„Johny, trochu dôvery by neuškodilo," upozornil brata Aaron. Od chvíle, čo prišiel v neskorú nočnú hodinu a oboznámili ho s naším plánom, sa tváril príliš nedôverčivo .

„Nevravím, že tie informácie nie sú užitočné," mávol k notebooku, „iba mám obavy, že ho neusvedčia a pôjde ti po krku ešte viac," smutne si ma premeral.

„Prečo by ho neusvedčili?" zamračil sa Ray.

„Ak tam nenájdu telá, nemajú žiaden dôkaz, okrem internetového pokecu, čo v štátoch, pokiaľ viem, nie je trestné," významne si nás premeral, „na základne týchto informácií ho musia predvolať, ale ak na neho nebudú nič mať, prepustia ho. A viete, čo by to znamenalo?"

Na chvíľu sa rozhostilo ticho. Zrak som uprela do zeme a zhrýzajúc si líce premýšľala nad závermi, ktoré by mohli vyplynúť z nedostatku dôkazov.

„Zistí, že sme ho udali," vydýchla som uvedomujúc si riziko.

„A bude nasratý..." dodal Johny bez prikrášlenia.

„Takže sme sa nikam nedostali?" privrela som oči a na tvári sa mi vyformoval bezradný výraz.

„Nevzdáme to! Nie teraz, keď ho môžeme poslať, kam patrí," zvolal odhodlane Aaron a venoval Johnymu nahnevanú grimasu.

„A ako sa vlastne fízli dostanú na stopu Chuckovi? Z mailovej adresy predsa nevypátrajú odosielateľa."

„IP adresa," zagúľal Aaron očami, „v dnešnej dobe sa dá na základe správ vystopovať každý," oboznámil ho.

„Aha," dodal iba a presunul sa ku kreslu, na ktoré sa vzápätí usadil.

„Za to riziko to stojí. Buď sa ho zbavíme alebo pristúpime k plánu b, udať ho za opakované obťažovanie Mellisy," presviedčal ho Ray.

„Dostane zákaz priblíženia," odfrkol Johny.

„A keď sa aj tak priblíži, dostane basu," doplnil Aaron.

Prešla som si dlaňami po tvári a natiahla nohy pred seba. Chrbát som oprela do mäkkých vankúšov gauča a vzďaľujúc sa myšlienky sa odmlčala.

Ubehla ďalšia hodina, než sa prediskutovali všetky možné trhliny a získané informácie sa dôkladne zapečatili a pripravili na odoslanie. Počas celej doby ticho sledovala, iba občas prispela pár slovami. Aaron sa zdal nadšený, čo som mu nezazlievala. Ostávalo iba dúfať, že sa do toho niekto kompetentný obuje a Chuck dostane, čo mu prináleží.

„Johny, trochu dôvery by neuškodilo," upozornil brata Aaron. Od chvíle, čo prišiel v neskorú nočnú hodinu a oboznámili ho s naším plánom, sa tváril príliš nedôverčivo .

„Nevravím, že tie informácie nie sú užitočné," mávol k notebooku, „iba mám obavy, že ho neusvedčia a pôjde ti po krku ešte viac," smutne si ma premeral.

„Prečo by ho neusvedčili?" zamračil sa Ray.

„Ak tam nenájdu telá, nemajú žiaden dôkaz, okrem internetového pokecu, čo v štátoch, pokiaľ viem, nie je trestné," významne si nás premeral, „na základne týchto informácií ho musia predvolať, ale ak na neho nebudú nič mať, prepustia ho. A viete, čo by to znamenalo?"

Na chvíľu sa rozhostilo ticho. Zrak som uprela do zeme a zhrýzajúc si líce premýšľala nad závermi, ktoré by mohli vyplynúť z nedostatku dôkazov.

„Zistí, že sme ho udali," vydýchla som uvedomujúc si riziko.

„A bude nasratý..." dodal Johny bez prikrášlenia.

„Takže sme sa nikam nedostali?" privrela som oči a na tvári sa mi vyformoval bezradný výraz.

„Nevzdáme to! Nie teraz, keď ho môžeme poslať, kam patrí," zvolal odhodlane Aaron a venoval Johnymu nahnevanú grimasu.

„A ako sa vlastne fízli dostanú na stopu Chuckovi? Z mailovej adresy predsa nevypátrajú odosielateľa."

„IP adresa," zagúľal Aaron očami, „v dnešnej dobe sa dá na základe správ vystopovať každý," oboznámil ho.

„Aha," dodal iba a presunul sa ku kreslu, na ktoré sa vzápätí usadil.

„Za to riziko to stojí. Buď sa ho zbavíme alebo pristúpime k plánu b, udať ho za opakované obťažovanie Mellisy," presviedčal ho Ray.

