšmi, čím sa mu začali lámať kosti v tele, pomaly a po jednom.

,,Zlá zem!"zvrieskol. Hneď spozornela, uvoľnila svoju mágiu až úplne aby mu dokázala, že ani jeden z nich nemá chuť a silu pokračovať. Teda, žena silu mala, ale nebola až taký veľký sadista aby ho ničila ešte väčšmi. Ale celkovo to bolo jedno, keďže muž umrie tak či onak.

,,Zlá zem... Tam ho poslali... Tvoju druhú dušu... Po tom čo ste odišli tak sa prestal kontrolovať a chceli to využiť proti vládcovi v Zlej zemi..."vysypal zo seba a to stačilo aby upokojil netvora v jej vnútri.

Pristúpila k nemu, zotrela mu pot z tváre a vtlačila bozk na čelo, čím mu naznačila svoju vďačnosť. V tejto zemi to považovali ako veľmi divný prejav vďaky, ale nebol zabudnutý, ešte tu žili staršie generácie než bol samotný hrad v strede tejto zeme, teda, meste.

Postavila sa a otrepala si ruky. Znova sa pozrela na muža, ktorý si začal regenerovať kosti.
Týchto masochistických čudákov bolo veľmi málo.
Fungovali jednoducho, doprajte im veľa bolesti a oni sa vám odvďačia hocijakou pravdivou odpoveďou akú chcete bez toho aby ste sa na ňu opýtali.

Mala v pláne ho zabiť, ale keďže je ich málo, sú užitočný a ponúkol jej toľko informácií koľko by nezohnala ani za mesiac, lebo niektorý si radi vymýšľali a klamali, tak to neurobila.

Odkráčala z uličky s jasným smerom. Prv so sebou vytiahne princiatko, zmláti ho, že ju poslal do nejakej diery aby nebola so svojou dušou a potom jej zaplatí za odvoz do Zlej zemi a ešte k tomu ho so sebou vezme aby mu urobila zo života peklo.

Zastala v kríkoch pri bráne a snažila si spomenúť na výmenu stráží. Jeden čas ho spolu s princom sledovala. Len preto aby sa mohla kedykoľvek a cez hocijakú škáru dostať od brány až do jeho komnaty, tak aby si ju nevšimli.

Nakoniec dospela k záveru, že sa pred chvíľou vymenili a ona prišla neskoro aby sa mohla preplaziť dnu. Preto si radšej vybrala podzemný priechod až do hradu.

Podzemný priechod viedol až do kuchyne.
Pomaly podvihla dvierka a odtiahla koberec.
Poriadne skontrolovala či tu niekto nie je nablízku a až potom vyšla z úkrytu.
Už sa chystala odísť z kuchyne, keď jej do nosa vrazila príjemná a sladká vôňa. Hneď vedela, že to bola torta aj bez toho aby sa otočila. A mala pravdu.

Teraz už natešene kráčajúca s poriadným kusom torty mierila do komnaty princa.
Očakávala, že tam bude stráž, ale ako ho dobre poznala tak tam nikto nebol.
Mala chuť mu poriadne zabúchať na obrovské, drevené dvere a zakričať, že im prepadli hrad cudzie kráľovstvo, ale tým by len na seba upozornila ešte viac, nie žeby si ju teraz niekto všimol.

Pozrela sa na okno v chodbe.
Po tvári jej preblesol divoký úškrn.

Stále s tortou v ruke už teraz kráčala po rýmse hradu. Jemne sa pozrela dole a z hrdla sa jej vydral smiech, ktorý by sa v tejto situácii nehodil.

Zoskočila z rýmsi a dopadla na parapetu princovského okna.
Odomkla si ho, ako to zvyčajne robievala a skočila do izby s ľahkosťou ako keby bola pierko vejúce vo vetre.

,,Oh, tak si predsa prišla."predralo ticho ten vznešený hlas, ktorý si tak dobre pamätala, a ktorý sa jej vryl do pamäti až do smrti.

,,Praje sa dobrý večer..."začne vznešene a pristúpi bližšie, ale nie dostatočne. Dobre vie, že je ozbrojený a nestojí tu o pozornosť.

