Mellisa

Niekto koledujúci si o popravu mi vytrvalo klopal na dvere. Mrzuto som sa vyhrabala spod prikrývky a prešla k dverám. Malým otvorom vo dverách oko skontrolovalo priestor za nimi a pri uzretí známej tváre sa mi nepatrne dvihli kútiky.

„Johny," zvolala som a hodila sa bratovi okolo krku. Opätoval mi objatie a postrapatil vlasy.

„Kde máš kľúče?"

„Zabudol som ich v klube," mykol plecami a vošiel dnu. Johny sa po otcovej smrti stal pre mňa mužským vzorom. Hoci mal sotva sedemnásť, mne ako desaťročnej na tom príliš nezáležalo a jeho divokú povahu som považovala za obdivuhodnú. Uvelebil sa na gauči, prilbou si podoprel ruku a nohy vyložil na stolík.

„Mama ma od rána sekíruje, nech ti ho vezmem, vraj sa ti nevie dovolať," zasmial sa a položil na stôl môj mobil.

„O hodinu mám byť v práci," skonštatovala som kontrolujúc ho. Nezdalo sa, že by niekto narušil súkromie a žiadne odkazy sa v ňom nenachádzali. S povzdychom som ho vrátila na stôl a prezrela si bratov krk. Spod trička mu vykúkala nová dekorácia.

„Zase si sa tetoval? Máš vôbec na tele kúsok voľného miesta?"

„Hej, na tvári a zadku," odhalil zuby a prstami zabubnoval po prilbe.

K Johnyho životnému štýlu sa podobné umelecké diela hodili. Ako člen motocrossového klubu chodil často v koži, voľný čas trávil v posilňovni a na živobytie si zarábal opravovaním motoriek a ako ochrankár v nočných kluboch. Nikdy som nechápala jeho nadšenie pre bitky, šťastím však bola sebakontrola, ktorou oplýval.

„Čoskoro ani tam," povzdychla som si, „prosím ťa, uvar kávu. Dám si zatiaľ sprchu."

Stála som pod prúdom horúcej vody a snažila sa zo seba spláchnuť spomienky na včerajší večer. Zdali sa ako vzdialená minulosť niekoho iného. Moja myseľ si vytvorila voči toľkému zlu bariéru, ktorou sa ma snažila chrániť. Opäť sa ma zmocnili pochyby, či predsa nezájsť na políciu, avšak pripomínajúc si, čo je v stávke, upustila som od podobných úvah. Telom mi prebehol nepríjemný chlad, hoci som ma zahalila hustá para vytvorená počas sprchovania. Netušiac správnosť zvoleného postupu, zovrela som viečka a pokúsila sa odstaviť obavy na druhú koľaj. Vypínajúc vodu som vystúpila do chladnejších priestorov kúpeľne a zastala pred zrkadlom. Zrazu sa otvorili dvere a objavil sa v nich Johny so spýtavým výrazom.

„A tebe čo je?" prekvapene som si ho premerala.

„Kto je Ray?" natočil na mňa mobil ukazujúc správu.

Neznámy odosielateľ: Ahoj, ako si sa vyspala? Je všetko ok? Chcel som sa spýtať, či by si nezašla na obed.. S pozdravom, Ray

„Prečo mi čítaš správy?" pretiahla som sa popri ňom a zamierila do kuchyne, kam ma lákala vôňa kávy.

„Lebo som zvedavý," vysvetlil kráčajúc za mnou.

„Narazili sme na seba včera. A je to Raymond," pokrčila som šibalsky nosom, „neznáša, keď ho tak volajú."

„A ty mu s radosťou robíš naprieky," zachechtal sa krútiac hlavou., „len buď opatrná. Po tom poslednom idiotovi," nepatrene sa zamračil.

„Volá sa Maxim," zdôraznila som, „a prosím ťa, nepripomínaj mi ho," nepríjemne mi zovrelo srdce a na tvári sa mi vyformovala bolestivá grimasa.

„Prepáč. Zveziem ťa do práce," navrhol, pohotovo meniac tému.

„Je to cez ulicu," pritiahla som obočie.

„Tak choď pešo, tvoja voľba," mykol plecami a uchopil horúcu šálku, „v sobotu prídeš?"

„Nenechám si ujsť preteky, dobre to vieš. Otázne je, či bude Rebeca súhlasiť."

„Jeden deň si poradí aj bez teba. Pracuješ nepretržite," zamudroval s miernou výčitkou v hlase.

„Pretože potrebujem peniaze."

„Koľko?" začal vyťahovať peňaženku.

„Johny, prestaň, rada by som si na seba zarábala sama."

„Nie za cenu toho, že sa zoderieš v práci."

„Nebudeš mi nič platiť. A nedohadujem sa!" Porazenecky vzdychol a hodil do seba zvyšok kávy. Ďalšiu bitku som vyhrala, ale vojna ešte neskončila. Johny sa veľmi hneval na moje pracovné nasadenie. Pokúšal sa mi nanútiť peniaze, avšak potreba byť závislá iba na sebe ma nútila odmietnuť.

Nakoniec som sa nechala zviesť, šetriac si nohy na obsluhovanie. Míňajúc park, odvrátila som zrak a podvedome umocnila stisk okolo bratovho drieku. Bila som vo mne chuť povedať mu o včerajšom zážitku s odhodlaním zaryto mlčať a vziať si tajomstvo do hrobu.

„V sobotu ťa čakám!" zavelil rázne, keď som zosadla z motorky.

„Bude tam aj Maxim?" zhlboka som sa nadýchla, pretože jeho meno sa mi vyslovovalo ťažko. Johny si odo mňa vzal prilbu a zamračil sa.

„Je člen klubu. Ale nepatrí k elitným jazdcom. Takže má stan úplne inde ako my. Postaral som sa, aby jeho skupinu hodili na druhý koniec areálu."

„Tak fajn, prídem," vtlačila som mu pusu na líce a rozlúčila sa.

Vošla som do šatne a otvorila skrinku. V reštaurácii som trávila viac času ako doma a takmer dvojročná práca ma začínala vyčerpávať. Mojím snom bolo cestovanie, avšak nedostatok financií mi bránil. Brat vďaka rôznym zrazom precestoval už mnoho krajín. Občas brával aj mňa, kvôli práci to však nebolo jednoduché. Zalovila som vo vačku a vybrala mobil s úmyslom odpísať Rayovi. Ukladajúc jeho číslo som v duchu ďakovala za existuje aspoň jedného človeka, ktorý vie, čo sa včera stalo.