„Dostane zákaz priblíženia," odfrkol Johny.

„A keď sa aj tak priblíži, dostane basu," doplnil Aaron.

Prešla som si dlaňami po tvári a natiahla nohy pred seba. Chrbát som oprela do mäkkých vankúšov gauča a vzďaľujúc sa myšlienky sa odmlčala.

Ubehla ďalšia hodina, než sa prediskutovali všetky možné trhliny a získané informácie sa dôkladne zapečatili a pripravili na odoslanie. Počas celej doby ticho sledovala, iba občas prispela pár slovami. Aaron sa zdal nadšený, čo som mu nezazlievala. Ostávalo iba dúfať, že sa do toho niekto kompetentný obuje a Chuck dostane, čo mu prináleží.

...

Trvalo pár dní, než všetko nabralo odrazu príliš rýchli spád. S Rayom sme sedeli za stolom a v tichosti dojedali raňajky, keď do domu vletel Aaron. Pribehol až k nám, tresol zvesela noviny o stôl a pritisol na ne prst.

„Je to tam!" doslova žiaril a chvíľami sa pokúšal predvádzať víťazný tanec. Prestala som žuť, zrak sa presunul na ranný výtlačok a takmer mi zabehlo. Titulok svietil ako maják a uisťoval ma o úspešnosti zrealizovaného plánu. Stále ma však v moci držala nedôvera. Za celú dobu, čo Chuck usiloval o moje psychické zrútenie, som stála na porazenej strane a i keď sa miestami zdalo, že sa nám darí, on bol vždy o krok vpred. Aj v danej chvíli, hoci noviny hovorili za všetko, som sa nepokojne pomrvila a zrakom preletela okolie, snáď v snahe odhaliť ho, ak by niekde číhal.

Chuck bol však zadržaný, podľa predbežných informácií bol obvinený z trojnásobnej vraždy a polícia získala dostatok dôkazov, na základe ktorých obdržali príkaz na domovú prehliadku. S tým spojené dôkladné preskúmanie jeho hard disku potvrdilo dôveryhodnosť anonymného zdroja. Chuck bol s okamžitou platnosťou poslaný do väzby a v najbližších dňoch prebehne v skrátenom konaní súdne pojednávanie.

Pri poslednej vete sa mi dvihli kútiky a nedokázala som zmazať z tváre spokojnú grimasu.

„Hrozí mu doživotie," neskrývala som nadšený tón a počuť tie slová nahlas mi hladilo dušu.

„Zvládli sme to, som na nás hrdý," zazubil sa Aaron a dvihol ruku, aby sme si s ním tleskli, „idem to oznámiť Johnymu," dodal a po chvíli zmizol na schodisku. Ray mi skĺzol očami po tvári a než som sa nazdala, vtiahol ma do náručia.

„Je to za nami, Mell," zašeptal mi do ucha.

Stále som nemohla uveriť, že je koniec.

EPILÓG

„Mellisa?" zvolal brat spod schodov.

„Už idem," zakričala som a ešte raz si upevnila vlasy lakom, prebehla pery rúžom a usmiala sa na svoj odraz.

Hluk, ktorý mi doliehal z prízemia Johnyho domu do uší, ma takmer rozosmial. Vraj malá oslava. Už teraz som rozpoznávala hlasy našich priateľov, bratových kolegov, ako aj hlasy, ktoré som nevedela zaradiť.

Ozvalo sa klopanie a vzápätí sa dvere otvorili. Ray si ma premeral a uznanlivo pískol. Odložila som kozmetickú tašku a venovala mu úprimný úsmev.

„Práve prišli moji rodičia a nemôžu sa ťa dočkať," zazubil sa.

„To aby sme ich nenechali čakať."

Ponúkol mi ruku, do ktorej som sa zavesila a bok po boku zostupujúc dole schodmi som sa modlila, aby sa mi vo vysokých topánkach nevykrútili nohy. Dlhé šaty na ramienka mi siahali až po zem a ostávalo iba dúfať, že sa mi nepripletú do cesty a neroztrhnem ich.

V jedálni ostalo razom hrobové ticho a všetky tváre sa otočili k nám. Sam sa postavil, pristupujúc ku mne mi dal pusu na líce.

„Vyzeráš krásne," zalichotil mi a podal Rayovi ruku. Postupne sme sa zvítali so všetkými, Ray a Aaron ma predstavili svojej rodine a po krátkom rozhovore sme sa usadili za stôl.

Ozval sa zvonček odo dverí a hoci Chuck sedel v base viac ako mesiac, i tak mi zrak strelil do chodby a srdce dvakrát poskočilo.