,,Aj tebe Prekliatá."odpovie princ a z jej hrdla vyjde zimomriavkový smiech.

,,Popravde, celkom si mi chýbal, ale teraz to ľutujem. Prečo práve do Zlej zemi?"pokračuje a je vidieť, že princ je vykoľajený z toho čo sa ho opýtala žena stojaca pred ním. Tá, ktorá ho neustále prekvapuje a toto nie je poprvýkrát čo ho takto dokázala prekvapiť.

,,Ja som o tom nerozhodoval..."chcel sa brániť, ale ona mu to nedovolila. Dobre vedela akú úlohu hrá v politike.

,,Nemám rada klamstvá. V Divokých lesoch sa za klamstvo platí jazykom."povie presvedčivo a pristúpi bližšie. Povedala to aby mu naznačila prečo sa jej duša zbláznila a kvôli tomu ju poslali do Zlej zemi. To on ju tam poslal.

,,Mrzí ma, že to tak dopadlo."povie nakoniec a pokračuje: ,,Ale otec a ostatný to chceli využiť. Chceli aby zničil Zlú zem. Veď dobre vieš čo sa tam deje a čo robia s ľuďmi."

,,To isté čo vy. Do Zlej zemi posielate otrokov aby tam zahynuli a teraz ste tam poslali Mavrosa, moju dušu, aby ich zničil? Veľmi skvelý plán, princ."a začne jemne tlieskať.

,,Počúvaj. Ja som musel."
,,Nič si nemusel, stačilo iba zamietnuť a dať nejaký hlúpy dôvod. Dobre vieš, aký je Mavros na mne závislí."skoro sa už rozkričala, ale musela sa ovládnuť, keďže by niekoho mohla prebudiť.

,,Čo chceš teda robiť?"
,,Pôjdem do Zlej zemi."
,,To nesmieš."princ bol tiež už na pokraji kriku.
,,Ale áno a ty so mnou, Clay."
,,Tak na to zabudni, Prekliatá."
Uškrnula sa a prudko sa k nemu rozbehla.
Napriahla ruku v pästi a chcela mu vraziť, ale on na poslednú chvíľu uhol.

,,Takto sa nikam nedostaneme."povedal princ Clay a vyhol sa ďalšej rane. Až dosť dobre si uvedomoval, že mu ublížiť nechce, inak by to už urobila ešte pred tým než by sem vtrhla. Hrala sa s ním. A jeho to štvalo.

,,Zero!"tentokrát už zvolal a ona prudko zastala.
Nenávidela, keď ju niekto oslovil menom.
Nenávidela, keď ju niekto nazval Nulou. A on to dobre vedel.

,,Zabijem ťa..."zašepkala a tentokrát už neminula.
Zasadila mu silnú ranu do tváre a on sa len tak tak udržal na nohách.

,,Prestaň!"zvrieskol a ona so sebou mykla. Nie preto lebo sa zľakla, to nie, ale preto lebo tým na seba upozornili.

,,Ty bastard."zašepkala a rozbehla sa k oknu. Už odtiaľto počula pravidelné kroky. Vojaci.

,,Pokiaľ zajtra na svitaní nebudeš stáť pri lodi, ktorá mieri do Zlej zemi... Tak sa vrátim s Mavrosom a vezmem si tvoj život."zašepkala a vyskočila z jeho komnaty, keď sa rozrazili dvere a dnu vkročili vojaci.

Utiekla tentokrát cez bránu. Predsa už bola vytrénovaná na lezenie.
Nemala kam ísť.
Zmierila sa s tým, že už teraz ubytovanie nenájde a preto už rovno teraz nastúpila na loď, ktorá išla do Zlej zemi, našťastie až na svitaní.
Túto loď poznala dosť dobre. 

Nakoniec v osamelej kajute zaspala ako keby to bola najlepšia posteľ na svete. A celkom jej to bolo jedno na čom spí, v Divokých lesoch nemali postele a loď oproti nim bola prepych.

(Taaakže, prvá časť novej knihy :3 dúfam, že bola celkom zaujímavá a budete naďalej pokračovať v ďalších častiach ^^ Ďakujem za VOTE, Komenty a že ste si to vôbec prečítali :D Vaša: RoseWolf1)