„To bude náš posledný hosť," oznámil Johny a s tajomným výrazom sa vybral otvoriť. Presunula som pohľad na Raya, vpíjajúc sa do jeho nádhernej tváre zabudla na všetkých prítomných a držiac ho pod stolom za ruku mu venovala jemný úsmev. Palcom ma hladil po hánkach a zároveň viedol rozhovor so Samom a Aaronom, ktorí nám sedeli oproti.

„Ahoj, Mellisa," ozval sa známy hlas a primrazil ma k stoličke. Zovrela som Rayovu dlaň pevnejšie a so zadržaným dychom sa pomaly otočila.

„Mami?" neveriacky som si ju prezrela, akoby malo ísť o prízrak. Než sa stihlo opäť rozhostiť ticho, Johny ku mne zozadu podišiel a s úsmevom venovanom prítomným sa ku mne sklonil.

„Bež do obývačky, mama sa s tebou chce rozprávať," vyzval ma takmer nečujne a jeho ruky ma postrčili k chôdzi. V snahe nevzbudiť zlý dojem na prísediacich, s krátkym prikývnutím som pustila Raya a nesmelo vykročila do vedľajšej miestnosti, nasledovaná mamou.

Mimo dosah cudzích uší, otočila som sa a ľútostivo stisla pery, už tušiac, prečo prišla.

„Čítala som noviny," vytlačila zo seba, bojujúc s prívalom sĺz.

„Mami," pokúsila som sa ju prerušiť, avšak umlčala ma dvihnutím ruky.

„Tak strašne sa za seba hanbím. Bolo to odo mňa neuveriteľne hlúpe. Celý čas si mala pravdu," vykĺzla jej prvá slza, „obaja ste sa ma snažili ochrániť. Mrzí ma, ako som sa chovala. Odpustíš mi to?" vzhliadla ku mne s bolestným výrazom a v očiach sa jej zračila zúfalá prosba. Stisla som pery, sama potláčajúc plač k nej pristúpila a objala ju.

„Samozrejme, že ti odpustím. Dopadlo to dobre, to je hlavné."

Dopriali sme si pár minút rozhovoru, než nás prišiel Johny upozorniť, že vychladne obed. S chichotom sme sa presunuli k stolu a pustili sa do hodovania.

Nenápadne som si prehliadala ľudí vôkol a premýšľala, kedy naposledy som sa cítila taká uvoľnená. Predstava pokojného života, ktorý som konečne viedla, mi vyčarovala úsmev na tvári.

Sedeli sme za jedným stolom ako rodina...

A v okamihu, kedy som pohľad presunula na Raya, dvihol sa a štrngajúc o pohár zaujal pozornosť ostatných a prerušil všetky tiché konverzácie, ktoré prebiehali. Odsunul stoličku dostatočne ďaleko od seba a v rozpakoch sa poškrabal na hlave.

„Chcem sa vám všetkým poďakovať, že ste dnes prišli a budete svedkami toho, čo sa chystám urobiť," otočil sa ku mne a dvihol kútik, siahajúc rukou do vačku, „Mellisa, milujem ťa z celého srdca a viem, že inú už nebudem."

Dlane mi vystrelili k ústam a tušiac jeho nasledovné kroky, z očí mi vytryskli slzy.

„Ray," vydýchla som užasnuto, sledujúc malú krabičku v jeho ruke.

Pokľakol a otvoril ju, dívajúc sa mi do očí.

„Vezmeš si ma, Mell?" spýtal sa s nádejou v hlase.

Preletela som pohľadom po ostatných a nedokázala skryť údiv, ktorý ma zároveň zahrial pri srdci a nútil plakať.

„Áno," zvolala som nadšene a v okamihu, ako mi na prst nasunul diamantový prsteň z bieleho zlata mu skočila do krku.

KONIEC

Ahojte, moje milé čitateľky. Viem, trochu sa to unáhlilo, možno ste čakali o niečo viac častí, ale priznám sa, že mi došli nápady a už som to vážne nechcela viac naťahovať. Tento príbeh sa mi už pri konci písal veľmi ťažko, všetku pozornosť mi zaberala Odvaha. Vďaka vám som to však dobojovala do konca a som za to veľmi, veľmi vďačná :) Ak vám je za príbehom smutno, odporúčam začať čítať (tie, čo ho ešte nečítate) K odvahe ma nútil strach. Prvá časť je jednoduchá, ide o nenáročné čítanie, avšak dvojka je už o inom, som viac než presvedčená, že vás pohltí. Pracuje sa na trojke a úprimne, ten príbeh asi neskončí nikdy. :)

♥♥♥ Na záver ešte jedno obrovské ďakujem  ♥♥♥